Klimatológ Pecho: Klimatický režim ako sme ho poznali je minulosť, Slovensko sa posúva na juh

Klimatológ a meteorológ SHMÚ Jozef Pecho [Súkromný archív]

Nová správa Medzivládneho panela pre zmenu klímy hovorí o rýchlejšom a razantnejšom otepľovaní. Smerujeme k otepleniu o tri až tri a pol stupňa. Ak sa aj rast emisií podarí zastaviť, otepľovať sa bude ďalšie polstoročie, hovorí klimatológ JOZEF PECHO.

Jozef Pecho je meteorológ a klimatológ. Pôsobí v Slovenskom hydrometeorologickom ústave (SHMÚ). Predtým pracoval v Ústave fyziky atmosféry Akadémie vied Českej republiky v Prahe  aj v Českom hydrometeorologickom ústave. 

V rozhovore sa dočítate:

  • čo nám hovorí nová správa Medzivládneho panela pre zmenu klímy,
  • či už vedci vedia spojiť výskyt extrémnych udalostí s vplyvom klimatickej zmeny,
  • ako môžeme stále splniť ciele Parížskej klimatickej dohody,
  • za akú dobu sa teplota stabilizuje, ak by sa podarilo zastaviť rast emisií,
  • prečo sa v Arktíde otepľuje rýchlejšie ako vo zvyšku sveta,
  • prečo sa západoantarktický ľadovec môže „zošmyknúť do oceána”,
  • či sa na Orave budú pestovať citróny.

Čo Vás ako prvé napadlo, keď ste si prečítali novú správu Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC)?  

Prvá myšlienka bola, že nie je ničím prekvapujúca ani šokujúca. Potvrdila nám dlhodobé trendy v pozorovaniach klimatického systému a jeho stavu. Výsledky sú v súlade s očakávaniami. Zaujímavé je, ako veľmi sa posunulo klimatické modelovanie. Pred dvomi rokmi sa totiž začalo pracovať s novou generáciou globálnych modelov. Už vtedy sa do médií začali dostávať odhady nových scenárov do roku 2100. A už vtedy bolo jasné, že modelovanie sa posunulo o veľký kus dopredu. Odrazilo sa to aj na výsledkoch, ktoré modely projektovali. V časti novej správy IPCC venovanej klimatickým projekciám sa dá všimnúť, že pesimistické scenáre sa posnuli približne o jeden stupeň Celzia. To znamená, že projektujú oveľa rýchlejšie a razantnejšie otepľovanie v horizonte ďalších 100 rokov. Nie je to dobrá správa.

Čo to znamená?

Prejavilo sa to hlavne v tom, že hranicu 1,5-stupňového oteplenia (v porovnaní s obdobím spred priemyselnej revolúcie, pozn. red.) prekonáme skôr ako sme pôvodne čakali. Hovorí sa o posune zhruba o desať rokov. Aj predošlá špeciálna správa, ktorá vyšla v roku 2018, hovorila, že k tomuto otepleniu dôjde približne medzi rokmi 2030 a 2040. Teraz sa ukazuje, že hranicu pravdepodobne prekročíme už v prvej polovici 30. rokov.

Sú ešte ďalšie oblasti, v ktorých sa rétorika IPCC posunula?

Veľmi prínosné je, že panel sa viac ako kedykoľvek predtým začal veľmi explicitne vyjadrovať k prepojeniu výskytu extrémneho počasia a prebiehajúceho oteplenia v jednotlivých regiónoch Zeme. Toto je veľký posun. Je vidieť, že medzi poslednou správou o stave klímy z roku 2013 a touto je posun v pochopení extrémnosti počasia v závislosti od globálneho otepľovania. Je to nielen veľký prínos správy, ale aj silná argumentácia voči skeptikom, ktorí panelu vyčítali nejednoznačnosť vo vyjadrovaní o vzťahu extrémov počasia a klimatickej zmeny. Toto už neplatí.

Predtým ako sa dostaneme k jednotlivým bodom ma zaujíma proces kreovania tej správy. Kto všetko na nej pracoval a ako dlho vznikala?

