Štáty na jadro nezanevreli, ale prispôsobujú plány

Hlavné faktory, ktoré robia z atómových elektrární stále atraktívny zdroj energie, pretrvávajú aj napriek haváriám, ku ktorým došlo počas viac ako polstoročia jej využívania. Napokon, vo všetkých krajinách, kde došlo k najväčším nehodám – Ukrajina (1986), Japonsko (2011), USA (1979) – sa vláda rozhodla naďalej pokračovať vo výrobe energie z jadra.

Vo svojich rozhodnutiach totiž politici zohľadnili potrebu bojovať s klimatickou zmenou, so znižujúcimi sa svetovými zásobami konvenčných fosílnych palív, ktorých cena je navyše značne premenlivá, a tiež potrebu posilniť energetickú bezpečnosť štátov stabilnými dodávkami elektriny, ktoré dokážu naplniť aj zvyšujúci sa dopyt v rastúcich ekonomikách.

Dvojica amerických vedcov nedávno zverejnila štúdiu, podľa ktorej sa vďaka využívaniu energie z jadra  v období 1971-2009 celosvetovo predišlo približne 1,84 miliónom úmrtí a to tým, že jadro nahradilo spaľovanie znečisťujúcich fosílnych palív. (EurActiv, 5.4.2013)

Ako potvrdzujú rokovania v EÚ ale tiež v OSN, rozhodnutie pre alebo proti atómovým elektrárňam v snahe udržateľného ekonomického rozvoja, je národnou otázkou a zodpovednosťou.

Pri rozhodnutí proti prevážia predovšetkým obavy z rizika nehôd či to, že sa zatiaľ nikde nepodarilo sprevádzkovať konečné úložisko vysoko-rádioaktívneho odpadu.

V súvislosti s plánom nemeckej vlády uzavrieť do roku 2023 všetky atómové elektrárne v krajine, prevádzkovateľ dvoch najstarších blokov v elektrárňach Neckarwestheim a Philippsburg, spoločnosť EnBW Kernkraft, pred pár dňami požiadala vládu Bádensko-Württemberska o povolenie na úplné a trvalé vyradenie blokov z prevádzky a ich likvidáciu.

Jadro pomaly kráča ďalej

„Dva roky po [havárii vo Fukušime Daiči] je jasné, že využívanie elektriny z jadra bude v nasledujúcich dekádach naďalej rásť, hoci rast bude pomalší ako sa predpokladalo pred touto haváriou,“ konštatoval Jukija Amano,  generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA).

V Európskej únii sú v súčasnosti vo výstavbe 4 reaktory, ďalšie 2 sa budujú na Ukrajine, 11 v Rusku. Britská vláda potvrdila 7 lokalít na výstavbu nových elektrární, keďže väčšina zo 16 dnes prevádzkovaných atómových elektrární, by sa mala uzavrieť do roku 2023.

Realizáciu projektu litovskej JE Visaginas zneistilo nezáväzné referendum z októbra 2012, v ktorom sa 63 % zúčastnených vyslovilo proti budovaniu nových nukleárnych kapacít. Zatiaľ čo susedné Poľsko rozhodne o výstavbe prvej atómovej elektrárne na svojom území najskôr v roku 2015, Česká republika trvá na výstavbe nových blokov Temelína.

Na otázku, či sa má dostavba uskutočniť aj napriek katastrofe z Fukušimy, minister zahraničia Karel Schwarzenberg pre rakúsky časopis Profil uviedol: „Pozrite sa, posledné tsunami, ktoré Česko zažilo, sa udialo asi pred 500 miliónmi rokov a my neočakávame žiadne ďalšie ani v nasledujúcich niekoľko tisíc rokoch.“

Turecko chce z jadra 10 % elektriny

Do spolku krajín s atómovými eletkrárňami sa onedlho pridá aj Turecko, kandidátska krajina pre vstup do EÚ. Rusko-turecké konzorcium chce začať s konštrukčnými prácami na JE Akkuyu na juhovýchode krajiny v roku 2015. Prvú zo štyroch jednotiek typu VVER-1200 by radi spustili už v roku 2020. Kapacita kompletnej atómovej elektrárne by mala dosiahnuť asi 10 % súčasnej produkcie elektriny v krajine.

Ankara verí, že vďaka jadru dokáže výrazne znížiť svoju úplnú závislosť na dovoze ropy a plynu, najmä z Ruska a Iraku, a naplniť rast dopytu po energiách, ktorý je na úrovni asi 7 % ročne. Cieľom vlády je, aby v roku 2023 malo jadro 10-percentný podiel na výroby elektriny. Po 30 % na energetickom mixe by si mali rozdeliť zemný plyn, uhlie a lignit a obnoviteľné zdroje.

Začiatkom mája turecká vláda potvrdila udelenie exkluzívnych práv na rokovania o výstavbe 2. atómovej elektrárne v lokalite Sinop na pobreží Čierneho mora konzorciu Atmea. Ide o spoločný podnik japonskej firmy Mitsubishi a francúzskej Arevy.

V reakcii na haváriu vo Fukušime Ankara tiež oznámila plánovaný termín odstavenia JE Akkuyu, a to v roku 2071.

Rozhodnutie na 100 rokov

IAEA uvádza, že program rozvoja elektriny z jadra je záväzkom asi na 100 rokov – od plánovania, cez výstavbu, prevádzku, nakladanie s odpadom a napokon vyradenie z prevádzky. Nedávna havária v Japonsku a pretrvávajúca ekonomická recesia, ktorá najtvrdšie postihla práve krajiny Únie, tiež ovplyvnili súčasné rozhodnutia o výstavbe a prevádzke atómových elektrární. Pozornosť sa zameriava najmä na maximalizáciu bezpečnosti prevádzkovaných i plánovaných jadrových blokov.

