Komisia: Význam technologickej neutrality bude v prepojenej Európe klesať

Vodíková čerpacia stanica, ktorá získava vodík s využitím veternej energie. Projekt Don Quichote, Halle, Belgicko. [European Union, 2020]

Slovensko podporí využívanie obnoviteľných plynov investíciami do existujúcej plynárenskej infraštruktúry. Argumentuje právom zvoliť si „technologicky neutrálnu“ cestu na dosiahnutie klimatických cieľov. Tento pojem býva zneužívaný na ospravedlnenie nečinnosti, upozorňuje Komisia.

Slovenská vláda požaduje, aby sa na dosiahnutie európskych klimatických cieľov „išlo postupne a s rozumom“. „Hovoríme o technologicky neutrálnom prístupe a o nákladovej efektivite. Kľúčové je využiť infraštruktúru, ktorú máme k dispozícii,“ objasnil stanovisko vlády štátna tajomník rezortu hospodárstva Karol Galek na diskusii organizovanej EURACTIV Slovensko a SPP.

Podľa neho sa v tomto pozícia Slovenska líši od situácie v členských krajinách, ktoré nemajú plynárenskú infraštruktúru a môžu budovať energetiku postavenú na obnoviteľných zdrojoch energie „na zelenej lúke“. „Západné krajiny dôsledne presadzujú, aby sa v diskusii o vodíku a biometáne hovorilo len o obnoviteľných zdrojoch,“ dodáva.

Slovensko dlhodobo presadzuje pri vyjednávaniach o klimatických a energetických politikách princíp takzvanej technologickej neutrality, inak tiež nazývanej „právom na vlastný energetický mix“. Uplatnenie tohto princípu obhajuje nárok členských krajín zarátať do nízkouhlíkových technológií napríklad zemný plyn a jadro za podmienky, že im tieto zdroje pomôžu dosiahnuť klimatické ciele do roku 2050.

„Argument technologickej neutrality môže byť použitý aj na zdôvodnenie nečinnosti,“ upozornila vedúca oddelenia na Generálnom riaditeľstve Európskej komisie pre klímu Elena Višnar Malinovská. Ako príklad uviedla odkladanie prechodu na elektromobily v automobilovom priemysle.

Europoslanci chcú vodík z obnoviteľných zdrojov. Dopraviť ho majú plynovody

Podľa poslancov Európskeho parlamentu je hlavnou úlohou vodíka dekarbonizovať najznečisťujúcejšie odvetvia. Sú proti jeho výrobe z fosílnych zdrojov a vyzvali Európsku komisiu, aby zjednotila kritériá pre pôvod, označovanie a obchodovateľnosť vodíka vo všetkých členských štátoch.

Vízia: dosiahnuť veľkú nulu

Európska komisia má výhodu, že môže strategicky plánovať na desaťročia dopredu, „lebo nezávisí od štvorročných politických cyklov“. „Zásadné je, aby sme vedeli, kam chceme ísť. V energetike nemôžeme povedať, vyskúšame toto a potom budeme riešiť niečo iné,“ zdôraznila potrebu vízie Višnar Malinovská.

„Netreba robiť zmeny v smerovaní energetickej politiky každé volebné obdobie,“ dodala.

Základný politický rámec je daný cieľom dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050. „Budúcnosť je určená – je to veľká nula, teda nulové emisie v roku 2050,“ hovorí Višnar Malinovská. Aj keď má Slovensko „košatú priemyselnú históriu“ musí tomuto cieľu prispôsobiť ďalšie kroky v oblasti energetiky, myslí si zástupkyňa Komisie.

Riešenie problému, či urobiť transformáciu energetiky postupne alebo skokovo, je podľa nej v rukách politikov. „Politici sú tu na to, aby pracovali s dilemami. Pre Slovensko by malo byť dôležité, aby nezostávalo perifériou energetického systému a aby miera inovácia a výskumu rástla,“ myslí si Višnar Malinovská.

S potrebou mať jasnú víziu a stabilné podmienky pre rozvoj obnoviteľnej energetiky súhlasí aj manažér pre udržateľnosť a regulačné záležitosti SPP Juraj Adamica. Podľa neho bude význam obnoviteľných zdrojov pri výrobe elektriny naďalej rásť. „Ako dodávatelia energie sme svedkami čoraz väčšieho dôrazu na udržateľnosť, či už zo strany individuálnych zákazníkov a domácností alebo veľkých korporácií. Všetci chcú vedieť, akú energiu im dodávame. Mať stratégiu udržateľnosti nie je len trend, ale často základná podmienka pre našu účasť na tendroch,“ hovorí Adamica.

Naprieč Európou vznikajú vodíkové údolia

V európskych regiónoch vznikajú „vodíkové údolia“. Sú to miesta, kde sa vodík nielen vyrába, ale aj prepravuje a využíva. Aby sa nástup vodíka urýchlil, potrebujú tieto centrá  väčšiu podporu, tvrdia zástupcovia sektora. 

Podľa Juraja Melichára z Priateľov Zeme-CEPA by sme mali k dekarbonizácii energetiky, ale aj iných sektorov pristupovať komplexne. „V prvom rade musíme šetriť verejné zdroje, aby sme ich využili na premenu nášho hospodárstva na uhlíkovo neutrálne,“ myslí si Melichár. Investovať verejné peniaze do „zakonzervovania fosílnej infraštruktúry“, alebo na podporu nových projektov s využívaním zemného plynu, je podľa neho slepou uličkou.