Podieľalo sa na nej 234 expertov z rôznych oblastí klimatológie. Pracovalo sa s približne 14 000 článkami odbornej literatúry. Samotný proces trval zhruba päť rokov. Začalo sa v roku 2017, keď sa v rámci panela stretla najvyššia časť úradníkov, ktorými sú národní delegáti. Oni mali za úlohu nominovať nové autorské zloženie – expertov, ktorí budú text správy písať. Toto sa utriaslo za prvý rok. V roku 2018 sa už správa začala písať. Text bol hotový za približne jeden aj pol roka. Hotový bol asi v druhej polovici roku 2019. Vtedy sa prvý návrh textu posunul na hodnotenie iným expertom. Nasledovalo ešte jedno takéto kolo, ktoré sa skončilo niekedy v novembri roku 2020. Tu je zaujímavé spomenúť, aká stará literatúra sa do správy dostala. Najaktuálnejšia časť vedeckého základu je stará zhruba dva roky. Novšia literatúra tam, až na malé výnimky, nie je. Z určitého pohľadu je správa trochu zastaraná, ale to nijako neuberá na závažnosti jej záverov.

Správa panelu pre zmenu klímy: Oteplenie o 1,5 stupňa nás čaká do dvoch desaťročí

Dramatický rast hladiny oceánov, vlny horúčav, požiare aj záplavy. To všetko v ešte intenzívnejšom rozmere ako dnes nás čaká, ak spoločnosť nepristúpi k drastickému zníženiu emisií, ktoré povedú k uhlíkovej neutralite do roku 2050, píšu vedci v novej správe IPCC.  

Po ukončení pripomienkovania sa správa dostala na úroveň politických delegátov. Na prelome rokov sa finišovalo s technickými, grafickými a technickými časťami. Teraz nás ešte čaká vydanie ďalších častí tejto správy – tri samostatné kapitoly. Jedna, ktorá sa bude venovať mitigácii, vyjde pravdepodobne ešte tento rok, ďalšie budúci rok.

Predpokladám, že keďže ide o medzivládny panel, jednotlivé krajiny ho museli schváliť. Je to tak?

Áno. Schvaľovala sa na úrovni národných delegátov, ktorí sú delegovaní zástupcovia jednotlivých štátov. Zo samotnej správy sa ešte píše technické zhrnutie a zhrnutie pre politikov, kde sú vypichnuté najdôležitejšie odkazy a závery. Znenie týchto odkazov sa na plenárnom zasadnutí schvaľuje veta po vete. Každý štát musí znenie paragrafov odsúhlasiť. Netreba si to predstavovať tak, že by delegáti chceli modifikovať závery alebo do nich zasahovať. Ide o to, aby odkazy boli čo najčitateľnejšie a mali čo najväčšiu razanciu.

Nestáva sa, že by niektoré štáty chceli zjemniť finálnu verziu? Objavila sa napríklad informácia, že takúto snahu mala Saudská Arábia.

Aj politickí predstavitelia v paneli sú väčšinou odborníci, nie politici. Napríklad Českú republiku zastupuje Radim Tolasz, ktorý je klimatológ. Slovensko nezastupuje zatiaľ nikto. Je celkom možné, že niektoré autokratické režimy tam dosadili svojich úradníkov, ale ide hlavne o odborníkov v nejakej časti klimatológie alebo meteorológie. Nie som si istý, či snaha Saudskej Arábie súvisí priamo s panelom alebo už s politickými jednaniami, ktoré prebehnú v Glasgowe na konci tohto roku.

Prečo Slovensko nemá svojho zástupcu v IPCC? 

Je to skôr otázka na Ministerstvo životného prostredia. Myslím, že majú záujem tam niekoho nominovať, ale asi na to dlhodobo nemajú kapacity. Musím sa ale priznať, že nevidím do detailov. Jedného času mali záujem nominovať aj priamo mňa, respektíve sa o tom hovorilo, ale žiaľ musel som túto ponuku zatiaľ odmietnuť kvôli mojej obmedzenej časovej kapacite.

Poďme k obsahu. Viem, že to je vzhľadom na rozsah ťažké, ale dala by sa správa zhrnúť do niekoľkých najdôležitejších bodov?

