V dekarbonizácii dopravy i uhlíkovo intenzívneho priemyslu chce EÚ stavať aj na využívaní vodíkových technológií. Členské krajiny diskutujú, aké technológie výroby vodíka podporovať z verejných peňazí.
V júli zverejnila Európska komisia vodíkovú stratégiu, členské krajiny v súčasnosti diskutujú o jej uvedení do života. Časť aktivít môže byť financovaná aj z európskych peňazí určených na zelenú transformáciu ekonomiky.
Ako je možné vodík využiť
V oblasti mobility sa hovorí najmä o železničnej doprave – túto aplikáciu technológií podporuje aj podpredseda vlády pre ekonomiku Richard Sulík. V niektorých častiach Nemecka sa vlaky s vodíkovým pohonom využívajú už od roku 2018. Deutsche Bahn ich chce nasadzovať na úsekoch, na ktorých by bola elektrifikácia nákladná alebo zložitá. V roku 2023 by mali takéto súpravy jazdiť aj na tratiach v severnom Taliansku.
V ťažkom priemysle experimentujú s využitím vodíka niektoré európske oceliarne. Potenciál ma aj v chemickom priemysle, či iných sektoroch.
Európska komisia však vidí v technológii aj širší potenciál. Podľa komisárky pre energetiku Kadri Simson je Európa globálnym lídrov vo vývoji vodíkových technológií a môže byť iniciátorom globálneho trhu s vodíkom, ktorý by využíval ako menu euro.
V čom je problém
Vodík je však potrebné vyrobiť. Z hľadiska dekarbonizácie ekonomiky je preto kľúčové, z čoho je produkovaný a odkiaľ pochádza energia, ktorá je na výrobu potrebná.
V súčasnosti je produkovaný najmä zo zemného plynu. Tento takzvaný hnedý vodík teda stále vyžaduje využívanie fosílnych palív a nemusí prinášať znižovanie emisií skleníkových plynov. Jeho advokáti však tvrdia, že môže byť prechodným riešením – v kombinácii s využitím technológií zachytávania a uskladňovania uhlíka. Skeptici pochybujú, že sú tieto technológie pripravené na využívanie na priemyselnej úrovni.
V pôvodnej vodíkovej stratégii sa počítalo s takzvaným zeleným vodíkom – vyrobeným elektrolýzou vody, s využitím elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Otázkou však je, či takéto „zelené“ produkčné kapacity dokážu narásť dostatočne rýchlo na to, aby umožnili masívnu dekarbonizáciu.
Riešením má byť takzvaný modrý vodík vyrobený elektrolýzou vody, s využitím energie z jadrových elektrární.
Výsledok tejto debaty je dôležitý – rozhodne okrem iného o tom, ktoré technológie získajú ľahší prístup k verejným investíciám a podpore. Rozhodnutie by malo padnúť ešte pred decembrový summitom lídrov EÚ.
Kto čo presadzuje?
Najsilnejšími zástancami „zeleného vodíka“ sú z členských krajín Rakúsko, Dánsko, Írsko, Lotyšsko Luxembursko, Portugalsko a Španielsko.
Na druhej strane barikády sú Česko, Fínsko, Francútsko, Maďarsko, Holandsko, Poľsko a Rumunsko, ktoré podporujú buď využitie jadrovej energie, alebo aj výrobu vodíka zo zemného plynu ako prechodné riešenie.
Kompromisný text pripravený Nemeckým predsedníctvom sa kloní skôr na stranu druhej skupiny. Namiesto „zeleného vodíka“ spomína „bezpečný a udržateľný vodík“. Termín síce nevysvetľuje, no podľa zdroja z prostredia rokovaní zahŕňa aj využitie jadra a prechodnú výrobu zo zemného plynu.
S týmto postojom sa začína čiastočne stotožňovať aj Európska komisia. Predminulý týždeň prvý krát vyhlásila, že kategória „nízkouhlíkového vodíka“ zahŕňa aj využitie jadrovej energie.
Článok je súčasťou týždenného prehľadu európskej ekonomiky, spracovaného pre Denník E.