Stúpajúca hladina mora vymaže z mapy aj Holandsko, hovorí tamojší fotoreportér

Kadir van Lohuizen v Bratislave. [TASR/Pavel Neubauer]

V dôsledku klimatickej zmeny zanikne v budúcnosti viacero tichomorských štátov, ohrození sú však aj Európania, varuje fotograf KADIR VAN LOHUIZEN.

Kadir van Lohuizen je členom medzinárodnej fotografickej skupiny Noor. Žije v Amsterdame a vo svojej práci sa venuje životnému prostrediu. V posledných rokoch postupne navštívil desať miest na Zemi, ktoré sú teraz ohrozuje stúpajúca hladina mora: Fidži, Kiribati, Papua Nová Guinea, Bangladéš, Grónsko, Antarktída, Veľká Británia, Panama, a americké mestá Miami a Boston. Z cesty vznikla výstava „Stúpanie morí: Kam pôjdeme?“, ktorú tento mesiac otvoril aj na Vajanského nábreží v Bratislave. Ďalšia jeho výstava, „Wasteland“, venovaná téme odpadu, je dostupná v Zichyho paláci. V Bratislave sa zároveň ako člen poroty zúčastnil na vyhodnotení Slovak Press Photo 2019.

Ako presne stúpajúca hladina morí ohrozuje ľudí na miestach, ktoré ste navštívili?

Keď sa pozrieme na more, často si chybne myslíme, že sa nič nedeje. Že nestúpa. Hladina mora dnes stúpa pomaly. Očakáva sa, že o približne desať rokov začne stúpať veľmi rýchlo, a to z dôvodu topenia ľadovcov v Antarktíde a Grónsku. Ľudia si však neuvedomujú, že problém začína oveľa skôr. Klimatická kríza znamená viac silnejších búrok a hurikánov, ako sme mohli nedávno vidieť na Bahamách. Záplavy sú častejšie. A keď sa morská voda dostane do vnútrozemia, pôda nasaje soľ. Nedajú sa tam už pestovať plodiny, stráca sa pitná voda. Na nízko ležiacich územiach sa to už deje.

Klimaštrajky tlačia summit OSN k vyšším ambíciám, Európa bude hovoriť o peniazoch

Slovenská prezidentka vystúpi na medzinárodnej konferencii o klíme ako predstaviteľka krajiny, ktorá sa prihlásila k uhlíkovej neutralite v roku 2050. Európska únia tam však pocestuje rozdelená.

Ktoré miesto vás zvlášť poznačilo?

Kiribati je tichomorský štát medzi Fidži a Havajom. Je tak rozľahlý ako India až na to, že väčšinu tvorí voda. Sú tam tisíce nízko ležiacich ostrovov a atolov. Najvyšší bod je možno 1,5 metra nad morom. Keby sme tam žili my, Európania, boli by sme už bývali evakuovaní – vzhľadom na naše životné štandardy a naše vnímanie bezpečnosti. Ich však neevakuujú.

Sú ohrozené priamo životy obyvateľov?

Áno. Pri každom prílive sa morská voda dostáva do vnútrozemia. Moja výstava sa volá „Kam pôjdeme?“, pretože oni tomuto problému čelia ako celý štát. Keď zaniká štát, čo urobíme? V budúcnosti pritom zanikne niekoľko ďalších krajín – Tuvalu, Maršalove ostrovy, Maldivy.

Ako ďaleko je táto budúcnosť?

To nevieme. Ale vždy, keď Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) vydá novú správu, je pesimistickejšia ako tá predchádzajúca. Aktuálne odhady hovoria o priemernom stúpnutí hladiny morí o 1 až 3 metre do konca tohto storočia. V rozličných oblastiach však stúpajú rôzne. Na východnom pobreží Spojených štátov napríklad stúpa rýchlejšie ako v Európe.

Ale aj ten priemer je veľmi vysoký. Holandsko, odkiaľ pochádzam, dokáže zniesť nárast o jeden meter, ale nie o tri metre. To by znamenalo, že na zoznam krajín, ktoré zmiznú, sa dostane aj Holandsko. Tento projekt robím, lebo chcem upozorniť na akútnosť tohto problému. Potrebujeme konať teraz. Hoci som novinár a nie aktivista, mojou úlohou je na to ľudí upozorniť. Napriek tomu, že ľudia sú uvedomelejší ako v minulosti, často chýbajú činy.

Francúzski vedci: Doterajšie klimatické predpovede sú príliš optimistické

Podľa najnovších odhadov je ambicióznejší cieľ stanovený Parížskou klimatickou dohodou nedosiahnuteľný. Do roku 2100 môže teplota na Zemi vzrásť až o 7°C.

Odchádzajú ľudia z týchto malých ostrovných krajín?

Mnohí to skúšajú. Problém je, že klimatická zmena nie je dôvodom na azyl. Otázka je, kam môžu odísť. To sa nerieši. V Spojených štátoch a Európe hovoríme o migrácii ako o probléme, ale to sme ešte nič nevideli. V budúcnosti sa budú presúvať desiatky miliónov ľudí. Ani teraz si neuvedomujeme, koľko ľudí je v pohybe z dôvody klimatickej krízy.