Určite sa prehĺbila komplexnosť pochopenia klimatického systému a priblížila sa k realite. Nová generácia klimatických modelov obsahuje väčšie množstvo spätných väzieb, ktoré sú pre výsledok veľmi dôležité. Ako som spomínal, kvalitnejšie klimatické modely priniesli posunutie niektorých projekcií. Budúcnosť vyzerá o niečo horšie než v predošlej správe.

Čo je dôležité je zväčšenie pochopenia súvislostí medzi globálnym otepľovaním a viacerých typov extrémov. Existuje už v podstate matematická istota v tom, že globálne otepľovanie prispieva k častejšiemu výskytu extrémov, ktoré súvisia s vysokými teplotami. Napríklad vlny horúčav alebo suchých období a požiarov. Toto platí čiastočne aj pre extrémy súvisiace s hydrometeorologickým cyklom. Sú to napríklad povodne, ktoré sa zdajú byť v teplejších podmienkach častejšie a závažnejšie. Nová správa už tieto veci pomerne dobre obsiahla. V dopadovej časti správy, ktorá vyjde niekedy začiatkom budúceho roku, budeme, pravdepodobne, vidieť tieto veci v ešte podrobnejšej forme a na regionálnej úrovni.

Čo ma na správe prekvapilo je, že pri suchu IPCC zatiaľ dostatočne jednoznačné nie je. Predpokladal som, že to nebude problém.

Prečo?

IPCC to vysvetľuje tým, že pri výskumoch sucha sa na globálnej úrovni nepoužíva jednotná metodika. Z odborného hľadiska to môžem potvrdiť. Na tomto sa bude musieť ďalej pracovať, pretože toto je niečo na čo správa poukázala. Pravdepodobne uvidíme veľkú motiváciu, aby sa metodiky výskumu sucha a jeho monitorovanie zjednotili a začal sa používať napríklad jednotný index, ktorý bude dostatočne komplexný a dokázal by popísať sucho na rôznych úrovniach. Je to veľmi zložité, pretože sucho môže mať charakter meteorologického, hydrologického, poľnohospodárskeho alebo spoločenského. IPCC v novej správe uvádza aj niečo také ako ekologické sucho. Preto je ťažké používať jednu metodiku. Uvidíme, aký bude v tejto oblasti v ďalších rokoch pokrok.

Čo nám správa hovorí o pôvode otepľovania?

Obsahuje veľmi silný odkaz pre politikov. Hlavná príčina otepľovania je dnes už 100-percentne istá. Sú to emisie fosílneho uhlíka, ktorého pôvodom je spaľovanie fosílnych palív a ich používanie v energetike a doprave. V menšej miere za otepľovanie môžu aj emisie pochádzajúce priamo zo zmeny využívanie krajiny, napríklad z odlesňovania.

Panel začal v tejto správe viac pracovať s konceptom uhlíkového rozpočtu. Ten by nám mal povedať, koľko ešte môžeme do atmosféry vypustiť uhlíka, aby sme sa vyhli otepleniu o 1,5 alebo dva stupne. Samozrejme platí, že čím rýchlejšie budú emisie uhlíka pribúdať, tým je šanca, aby sme ciele dosiahli, menšia. Ak ich chceme splniť, do konca tohto desaťročia by sme s emisiami mali vrcholiť, najlepšie ešte pred rokom 2025, čo je z môjho pohľadu veľmi nereálne. Ak sa to ale nestane, šanca, že sa otepleniu nad 1,5 stupňa Celzia do konca storočia vyhneme radikálne klesá. Ak pôjdeme horšími odhadmi, je pravdepodobné, že do konca storočia oteplenie výrazne presiahne tri stupne.

Spomínali ste, že vo všetkých scenároch oteplenie o 1,5 stupňa Celzia dosiahneme už po roku 2030. Správa zároveň ale hovorí, že cieľ obmedziť otepľovanie na 1,5 stupňa do konca storočia je stále možné splniť. Ako je to možné?