„Treba zvážiť, či na ceste k uhlíkovej neutralite nutne potrebujeme vodíkové autá. Otázka je, či z hľadiska vynaloženia verejných zdrojov nie je efektívnejšie navrhnúť sídla tak, aby sme sa všade pohodlne dostali pešo, na bicykli alebo verejnou dopravou,“ upozorňuje.

Dilema medzi vodíkovým autom a elektromobilom, ktorú pre nás priemysel aj politici kladú je podľa neho „falošná“. Peniaze z verejných zdrojov by mali smerovať do podpory dopravných riešení, ktoré sú čistejšie a sociálne dostupnejšie, myslí si Melichár.

Obnoviteľné plyny len v určitých sektoroch

Európska komisia v stratégii integrácie energetického systému hovorí, že obnoviteľné plyny by mali prioritne mieriť do sektorov, kde elektrifikácia nepredstavuje nákladovo efektívnu alternatívu. Ide predovšetkým o ťažký priemysel a nákladnú dopravu.

„Mali by sme sa pri využívaní obnoviteľných plynov sústrediť na tie odvetvia, kde vieme, že elektrifikácia nie je najlepším riešením aj za cenu toho, že to nebude technologicky neutrálne,“ upozorňuje Višnar Malinovská.

Podľa Adamicu z SPP je pre dodávateľov a výrobcov obnoviteľnej energie kľúčové, aby bol nastolený stabilný regulačný rámec, ktorý „umožní realizáciu projektov na lokálnej úrovni“. „Pomohol by signál investorom zo strany štátu, či a ako plánuje podporiť obnoviteľné plyny. Podobne by bolo prínosné určiť jasné limity pre zvyšovanie podielu obnoviteľných plynov pri ich primiešavaní do zemného plynu,“ dodáva Adamica.

Galek: Taxonómia je o udržaní plynárenskej infraštruktúry pri živote

Kritériá pre zelené investície sú v rámci európskych inštitúcií aj medzi členských štátmi horúcou témou. Kontroverzná je najmä otázka, či jadro a plyn patria medzi udržateľné zdroje. Postoj slovenskej vlády je jasný – plynárenská infraštruktúra je kľúčom k dekarbonizácii. 

Za jasnú predstavu o sektoroch, ktoré budú vytvárať dopyt po obnoviteľných plynoch sa prihovára aj zástupkyňa Komisie. Ak chýba jasné nastavenie smeru zo strany politikov, hrozia podľa nej  uviaznuté investície. „Nemôžeme pripustiť, aby investori v dobrej viere investovali do obnoviteľných plynov, a potom zistíme, že sme rámec nenastavili dobre,“ upozorňuje Višnar Malinovská.

Ak hovoríme o obnoviteľných plynoch a elektrifikácii, musíme sa zároveň venovať tomu, odkiaľ tieto obrovské množstvo elektriny z obnoviteľných zdrojov zoberieme, pripomína štátny tajomník Galek. Ak chceme rýchlo naštartovať trh s vodíkom, mali by sme počítať aj s iným vodíkom ako je zelený. Aj keď zelený vodík bude z dlhodobého hľadiska prioritou, prechodne by sme mali rátať s alternatívnymi riešeniami tak, aby sa investície do iných foriem vodíka nepovažovali za uviaznuté, dodáva.

Podľa Višnar Malinovskej uhlíková neutralita znamená, „že sa musíme veľmi rýchlo posunúť  niekoľkonásobne smerom k výrobe energie z obnoviteľným zdrojov a k energetickej efektívnosti“. Na trhu nastávajú podmienky, keď sú čistejšie technológie čoraz konkurencieschopnejšie, tvrdí zástupkyňa Komisie.

Zároveň upozorňuje, že žiadna energia nie je úplne bez emisií. „Túto rovnicu je potrebné vidieť komplexnejšie. Nemali by sme nahradiť závislosť na zemnom plyne závislosťou na vodíku“.

Ako príklad uvádza budovanie terminálov na skvapalnený zemný plyn LNG, ktoré mali uľahčiť dovoz zemného plynu zo Spojených štátov. „Bolo to politické riešenie závislosti na dodávkach zemného plynu z Ruska. Priklonili sme sa k istejšiemu dodávateľovi a tým boli Spojené štáty,“ konštatuje zástupkyňa Komisie.

Úloha samospráv

Diskutujúci sa zhodli, že pre rozvoj obnoviteľných plynov, ale aj obnoviteľných zdrojov pre výrobu energie, je dôležité lokálne hľadisko. Podľa Adamicu z SPP „je namieste, aby štát ponúkol samosprávam motiváciu, lebo s vybudovaním zdroja musí nakoniec súhlasiť samospráva“. Pripomína, že je dôležité zadefinovať ak kritériá udržateľnosti týchto zdrojov.

„Pri výrobe biometánu ide o to, aby boli centrá lokalizované a nezvážali odpad z polovice Európy,“ navrhuje.

Podobne vidí úlohu verejných politík aj v oblasti rozvoja veternej energie. „Miest, kde môžu byť umiestnené veterné turbíny, je na Slovensku konečný počet. Preto by mal štát nejakým spôsobom zvýhodniť tie samosprávy, ktoré ich povolia,“ myslí si Adamica.

Podľa Juraja Melichára je pri umiestňovaní nových zdrojov biometánu základnou podmienkou „na miestnej úrovni zvážiť potenciál citlivého využívania biometánu a definovať materiálové toky, aby neprišli do konfliktu záujmov napríklad s kompostárňami”.

Zároveň pripomína, že je kľúčové pri zjednodušovaní povoľovacích procesov dbať na to, „aby miestni ľudia nestratili právo vyjadrovať sa k projektom fosílnej infraštruktúry a zastavovať rizikové projekty“.