EÚ by mala posunúť svoju mentálnu mapu k Arktíde

EÚ požiadala o štatút stáleho pozorovateľa pri Arktickej rade. Ako včera (22.3.) uviedol nórsky minister zahraničných vecí Jonas Gahr Støre, Nórsko Európsku úniu v tejto oblasti podporuje.

Oslo úspešne vyrokovalo členstvo v niekdajšom Európskom spoločenstve, avšak v referende ho nórski občania dvakrát odmietli – v roku 1972 a 1994. Tentokrát sa EÚ snaží pripojiť k organizáciu kde je Nórsko zakladajúcim členom. Na severe Nórska tiež sídli sekretariát rady.

Arktická rada je medzinárodné fórum na vysokej úrovni, ktoré sa venuje komplexným záležitostiam, ktoré riešia vlády a obyvatelia v arktickej oblasti. Tá pokrýva viac než šestinu zemského povrchu. Jej členmi sú Dánsko (ktoré má na starosti zahraničnú politiku Grónska a Faerských ostrovov), Fínsko, Island, Kanada, Nórsko, Rusko, Švédsko a USA a tiež skupiny reprezentujúce pôvodných obyvateľov oblasti. Štatút pozorovateľa má šesť krajín EÚ: Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Poľsko, Španielsko a Veľká Británia.

Príliš veľký záujem?

„Výzvou pre Arktickú radu pred desiatimi rokmi bolo, že o nej nikto nevedel. Výzvou dnes je ako zvládnuť všetok ten záujem, ako to zorganizovať,“ uviedol Støre.

Dodal, že mnoho krajín žiada o štatút trvalého pozorovateľa, ale výber sa uskutoční podľa kapacity záujemcov angažovať sa v aktivitách fóra, vrátane environmentálneho správcovstva.

Šéf nórskej diplomacie uviedol, že jeho krajina „nemala inú možnosť, len byť vo vedení“ v oblasti znalostí o tom, ako sa vyvíja situácia na ďalekom severe v kontexte klimatickej zmeny, kde dochádza k strate ľadovej pokrývky, otváraniu nových prepravných trás a vzniku nových príležitostí pre dostupnosť prírodných zdrojov.

Arktída síce podľa neho ešte nie je novým geopolitickým centrom, ale kombinuje dimenziu dopravy, zdrojov, prístupu a geopolitiku. Zmeny v regióne popísal na príklade súostrovia Špicbergy.

Túto zimu boli v Špicbergoch priemerné teploty o 10 až 15 stupňov vyššie ako je bežné a „najzaujímavejšou vecou je to, čo nemôžete vidieť: na fjordoch nie je žiaden ľad,“ poznamenal Støre.

Minister zdôraznil, že výskum dopadov klimatickej zmeny na tomto malom súostroví má jasné globálne následky a aj správy Medzinárodného panelu o klimatickej zmene (IPPCC) vychádzajú z informácií o Arktíde.

Vysoká predstaviteľka EÚ Catherine Ashton nedávno navštívila niekdajší banícky areál v v meste Ny-Alesund, ktorý sa zmenil na výskumné centrum. Čína, Japonsko, Kórejská republika i India majú na Špicbergoch svoje výskumné stanice a tiež sa tu nachádza „fascinujúca spoločná francúzsko-nemecká stanica“.

Ďaleký sever, blízke napätia

Pre nórsku zahraničnú politiku bude oblasť Ďalekého severu (High North) „najdôležitejšou strategicky prioritnou oblasťou v nadchádzajúcich rokoch“.

Minister hovoril pozitívne o 40 ročnom spore s Ruskom o vymedzenie hranice v Severnom ľadovom oceáne a Barentsovom mori. Obe krajiny vytýčili v tejto oblasti spoločnú hranicu len minulý rok.

„Nórsko a Rusko môžu teraz povedať, že majú pozemskú hranicu od roku 1826 a morskú hranicu od roku 2011,“ uviedol. Krajiny sa tiež dohodli v otázke výlovu arktickej tresky. Støre poznamenal, že jedným z najvzácnejších svetových surovín, pokiaľ ide o jeho hmotnosť, je pečeň tejto tresky. „Pred 10 až 15 rokmi sme to nevedeli a úrodu musíme žať primerane,“ uviedol.

Keď sa po ukončení Studenej vojny v roku 1990 otvorili hranice medzi Nórskom a Ruskom, ročne nimi prešlo 5000 až 8000 ľudí. Teraz v ruskom Murmansku sídli 20 nórskych firiem a počet prekročení hranice podľa ministra prekračuje 200 tisíc ročne.

„A predsa, nemusíte mi opakovať výzvy, pretože Rusko je stále tajnostkárske, je ťažkopádne, ťažko sa s ním riešia veci, ale pohybuje sa správnym smerom a my musíme využiť túto príležitosť,“ poznamenal.

Diplomat tiež uviedol, že tí, ktorí hovoria o pretekoch v Arktíde, sa mýlia, pretože pravidlo kto sa tam dostane prvý, získa zdroje, tu neplatí. Pripomenul aj otázku, ktorú dostal počas návštevy Európskeho parlamentu o dôsledkoch toho, že Rusko zapichne na Severnom póle svoju vlajku.

„Na túto otázku som odpovedal – nuž Nór [Roald Amundsen] zapichol vlajku na Južnom póle v roku 1911: Južný pól sa tým nestal nórskym.“

Hoci priznal, že medzi ťažobnými firmami, ktoré hľadajú v Arktíde nový zdroj bohatstva existujú preteky, medzi krajinami nepanuje súťaž o to, kto si tento kraj podrobí.

Kto je na kom závislý?

Nórsko je po Saudskej Arábii a Rusku tretím najväčším dovozcom ropy a plynu do EÚ.

Minister zahraničia na stretnutí v Bruseli odpovedal aj na otázku o tom, či je EÚ „závislá“ na tejto severskej krajine, keďže z nej pochádza 20 % plynu a zároveň jedna tretina dodávok pre Britániu, Francúzsko a Nemecko. „Obráťte si to – exportujeme takmer 100 % nášho plynu do Európy, takže kto je viac závislý?“

„Ak sa Európa rozhodne uskutočniť svoju revolúciu obnoviteľných zdrojov založenú na vedomí, že existuje solídne a permanentné poskytovanie plynu, ktorý parí medzi najmenej zlé fosílne palivá, potom potrebujeme mať dlhodobé vyhliadky,“ dodal.