Treba to rozdeliť. Ak by sa vrchol emisií podarilo dosiahnuť do roku 2025, čo je lepší prípad, oteplenie o 1,5 aj tak dosiahneme. Po nejakom čase by sa však začali prejavovať pozitívne stránky znižovania emisií. To znamená, že niekedy po roku 2050 by sa teplota začala stabilizovať a následne klesať. Správa IPCC uvádza, že ak by to išlo týmto najideálnejším scenárom, do konca storočia by teplota mala opäť klesnúť pod 1,5 stupňa. V lepšom scenári je nádej, že sa môžeme vyhnúť dlhodobým dôsledkom, ktoré by znamenalo oteplenie nad túto hranicu.

Treba však tiež povedať, že súčasné klimatické ciele krajín sú veľmi slabé na to, aby sme išli týmto ideálnym scenárom. Všetci signatári Parížskej klimatickej dohody mali do decembra minulého roku aktualizovať svoje národné ciele. Keď si ich všetky zrátate a dáte si ich do pomeru toho, čo by bolo ideálne dosiahnuť do roku 2030, teda znížiť emisie na polovicu, súčasné ciele by znamenali pokles o 0,1 percento. Je to dosť frustrujúca správa. Rozhodujúcim článkom progresu v tejto oblasti je dnes Čína. Tá do roku 2030 zásadné škrty robiť nechce, aspoň to stále deklaruje. Aj preto si myslím, že vrchol emisií do roku 2025 je nedosiahnuteľný cieľ.

Keď si zoberieme tieto nové klimatické ciele z minulého roka, k akému scenáru smerujeme?  

Smerujeme k otepleniu o približne 3 až 3,5 stupňa do konca storočia. Je to najpravdepodobnejší scenár aj podľa IPCC.

Čo by to pre planétu znamenalo?

Stačí sa pozrieť do časti správy, ktorá hovorí o tom, ako veľmi by stúpla pravdepodobnosť extrémov a kolapsov ekosystémov. Pri takomto priemernom oteplení by teplota v strednej Európe stúpla o viac ako štyri stupne.  Veľmi zásadne by stúpla pravdepodobnosť extrémnych prejavov počasia spojených s teplými obdobiami. To znamená vlny horúčav, suchá a požiare. Boli by sme svedkami častejších silnejších tropických cyklón, teda hurikánov či tajfúnov. Okrem toho, že by sa vyskytovali častejšie, boli by aj silnejšie. Ich deštruktívny potenciál bude vyšší než bol v minulosti.

Čo vôbec znamená oteplenie o 1,5 stupňa, dva stupne alebo tri stupne? Naznačili ste, že nie všade sa otepľuje rovnako.

Na kontinentoch otepľovanie prebieha rýchlejšie. V našich podmienkach znamená 1,5 stupňa oteplenie o približne tri stupne na úrovni ročného priemeru. V lete je otepľovanie výraznejšie, čiže môžeme očakávať letá o približne štyri až päť stupňov teplejšie ako sme boli zvyknutí. Zvýši sa pravdepodobnosť veľmi teplých, takzvaných supertropických dní a nocí. To sú dni, keď teploty presiahnu 35 stupňov a noci 25 stupňov. Pravdepodobne budeme mať dlhé série výskytu takýchto dní, čo nie je priaznivé ani pre životné prostredie, ani pre ľudské zdravie. V mestách to bude ešte horšie, keďže tam funguje takzvaný fenomén teplotného ostrova. Môže to znamenať viac zdravotných ťažkostí, kolapsov a napokon aj úmrtí spôsobených prehriatím organizmu. Dlhodobo to pre mestskú časť obyvateľstva môže byť veľmi problematické.

Oceány sa otepľujú pomalšie ako pevnina. Je ale veľmi dôležité povedať, že sa zvyšuje absorpcia tepla oceánmi. V istom zmysle nám to pomáha, pretože otepľovanie by bez oceánov bolo omnoho rýchlejšie. Oceány však na druhej strane majú veľkú vysokú tepelnú zotrvačnosť. Aj keby sme v dohľadnej dobe vyriešili problém s emisiami uhlíka, otepľovanie bude v ich dôsledku pokračovať ešte nejaký čas, rovnako ako aj rast hladiny. IPCC píše, že po zastavení rastu emisií a začiatku ich poklesu sa teplota stabilizuje približne za 20 rokov. Toto ale odráža len pôsobenie skleníkového efektu, pričom sa nepracuje s tepelnou zotrvačnosťou systému. Môj osobný odhad je stabilizácia teploty do 40 až 60 rokov, a to hlavne v dôsledku tepelnej zotrvačnosti oceánov.

