Zamestnávatelia: Zelená dohoda prinesie zmenu ekonomických vzťahov

Predsedkyňa Európskej komisie Ursula von der Leyen víta slovenského priemiéra Igora Matoviča na júlovom stretnutí lídrov v Bruseli. [EPA-EFE/Juhn Thys]

Klimatické ciele sú takým vážnym rozhodnutím, že by mali by byť odobrené parlamentom, tvrdia zamestnávatelia. Politici by mali povedať verejnosti aj to, koľko budú stáť.

Robert Spišák je predseda Výboru pre životné prostredie Republikovej únie zamestnávateľov (RUZ). RUZ je v súčasnosti najväčšou organizáciou, ktorá zastupuje záujmy zamestnávateľov súkromného sektora na Slovensku. Tvorí ju 34 zväzov a 29 individuálnych členov, ktorí zamestnávajú takmer 230 tisíc zamestnancov.

V rozhovore s Robertom Spišákom sa dozviete:

  • čo si myslia predstavitelia najväčších zamestnávateľov o európskych klimatických cieľoch;
  • aká bude podľa nich cena za ich dosiahnutie;
  • akú úlohu hrajú nové technológie pri dekarbonizácii priemyslu.

Treba vyčísliť náklady klimatických cieľov

Európska zelená dohoda, ku ktorej cieľom sa hlási aj Slovensko hovorí o tom, že Európska únia by mala dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050. Súčasná legislatíva stanovuje do roku 2030 znížiť emisie v EÚ o 40 percent oproti roku 1990. Podľa Európskej komisie to nestačí, a navrhuje zníženie emisií CO2 najmenej o 50 percent. Je podľa Vás realistické tieto ciele dosiahnuť? Aké sú z pohľadu zamestnávateľov slabé a silné miesta Zelenej dohody?

Ja by som sa vrátil o krok späť. Zhodneme sa na tom, že právo na zdravé životné prostredie je garantované ústavou, národnými aj európskymi dokumentami. Ak však chceme odpovedať na vašu otázku, musíme sa najprv spýtať, či je toto právo nadradené všetkým ostatým právam?

Z tohto hľadiska sa musíme pozrieť aj na ciele, ktoré stanovuje Európska zelená dohoda, či majú byť nadradené ostatným cieľom. A moja odpoveď je: nie, nemajú. Minimálne niektoré ďalšie práva ako pokojne užívať vlastníctvo, slobodne podnikať a podobne sú rovnako hodnotné a zasluhujú si rovnakú ochranu ako je to právo na zdravé životné prostredie.

Znižovať emisie musíme kvôli tomu, aby sme zabránili zvýšeniu globálnej teploty o 1,5 stupňa. Slovensko sa k tomuto cieľu zaviazalo v rámcovom dohovore OSN o klíme, v Parížskej dohode. Dohovor vychádza z predpokladu, že ak teraz rýchlo neurobíme razantné kroky, tak koncom storočia sa na planéte bude dať existovať len veľmi ťažko.

Áno, to si uvedomujem. Poďme znižovať emisie, ale otázka je, ako rýchlo a za akú cenu to chceme dosiahnuť. Ak uvediem myšlienkový experiment, tak by sme ciele zníženia emisií mohli dosiahnuť tak, že sa vrátime do jaskýň, vypneme všetky zdroje energie a každý by jedol len to, čo uloví.

Eurokomisia predstavila klimatický zákon, cieľ pre rok 2030 v ňom zatiaľ chýba

Eurokomisia chce dôsledne sledovať pokrok členských štátov aj súlad európskej legislatívy s klimatickými cieľmi. Stanovovanie cieľov medzi rokmi 2030 a 2050 navrhuje zrýchliť prostredníctvom delegovaných aktov.

Ako rozumní ľudia sa asi zhodneme, že to autori Zelenej dohody takto nemysleli. Použil som tento absurdný príklad preto, lebo podľa mňa je povinnosťou politikov, úradníkov ako aj všetkých zainteresovaných strán hľadať tú jemnú hranicu, kde sú v rovnováhe aj snahy o zdravé životné prostredie a dôsledná ochrana iných práv.

Nehovorím, že právo podnikať je dôležitejšie ako právo na zdravé životné prostredie. Hovorím však, že bez akejkoľvek výnimky neplatí ani opačné tvrdenie, že všetkému nadradené je právo na zdravé životné prostredie a všetko ostatné tomu musí ustúpiť.

Tam niekde je aj odpoveď na vašu otázku, že či je možné dosiahnuť ciele 50 percentnej redukcie emisií a akékoľvek iné ciele, ktoré sú v  Zelenej dohode. Odpoveď je áno, ale vždy potom príde otázka – ale za akú cenu? Ak si povieme, že je v poriadku to za túto cenu dosiahnuť, tak by bolo dobré komunikovať tento fakt všetkým zainteresovaným stranám a verejnosti a spýtať sa: Dámy a páni, aj za túto cenu to chceme?