Nedávne záťažové testy jadrových elektrární, do ktorých sa európske krajiny zapojili, potvrdili vysokú úroveň bezpečnosti väčšiny elektrární v EÚ, avšak zároveň odhalili množstvo nedostatkov. Sledovala sa odolnosť voči prírodným katastrofám, havárií lietadla, nedostatky v manažmente a zavedenie adekvátnych systémov pri prerušení dodávok elektriny.

Výsledkom boli odporúčania pre bezpečnostné zlepšenia, ktoré sa implementujú v rámci národných akčných plánov. Investície nevyhnutné na to, aby reaktory spĺňali medzinárodné bezpečnostné štandardy sa odhadli na 10 až 25 miliárd eur. Podľa rozsahu potrebných opráv sa investície na jednotlivých blokoch pohybujú od 30 do 200 miliónov eur. (EurActiv, 3.10.2012)

Na Ukrajina sa celkové náklady programu na zlepšenie bezpečnosti elektrární odhadujú na 1,4 miliardy eur. Okrem vlastných prostriedkov Kyjev požiadal na tento účel aj o medzinárodné úvery. Európska banka pre obnovu a rozvoj v marci 2013 schválila pôžičku vo výške 300 miliónov eur, rovnakú sumu by mal poskytnúť aj Euratom. (EurActiv, 19.3.2013)

Meškania a predražovania

Žiadna z firiem, ktorá v súčasnosti konštruuje atómovú elektráreň v Európe, či už na západe vo Francúzsku, na severe vo Fínsku, na východe na Ukrajine alebo v strednej Európe – na Slovensku, sa netají tým, že ide o investične náročné a zdĺhavé projekty.

Vo Fínsku sa v máji 2005 spustila výstavba 3. bloku elektrárne Olkiluoto. Pôvodný termín jeho spustenia bol v roku 2009, pôvodné náklady boli 2,5 miliardy eur. Začiatkom roka fínska spoločnosť TVO priznala, že komerčná prevádzka začne pravdepodobne až v roku 2016. Odhadovaný rozpočet projektu sa už zvýšil najmenej o 2 miliardy eur.

Reaktor rovnakého typu (Európsky tlakový reaktor, EPR) bude nainštalovaný aj v novom 3. bloku elektrárne Flamanville, ktorého konštrukcia začala v decembri 2007 s pôvodným odhadom nákladov vo výške 2,3 miliardy eur a spustením prevádzky minulý rok. Francúzska spoločnosť EDF následne posunula termín spustenia na rok 2016, v júli 2011 náklady projektu zrevidovala na 6 miliárd eur, v marci 2012 oznámila, že sa zvýšia o ďalšie 2 miliardy eur. Dnes sa celkové náklady Flamanville 3 odhadujú na 8,5 miliardy eur.

Investori odkazujú na to, že ide o prvé stavby tohto typu reaktora 3. generácie, navyše po dlhej dobe. Vo Francúzsku ide napríklad o výstavbu prvého jadrového bloku po viac ako 15 rokoch.

Zdá sa teda, že prvý Európsky tlakový reaktor z dielne spoločnosti Areva sa tak spustí v Číne v elektrárni Taishan. Prvý blok má začať prevádzku budúci rok, druhý v roku 2015.

Úpravy aj pri dostavbe Mochoviec

Slovenské elektrárne (SE) oficiálne začali s výstavbou dvoch blokov elektrárne Mochovce v novembri 2008. Podobne ako pri ostatných elektrárňach, aj na Slovensku došlo k úprave projektu, navýšeniu nákladov a predĺženiu výstavby.

Pôvodne plánovaný inštalovaný výkon 880 MW sa zvýšil na takmer 1000 MW. Termín spustenia komerčnej prevádzky blokov sa posunul z roku 2012, resp. 2013, na koniec roka 2014 pre blok 3 a na rok 2015 v prípade 4. bloku Mochoviec.

„Dostavba Mochoviec si vyžiada navyše 682 mil. eur,“ uviedol 31. januára 2013 minister hospodárstva Tomáš Malatinský.

Následne v marci 2013 generálny riaditeľ talianskej skupiny Enel, ktorá vlastní 66 % akcií SE, Fulvio Conti potvrdil, že dostavba oboch blokov si napokon vyžiada 3,8 miliardy eur, namiesto pôvodných 2,8 miliardy eur.

Podľa šéfa Slovenských elektrární Paola Ruzziniho dostavbu zabrzdili plány aplikovať v nových blokoch nové, navyššie bezpečnostné štandardy. Súvisiace prepracovanie harmonogramu projektu ovplyvnilo to, že nebolo možné kompletne použiť projektovú dokumentáciu zo súčasných dvoch blokov Mochoviec. „Druhou príčinou bolo, že v tomto regióne sa za posledné desaťročie nepostavila žiadna jadrová elektráreň, takže sme museli oživiť celú priemyselnú infraštruktúru,“ vysvetlil Paolo Ruzzini.

Slovenské elektrárne uviedli, že k nadprojektovým zmenám patrí napríklad vyššia seizmická odolnosť, nový systém kontroly a riadenia, nový koncept blokových dozorní, systémy na riadenie ťažkých havárií a zvýšenie odolnosti voči nárazu malého lietadla.

Vláda v správe k dostavbe Mochoviec, ktorú schválila v januári 2013, uviedla ďalšie príčiny – oneskorené vypracovanie dokumentácie, odsúhlasovanie a predkladanie do schvaľovacieho procesu a tiež to, že investor vlastnými silami plní úlohu generálneho dodávateľa stavby, hoci dosiaľ nemal skúsenosti s podobnými veľkými investíciami v jadrovej energetike.