Správa hovorí aj o tom, že v Arktíde sa otepľuje dvakrát rýchlejšie ako v iných regiónoch. Prečo?

Vidím štyri faktory. Prvý je silnejší prejav skleníkového efektu, pretože sa realizuje pri nižších teplotach. Na každú tonu skleníkových plynov zadržiava atmosféra o niečo viac tepla ako v tropických oblastiach. Druhý faktor sú spätné väzby v klimatickom systéme. Napríklad zmenená odrazivosť slnečného žiarenia a ubúdanie bielych plôch predovšetkým na jar a v lete, kedy slnko svieti takmer celý deň. Akonáhle z prostredia zmizne ľad je plocha tmavšia a absorbuje viac tepla. Posledným faktorom sú emisie metánu, ktorý pochádza z predtým zamrznutého permafrostu, ale aj z rýchlejšieho rozkladu biomasy, ktorá sa tu hromadila milióny rokov a v teplejších podmienkach rýchlejšie hnije. Metán je v krátkodobom meradle oveľa efektívnejším skleníkovým plynom než oxid uhličitý. Relatívne rýchlo oxiduje a rozpadá sa, ale bezprostredne po emisii do atmosféry dokáže intenzívne zahrievať prostredie. No a napokon sa v Arktíde rýchlejšie otepľuje aj vďaka zmenám cirkulácie oceánov a atmosféry. Niektoré novšie štúdie potvrdzujú, že z Atlantiku do Severného ľadového oceánu priteká viac teplejšej vody. To prispieva nakoniec aj k rýchlejšiemu roztápaniu morského ľadu.

Prejavy extrémneho počasia vieme s klimatickou zmenou spojiť s matematickou istotou, hovorí Pecho [Súkromný archív]

 

Väčšina z týchto faktorov by mala platiť aj pre Antarktídu. Tam sa ale tak rýchlo neotepľuje..

Malo by to platiť. Antarktída má ale niekoľko výhod. Je to klimaticky pomerne izolovaný kontinent. Bezprostredný klimatický efekt ostatných kontinentov tam necítiť. Veľmi jej pomáha Južný oceán, kde sa prejavuje stabilné cirkumpolárne prúdenie, ktoré Antarktídu izoluje. Antarktída je sama o sebe obrovský kus kontinentálneho ľadovca, ktorý je stále schopný sám sa ochladzovať, respaktíve samotne otepľovanie držať zatiaľ v určitých rozumných medziach. V porovnaní s Arktídou má väčšiu tepelnú zotrvačnosť. Napriek tomu sa ale otepľovanie prejavuje aj tam. Najmä západná Antarktída už vykazuje znaky rýchlejšieho topenia kontinentálneho ľadovca. Jej veľká časť je aj s ľadovcom ponorená pod hladinou oceánu. Pri rýchlejšom otepľovaní sa ľadovec bude vďaka teplejšiemu oceánu takpovediac roztápať aj zospodu. Môže prísť moment, keď celý západoantarktický ľadovec začne kolabovať a v podstate sa zošmykne a skolabuje do oceánu. Veľmi podobný scenár  môže nastať aj v prípade Grónska. Dynamika ľadovcového štítu a fyzika jeho pohybu je tam veľmi podobná. Rozdiel je ale v tom, že Grónsko sa otepľuje rýchlejšie.

Správa IPCC spomína aj takzvané body zlomy. Je možný kolaps západoantarktického ľadovca jedným z nich?

Áno. Hoci jeho kolaps zatiaľ bezprostredne nehrozí, je to jeden z bodov zlomu. Rovnako ako aj kolaps Grónskeho ľadovca. Ak by sa to stalo, hrozí skokovitý rast hladiny oceánov. Niečo podobné už planéta zažila na konci poslednej doby ľadovej, keď prichádzal holocén. V severnej Kanade sa vtedy rozprestieral rozsiahly ľadovec, ktorý by sa objemovo dal prirovnať k Antarktíde. Na konci poslednej doby ľadovej zmizol v priebehu 15 000 rokov. V niektorých obdobiach, naposledy asi pred 14 000 rokmi, vykazoval až kolapsové znaky, keď sa jeho časti roztopili v skutočne krátkom čase. Práve v týchto obdobiach hladina svetových oceánov prudko rástla. Máme zachytené storočie, keď hladina stúpla o tri až päť metrov (udalosť je v odborných kruhoch známa ako Pulse 1A, pozn. red).