Takže vám prekáža, že nie je jasne komunikované, čo bude dosahovanie klimatických cieľov znamenať pre ekonomiku?

Nielen to. Nikto to nahlas nepovedal, ale každý, aspoň z domácich politikov, to niekde v hlave má, že sa to nesmie dotknúť životnej úrovne obyvateľstva, lebo sú to voliči a  to by nebolo dobré.

Tým sa zodpovednosť presúva na podnikateľov, firmy a priemysel, aby oni spravili maximum pre splnenie cieľov.

Na Zelenej dohode a sprievodných politikách a stratégiách mi prekáža, že je tam veľa cieľov, ktoré sú podľa môjho názoru stanovené arbitrárne. Ani keď po tom pátrate, neviete prísť na to, ako ku konkrétnemu cieľu prišli. Napríklad, že treba o 50 percent znížiť používanie hnojív (údaj zo Stratégie o biodiverzite). Kto povedal a kto vypočítal, že 50? Z čoho? Prečo nie 38,4?

Dokument vychádza z politického rozhodnutia. Keďže tam nie je podrobne uvedené, z čoho pri výpočte cieľov pre priemysel alebo poľnohospodárstvo vychádzali, tak úprimne neviem odpovedať na otázku, prečo stanovili práve taký cieľ a nie iný. Keďže nepoznáme tieto podrobnosti, tak nevieme ani určiť, aká bude cena dosiahnutia týchto cieľov a kto ju zaplatí.

Emisné ciele boli stanovené na základe správ klimatického panelu OSN a na základe záväzkov, ktoré pre Slovensko vyplynuli z Parížskej dohody. Keďže situácia sa nejako vyvíja, revidujú sa aj ciele znižovania emisií.

Nerozumieme, prečo sa momentálne ide prehodnocovať úsilie a ciele sa idú zvyšovať na 50 alebo 55. Vnímame to tak, že je to číslo od stola.

Celá Európa predchádzajúce roky pracovala na národných klimatických a energetických plánoch, aby sme si vedeli naplánovať zníženie emisií o 40 percent a keď sme ho dostali, tak nám povedali, že vlastne to je úplne zbytočné, lebo ideme zvýšiť úsilie.

Politik stanoví od stola a priemysel, či podnikateľ musí plniť. Nechceme spochybňovať úsilie Európskej únie, ale je potrebné si uvedomiť, že sú tu iné svetadiely, ktoré sa k tejto snahe nepripájajú.

My sme na začiatku povedali, že napríklad oceliarsky priemysel nie je schopný tieto ciele dosiahnuť. Teraz sme v štádiu, že síce existuje náznak technologickej zmeny, vďaka ktorej budú ciele dosiahnuteľné. Na druhej strane si treba uvedomiť, že to bude stáť veľmi veľa peňazí a tie nevynaloží naša konkurencia mimo EÚ, ale my.

Znamená to, že klimatické ciele predsa len urýchľujú investície do nových technológií a znižovania emisií?

To určite platí. Problém je, že preferované a podporované riešenia napríklad v doprave alebo priemysle sa menia podľa toho, ako sa menia politické rozhodnutia. Teraz je napríklad v kurze vodík. Elektromobilita, na ktorú sa snažil automobilový priemysel preorientovať už nie je absolútnou prioritou.

Ale pri dnešných technológiách je férové povedať, že vodíkové aj elektroautá budú podstatne drahšie ako sú dnešné autá, dnešné motory a dnešné palivá.

A politici nepovedia, že môžeme ísť týmto smerom. Ale milý spotrebiteľ, milý volič,  buď budeš jazdiť za drahšie alebo nebudeš jazdiť vôbec.

V zásade však hovoríte, že klimatické ciele nastavené v Zelenej dohode sú splniteľné?

Vidím to ako dve rozdielne oblasti problémov. Na jednej strane tu chýba verejná diskusia, na druhej strane sú politiky v rámci Európskej únie často v protiklade.

Napríklad v Nemecku mali desať rokov dozadu referendum a dohodli sa, že obyvatelia chcú zelenú energiu. To znamená, že obyvatelia si za podporu zelenej energie priplatia.

U nás sa rozhodne, že chceme zelenú energiu, vláda sa dohodne s tými, ktorí ju vyrábajú a priemysel to zaplatí spolu s domácnosťami. To nie je normálna diskusia.