Mal by podľa vás existovať status klimatického utečenca?

Určite.

Prečo má podľa vás Európa povinnosť týchto ľudí prijímať?

Je to medzinárodný problém. Nevravím, že to musí byť nevyhnutne Európa. Pretože aj ľudia v Európe budú ohrození. Nemecko bude prijímať utečencov z Holandska.

Ste o tom presvedčený?

Z dlhodobého hľadiska áno. Holandsko prestane existovať.

Musí byť strašné pomyslieť si, že vaša vlastná krajina zmizne.

Je to zvláštne. Ale o to ide: nie je to problém, ktorý je ďaleko v Tichomorí. Zmiznú aj Florida a Londýn. Nie zajtra, ale v dlhodobom horizonte. Na to, aby sme problém vyriešili, je už neskoro. Môžeme ho len spomaliť. Ale musíme konať. Keď som sa pripravoval na fotoreportáž, zistil som, že prvá vedecká správa o globálnom otepľovaní vyšla v roku 1959. Dlho sa vedelo, že bod obratu bude v polovici 80. rokov 20. storočia.

Ako musíme konať?

V Paríži sme sa dohodli, že otepľovanie sa obmedzí (do konca storočia a v porovnaní s predpriemyselným obdobím) na 1,5 stupňa Celzia, nanajvýš dva. Sme na ceste štyrom stupňom. Vzhľadom na všetky vedomosti, ktoré máme je to alarmujúce. Po prvé preto, že stále existujú ľudia, ktorí popierajú klimatickú zmenu, a patrí medzi nich aj americký prezident. Druhý problém je, že zostávame v komfortnej zóne. V našich pohodlných životoch sa budeme musieť niečoho vzdať. Nemôžeme sa všetci voziť autami a cestovať na každú dovolenku lietadlom. Vlády a mestá musia konať, ale ľudia tiež.

Milión nabíjačiek pre e-autá či daň z leteckých emisií. Euroúradníci majú ambiciózne plány

Dokument uniknutý z Európskej komisie navrhuje podporiť elektromobilitu, zdaňovanie emisií z letectva, ozelenenie Erasmu, nízkoemisnú výrobu ocele a kompenzácie pre regióny dotknuté energetickou transformáciou.

Zvyčajným argumentom proti striktnejším opatreniam v Európe je, že iné ekonomiky vypúšťajú oveľa viac emisií – Čína alebo Spojené štáty. Európska únia produkuje menej ako desať percent svetových emisií.

Ľudia v Tichomorí alebo Bangladéši majú takmer nulovú uhlíkovú stopu. Nenesú žiadnu zodpovednosť za klimatickú zmenu, a predsa platia najvyššiu cenu. Vzájomné obviňovanie nikam nevedie. My predpokladáme, že náš život sa bude stále zlepšovať a naše ekonomiky budú rásť. Ale ostatným krajinám prosperitu odopierame. Napriek všetkým svojím chybám je Čína dnes najzelenšou ekonomikou.

Čína sa síce zaviazala k Parížskej dohode, neplánuje však znižovanie emisií, len spomalenie ich rastu.

Vo veľkých čínskych mestách by ste ťažko hľadali autá na fosílne palivá. Všetky sú elektrické. Majú veterné parky tak veľké ako celé Holandsko alebo Slovensko. V porovnaní s Európou alebo Amerikou urobila Čína v posledných desiatich rokoch obrovský krok vpred.

Európa poskytuje rozvojovú pomoc Afrike a ďalším regiónom a stále prijíma migrantov z konfliktných štátov.

Najprv sme tie krajiny kolonizovali a okradli. Tá trocha rozvojovej pomoci je oprávnená. Bangladéš prijal plán pre Deltu Gangy za 40 miliárd dolárov. Zaplatil si ho sám. Krajinám ako Bangladéš alebo India rastú ekonomiky veľmi rýchlo. My sme myslíme, že sú to rozvojové krajiny, ktoré len čakajú na pomoc. Oni často vedia oveľa lepšie, čo majú robiť; žijú tým každý deň. Je to však medzinárodný problém, ktorý musí riešiť OSN a jeho agentúry.

Po najteplejšom mesiaci v histórii meraní hrozí Afrike hladomor

Európa pošle 50 miliónov eur do krajín Afrického rohu. Po júli sa totiž znížila dostupnosť tamojších potravín, čo ohrozuje živobytie 13 miliónov ľudí.

Ako možno presvedčiť napríklad Európanov, aby konali? Musia byť ich životy priamo ohrozené?

Možno. Veľa o tom premýšľam. Možno nie sme taký civilizovaný druh, ako si myslíme. Konáme len vtedy, keď je ohrozený náš vlastný záujem.

Keď si vezmeme príklad izraelsko-palestínskeho konfliktu, všetci sme už roky zvyknutí na obrázky násilia. A napriek tomu ten konflikt stále nie je vyriešený.

Zdá, že potrebujeme prežiť katastrofu, aby sme začali konať. Búrka Sandy bola budíčkom pre New York. Je dosť nešťastné, že ľudia musia najskôr prísť o život.