Téma rastu hladiny oceánov je v IPCC správach vždy veľká téma. Keď sa pozriete na projekcie v novej správe, sú pomerne konzervatívne. Základné scenáre hovoria o 80 centimetroch do konca tohto storočia. Horší scenár pri vyššej dynamike grónskeho ľadovca ale počíta s takmer dvojmetrovým rastom. Paleoklimatológia nám pripomína, že takýto rast hladiny je fyzikálne možný dokonca aj vo veľmi krátkom čase. V období 50 až 100 rokov. Súčasné fyzikálne modely to ale zatiaľ ťažko dokážu zachytiť, ale to neznamená, že sa to nemôže stať. Glaciológovia a klimatológovia, ktorí sa venujú dynamike roztápania ľadovcov minulú správu IPCC kritizovali práve z dôvodu, že nebrala do úvahy zvyšujúcu sa dynamiku pohybu a topenia kontinentálnych ľadovcov v Grónsku a Západnej Antarktíde.

Vrátim sa k extrémom počasia. Do akej miery dnes vieme povedať, ktorá udalosť je spojená s klimatickou zmenou, a ktorý by sa stala aj bez nej?  

Vieme to pomerne presne. Dobre sa demonštruje na tohtoročných udalostiach. V Kanade sme mali vlnu horúčav, v priebehu ktorej kanadský národný teplotný rekord poskočil o päť stupňov Celzia. Predstavte si, že by slovenský rekord zrazu zo 40,3 skočil rovno na 45 alebo 46 stupňov. To je aj z hľadiska mojej skúsenosti dosť nepredstaviteľné. To, čo sa stalo v Kanade, podrobili klimatológovia modelovaniam, pričom zisťovali, či by k tejto situácii došlo aj keby globálne otepľovanie neexistovalo. Výsledok je, že nie, nedošlo. Toto sú veci, ktoré sa dajú už s matematickou istotou pripísať otepľovaniu. Vidíme to aj na Slovensku, keď po roku 1991 prišli prvé dlhé vlny horúčav. Bol to akýsi príchod nového klimatického režimu a normálu. Teploty na úrovni 30 stupňov boli u nás kedysi raritou. Od začiatku 90. rokov sa u nás vyskytujú častejšie a dá sa povedať, že aj pravidelne. V podstate už nemáme leto bez nich. Extrémom bolo leto 2015, keď sme zaznamenali najvyšší počet takýchto dní.

EURACTIV Podcast | Klimatológ: Ďalšiu generáciu čaká nestabilita. Korona nám dáva návod, ako sa adaptovať

„Spôsob, akým slovenskí politici bagatelizujú klimatickú zmenu, je veľkým nepochopením závažnosti tohto problému. Politikov sa treba spýtať, či sú pripravení znášať ekonomické následky plynúce z  dopadov zmeny klímy,“ hovorí meteorológ a klimatológ Slovenského hydrometeorologického ústavu JOZEF PECHO.

Doteraz sme v dôsledkoch klimatickej zmeny na Slovensku hovorili hlavne o lete. Ako klimatická zmena ovplyvní celkový ročný cyklus?

Celý klimatický režim ako sme ho poznali je minulosťou. Začíname sa posúvať do južnej Európy, čo znamená, že klíma začína viac pripomínať Stredomorie. Je to oveľa rýchlejšie než sme predpokladali. Prechodné ročné obdobia sa skracujú a je to už dnes veľmi viditeľné. V Stredomorí tieto ročné obdobia v podstate neexistujú. Majú dlhé, horúce a suché leto, ktoré trvá od apríla do októbra, potom nasleduje mierna a predovšetkým daždivá zima. Tým, že sa posúvame do stredomorskej klímy je celkom logické, že sa leto predlžuje. Zatiaľ viac na úkor jesene než jari. Zima sa však tiež rýchlo mení, je teplejšia a vlhšia. V posledných rokoch to pravé zimné počasie prichádza až v priebehu januára, či dokonca neskôr. December už ma skôr výrazne jesenný charakter. Zimné zrážky v nížinných oblastiach Slovenska už nie sú vo forme snehu, ale stále viac vo forme dažďa. Snehovej pokrývky ubúda rýchlejšie než sme ešte v 90. rokoch predpokladali.