Ak si nastavíme ambicióznu a povedzme aj správnu politiku v oblasti ochrany životného prostredia, máme málo odvahy alebo dôrazu urobiť aj ten následný krok, ktorý je ale logicky nevyhnutný. Ak prijmeme klimatické ciele, musíme nastaviť obchodné pravidlá a celý regulačný rámec tak, aby sa ten cieľ dosiahol, lebo v opačnom prípade len poškodíme domáci priemysel, vytlačíme výrobu a teraz je jedno či ocele, etanolu, chemikálií alebo liekov do krajín, ktoré nemajú tak vysoké enviroštandardy.

Vláda nevidí po kríze budúcnosť dopravy v elektromobilite, staviť chce na vodík

Minister hospodárstva Richard Sulík hovorí, že pri naštartovaní ekonomiky po koronakríze nevidí budúcnosť automobilovej dopravy na Slovensku nutne v elektromobilite. Perspektívnejšie je podľa neho využiť v osobnej doprave vodík. Európska komisia pritom vníma vodík ako prostriedok dekarbonizácie nákladnej a diaľkovej cestnej dopravy.

Nové technológie budú nákladné

Z predbežnej analýzy Európskej komisie, ktorá skúma vplyv navýšenia klimatických cieľov do roku 2030 vyplýva, že pre ich dosiahnutie je kľúčová transformácia a dekarbonizácia priemyslu. Minister hospodárstva Richard Sulík sa vyjadril, že priemysel a ostatné sektory hospodárstva môžu rátať s vládnou pomocou po koronakríze. Na oplátku žiada, aby podporené firmy prišli s novými riešeniami a investíciami do inovácií.

To chápeme. Na druhej strane priemysel má obmedzený manévrovací priestor. Ziskové marže z priemyslu zďaleka nie sú také vysoké, ako si ľudia myslia. Štandardný priemysel 20. storočia ako je chemický alebo oceliarsky, o ktorom sa rozprávame, robí s jednocifernými ziskovými maržami. Nepoznám v štandardných priemyselných odvetviach priemyselné odvetvie, ktoré by robilo z dvojcifernými ziskovými maržami.

Preto, ak sa neprenesie časť nákladov aj na obyvateľstvo, na spotrebiteľov, je schopnosť priemyslu zavádzať nové technológie obmedzená . Bez toho určite nebude možné ciele Zelenej dohody splniť. Preto treba hrať s otvorenými kartami. Treba dať všetkým, ktorých sa to týka, či už priemyslu, spotrebiteľov, zamestnávateľov, možnosť sa k týmto cieľom vyjadriť. Ak to zanalyzujeme, budeme vedieť koľko to bude stáť a budeme vedieť odpovedať na otázky, čo je dokedy možné realizovať.

Európska komisia hovorí, že ťažký priemysel je pre ekonomiku kľúčový. Zároveň je však jedným z najväčších producentov emisií v EÚ. Keďže možnosť využitia obnoviteľných zdrojov je obmedzené, riešenie vidí Komisia vo využití vodíka. Ako to vidíte v prípade Slovenska?

Toto nie je bežná zmena, nevyžaduje to len zlepšenie existujúcich technológií. My hľadáme tzv. prelomové technológie, ktoré ešte len treba vynájsť. Tie si vyžiadajú obrovské investície do vedy a výskumu. Keď sa tie technológie nájdu, treba ich dostať do bežnej praxe. Keď sa dostanú do bežnej praxe, tak sa najprv presadia v krajinách, kde ich vyvinuli a až následne sa komerčne presedia niekde inde.

Komisia tvrdí, že ak sa bude vodík viac využívať, bude lacnejší a rýchlejšie sa rozšíri do kľúčových priemyselných odvetví.

Opäť hovorím, že to je iný prípad, než pri bežných inováciách. Pri tzv. zrelých technológiách platí takmer bez výnimky, že sú aj ekonomický efektívne. Ak sa menili kotolne a nasadzovali sa energetické zdroje s väčšou účinnosťou, tak okrem toho, že to pomohlo životnému prostrediu, tak to bolo aj ekonomicky efektívne. Zefektívnenie sa prenášalo do nižších cien výrobkov, aj do všeobecného blahobytu. Firmy boli ziskovejšie, mohli vyplácať väčšie mzdy, rástla životná úroveň atď. Ale to sú technológie, ktoré sa vyvíjali postupne.

Vodík vyžaduje napríklad enormné investície do vývoja a infraštruktúry. Tiež je potrebné obrovské množstvo energie na jeho výrobu. Odkiaľ ju zoberiem? Kto ju zaplatí? Kto zaplatí vybudovanie infraštruktúry?

Keď to chceme urobiť rýchlo, akcelerovať vývoj, tak treba rátať s tým, že to bude dočasne drahšie, či už investične alebo prevádzkovo. To je niečo, čo musíme povedať ľuďom a opýtať sa ich, či to chcú.