Znamená to, že na Orave sa budú pestovať citróny?  

Na Orave zatiaľ nie. V budúcnosti sa u nás stále budú vyskytovať mrazy. Ak by ste ale dokázali zabezpečiť, aby citróny v zime nevymrzli, ani dnes by to už v južných lokalitách Slovenska nemal byť problém. Veľmi zaujímavý je posun niektorých domácich odrôd. Napríklad na Orave sa už dnes bežne pestujú marhule, čo bolo kedysi nemysliteľné aj na hornej Nitre. Na Liptove sa zase darí kukurici a kapuste. Dá sa povedať, že toto je zaujímavý a pozitívny efekt otepľovania, problémom sú ale extrémy. Ak by sme mali dostatok vody a neboli by tu suchá a silné búrky, Slovensko by v poľnohospodárstve mohlo profitovať. Ako ale vravím, klíma bude extrémnejšia a nevypočítateľnejšia. Musíme počítať s väčším množstvom škôd.

Uvedomuje si slovenská spoločnosť a politická elita vážnosť situácie?

Myslím, že si uvedomujú, že dochádza k zmenám, ktoré budú ekonomicky škodlivé. Problémom je, že pre politické strany nie je zatiaľ riešenie klimatickej krízy prioritou. Vždy príde nejaký iný problém. Politici siahajú takpovediac po nízko visiacich jablkách – teda riešia problémy, ktoré sú rýchlejšie prekonateľné a riešiteľnejšie. Nie je to ale len problém slovenských reálií. Kapitalizmus ako dominantný ekonomický systém nie je zatiaľ kompatibilný s riešeniami klimatickej krízy. Pomaly si to začínajú uvedomovať nielen aktivisti, ale aj politici. Máme na stole závažnú diskusiu o tom, do akej miery musíme tento systém reformovať. Rozumiem dôvodom, prečo o tom politici nechcú diskutovať. Odkladanie do budúcnosti ale nie je strategicky výhodné, naopak môže to byť nebezpečné pre nás všetkých.

Súčasné emisné ciele Komisie aj ciele udržateľného rastu OSN stoja na predpoklade, že je možné oddeliť rast HDP od materiálovej a emisnej stopy. Je to v tomto systéme možné?

Ono sa to už do istej miery deje. Vo Švédsku alebo v Britskej Kolumbii v Kanade sa podarilo celkom rýchlo oddeliť rast HDP od produkcie emisií uhlíka. Je to scenár, ktorý by bol veľmi vítaný. Diskusia okolo zeleného rastu ale v poslednej dobe veľmi zaváňa greenwashingom. Mnohé firmy, ale aj niektoré štáty začínajú s vidinou zisku označovať svoje produkty či činnosti (aktivity) ako zelené. Nie je to veľmi prínosné, pretože by sme mali ísť okrem cesty zvyšovania efektívnosti využívania zdrojov aj líniou, ktorá by nás priviedla k vyriešeniu problému nekontrolovateľnej spotreby a plytvania. Ak by sa to podarilo, myslím, že by sa to veľmi rýchlo prejavilo aj v emisiách. Stále totiž platí Jevonsov paradox. Ak zvyšujete efektivitu práce a využívanie zdrojov, rastie aj celková spotreba z dôvodu väčšieho bohatstva. Tohto sme sa nezbavili.

Klimatické ciele Únie bude ťažké docieliť. Bude si to vyžadovať veľké nasadenie technológií, ale myslím, že bude potrebné urobiť niečo aj so spotrebou. Ak sa zamyslíme nad tým, že do roku 2030 ostáva len deväť rokov, je to veľká úloha, dokonca aj pre Úniu. Je zatiaľ nepredstaviteľné, aby sme sa dostali na polovicu súčasných emisí na svetovej úrovni do roku 2030.