Chýba demokratické rozhodovanie

Komisia však nejakú predstavu financovania dekarbonizácie priemyslu má, predstavila Vodíkovú stratégiu EÚ, finančne chce podporiť zelenú obnovu po koronakríze 750 miliardami eur. Práve tieto peniaze by mali byť využité na reformy a veľké investície.

To nie sú žiadne darované peniaze, pre Slovensko to bude znamenať 8 miliárd eur. RÚZ (Republiková únia zamestnávateľov) na to reagovala tlačovou správou, kde sme sa hovorili, že to nie je dar, ale nazvime to pravým menom, to je proste pôžička.

Je tam aj grantová časť, pôžička sa má splatiť aj zavedením nových daní ako je daň z jednorazových plastov alebo uhlíkové clo na hraniciach EÚ.

To áno, ale celú sumu si požičia Únia na svoje riziko na svetových trhoch a tiež ju bude treba splatiť. Kto to zaplatí? A kedy? A z čoho? Je to úplne relevantná otázka a aj na to už boli odpovede z Komisie v tom zmysle, že zavedieme daň z finančných transakcií alebo daň z nerecyklovateľných plastov. Ale je znova férové sa spýtať, kto to v konečnom dôsledku zaplatí. Ak si kúpim počítač, ktorý obsahuje nerecyklovateľný plast, budem v cene toho počítača splácať aj zlepšenie alebo zefektívnenie výroby v oceliarni?

Reštart slovenskej ekonomiky bude zelený, sľubuje envirorezort

Do národného plánu obnovy a odolnosti chce rezort životného prostredia presadiť viaceré priority a pripomína, že „akýkoľvek projekt, ktorý bude financovaný z týchto zdrojov, bude musieť spĺňať kritériá zelenej obnovy.“

Návrh tejto pôžičky musí schváliť Európsky parlament, ktorý si volia občania EÚ, demokratická kontrola tam je.

Iste, ale ja si myslím, že takéto politické rozhodnutie je natoľko vážne a prináša natoľko paradigmatickú zmenu do života, že by malo byť prijímané na úrovni národných štátov. Tam je vzťah voliča a politika bližší a môže to byť napríklad predmetom predvolebného boja, verejnej diskusie. A to sa pri rozhodnutiach tohto typu jednoducho nedeje.

Schváliť to ale na európskej úrovni musí predseda vlády, ktorý bol zvolený občanmi Slovenska. Oni sú naši reprezentanti, či už sme ich volili alebo nie a oni teraz budú rozhodovať na úrovni členských štátov.

Iste, len potom viete, otázka je, že kde je hranica. Tu totiž ide o zásadnú zmenu ekonomických vzťahov a ekonomického systému.

Ak povieme, že treba niektoré hodnoty uprednostniť a niektoré potlačiť, tak si myslím, že to je natoľko zásadná zmena ekonomického modelu. Prekračuje to hranice technokratického rozhodovania. Aby som uviedol príklad, tu už nerozprávame o tom, či napríklad ideme zvýšiť alebo znížiť dane. Toto už je o tom, že či nemáme zrušiť daň z príjmov a nahradiť ju úplne inou daňou, daňou z majetku, napríklad. A tam pre mňa je červená čiara, kde by to malo byť súčasťou širšej diskusie.

Na druhej strane je tu určitý verejný konsenzus, že potrebujeme zaviesť opatrenia, aby sme sa vyhli katastrofálnym následkom zmeny klímy. Vznikajú klimatické hnutia, ktoré naopak požadujú oveľa radikálnejšie riešenia, než aké presadzujú politici. Takže chcú to politici, chcú to ľudia, malo by to byť v poriadku, nie?

No nie, nie je to v poriadku.. To je akoby ste pripustili, že napríklad, nech to preženiem, veľký Mao a jeho kultúrna revolúcia v Číne bola v poriadku. Veď stanovil politické ciele a všetci sa mali prispôsobiť a u tých čo sa neprispôsobili si to nástrojmi moci začal vynucovať.

Tie ciele sú ale založené na klimatických matematických modeloch.

Sú? Všetky? A ktorých? Nevnímame to tak, že by ciele stanovené EÚ boli vždy založené na vedeckom konsenze, na reálnej analýze.

My by sme videli ako cestu dôkladne sa zamyslieť, prebrať alternatívy a vyčísliť ich cenu. Aby boli tieto ciele výsledkom vedomej spoločenskej debaty v parlamente, vo voľbách, kdekoľvek, kde to je namieste vzhľadom na vážnosť toho-ktorého rozhodnutia. Aby sme pred tým, než sa k niečomu zaviažeme aj vedeli, čo presne ideme v tejto oblasti robiť.

Myslím si, že Európa bola stáročia postavená na humanizme a na tom, že rozum je hodnota, ktorú uznávame. Preto by sme sa ani v prípade rozhodovania o klimatických cieľoch nemali rezignovať rozhodovanie na základe faktov.