Tento článok je súčasťou Špeciálu: Európska noc vedy: Komplexita
Z histórie poznáme mnoho príkladov spoločností, ktorým dobrá klíma najprv umožnila dôjsť k blahobytu, a keď prišla klimatická zmena, šlo to s nimi dolu z kopca. „Bolo by krátkozraké povedať, že Rím zanikol kvôli klíme, ale je neodškriepiteľné, že dôvody za jeho pádom boli aj klimatické,“ tvrdí historik.
História sa neopakuje, ale zvykne sa rýmovať, učia sa študenti v tomto odbore. Zmenám klímy čelilo ľudstvo od nepamäti, ani v školách sa však nezdôrazňuje, aký výrazný vplyv mali tieto premeny na kľúčové udalosti našich dejín.
Okrem historických paralel nás súčasná klimatická kríza núti aj k zmene nášho uvažovania a spôsobov, ako by sme mali viesť náš každodenný život. Zasahuje tak aj filozofické základy našej spoločnosti ako takej.
Odborníci z oblasti histórie a filozofie sa na 18. ročníku Európskej noci vedy v bratislavskej Starej tržnici venovali aj týmto málo prebádaným aspektom klimatickej krízy.
Ako počasie kopírovalo osud Rímskej ríše
V historickej obci sú odborníci, ktorí sa klíme a jej vzťahu k histórii stavajú v rôznej miere. Oproti niektorým, ktorí jej venujú minimálnu pozornosť, sú tu potom tí, ktorí jej vplyv vo svetových udalostiach vnímajú za jeden z rozhodujúcich.
Oliver Zajac z historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) pripomína, že klíma je súčasťou historických výskumov len posledných 20 – 30 rokov.
Pripomína, že nič v histórii nikdy nestálo len na jednej veci, keďže dejinné udalosti „boli vždy ovplyvnené viacerými súbežnými faktormi“.
„Avšak myslím, že môžeme s čistým svedomím deklarovať, že klíma je jedným z game changerov dejín. To znamená, že je jedným z tých faktorov, ktorý ich dokáže radikálne otočiť,“ vyhlásil.
Aj z pohľadu svojej výskumnej činnosti hovorí, že existuje „mnoho príkladov spoločností, ktoré klíma najprv ovplyvnila pozitívne, umožnila im dôjsť k nejakému blahobytu a potom prišla klimatická zmena a jednoducho to s nimi išlo dolu z kopca“.
Ako názorný príklad uviedol Rímsku ríšu. Rimania bez toho, aby o tom vedeli, žili v dobe, ktorú nazývame „rímske klimatické optimum“. Znamená to, že mali 600 rokov vynikajúce klimatické podmienky, ktoré im zabezpečili napríklad výborne úrodnú pôdu.
Aj tieto ideálne podmienky podľa Zajaca umožnili expanziu malého mestského štátu na jednu z najmocnejších ríš v ľudských dejinách.
„Dejiny sú multifaktoriálne, ale je naozaj otázne, či by sa Rimanom podarilo dostať na vrchol civilizácie bez tejto klimatickej pomoci,“ spomína Zajac.
Obrat nastal v 4. až 5. storočí zmenou klímy a priemernej ročnej teploty o 1,5 stupňa. Blízky východ a severná Afrika začína vysychať a „z obilnice sa stáva vyprahnutá zem“.
Zároveň kmene zo severu začínajú vytvárať migračný, a teda aj politický tlak na Rímsku ríšu. Dochádza k sústavným nájazdom barbarských kmeňov na Rímsku ríšu, ktorá im napokon už nedokáže odolať. Pád Západorímskej ríše sa datuje do roku 476.
„Bolo by krátkozraké povedať, že Rím zanikol kvôli klíme, ale je neodškriepiteľné, že dôvody za tým boli aj klimatické,“ ozrejmil historik.
Klimatické zmeny a choroby
Ďalším obdobným príkladom, ktorý Zajac spomína, je Osmanská ríša. Osmani tiež ťažili z veľmi dobrých klimatických podmienok, ktoré im dopriali skvelú úrodu a obrovský demografický boom. Tie boli základom pre to, že sa im napokon podarilo expandovať až k Viedni.
Keď sa však opäť zmenila klíma v 16. storočí, Osmani ňou stratili z nej vyplývajúce výhody. Dostavil sa hlad, migrácia, veľké suchá a choroby – a napokon aj obmedzenie rastu.
Zajac vysvetlil, že so zmenou klímy v minulosti súviseli aj pandémie. Ako príklad spomenul aj španielsku chrípku zo začiatku minulého storočia.
Roky prvej svetovej vojny 1914 – 1918 boli charakteristické tým, že z Atlantiku prúdil výrazne studenší vzduch, ako bolo bežné. To prinieslo nižšiu teplotu, väčšiu vlhkosť, čo v kombinácii so zákopovými vojnami a katastrofálnymi hygienickými podmienkami vytvorilo „živnú pôdu pre šírenie vírusov a baktérií“.
Najčerstvejšou udalosťou v tomto kontexte je podľa neho Arabská jar. Tá si za posledné roky prešla podrobným výskumom aj z pohľadu toho, ako zásadne klíma vplýva na ekonomiku, kultúru či migráciu národov.
Výsledkom toho je aj vyhodnotenie štúdie Globálne otepľovanie a Arabská jar (2011), ktoré znie: „Globálne otepľovanie možno nespôsobilo Arabskú jar, ale bezpochyby prispelo k tomu, že prišla skôr.“
Sme prvá generácia, ktorá chápe, čo sa deje
Ak by sa chcelo ľudstvo poučiť z histórie, prirodzene sa vynára otázka: čo treba zmeniť na našom súčasnom fungovaní?
Richard Sťahel z filozofického ústavu SAV pripomenul, že počas Parížskej klimatickej dohody v roku 2015 štáty v podstate uznali, že dnešný spôsob nášho fungovania je nezlučiteľný s tým, čo naša planéta znesie.
Stanovený cieľ obmedziť globálne otepľovanie na maximálne dva stupne Celzia oproti predindustriálnej ére s veľkou pravdepodobnosťou rýchlo prekročíme. To môže viesť k dramatickým následkom, keďže v Európe už dnes každoročne pre extrémne horúčavy zomiera približne 175-tisíc ľudí.
Environmentálne zmeny tak predstavujú aj komplexnú výzvu pre samotné základy našich spoločností. Podľa Sťahela sa v súčasnosti nachádzame uprostred „trojitej krízy“ – klimatickej, biodiverzity a znečistenia, ktoré spoločne ohrozujú obývateľnosť planéty.
Otázku, či za globálne otepľovanie môže človek, považuje vo svojej podstate za zbytočnú. V prvom rade hovorí, že tvrdiť, že ľudstvo nemôže za nárast CO2 v atmosfére či klimatickú krízu, je lož a je to riadne podložené dátami. A ani keby za ňu človek nemohol, na potrebe riešiť situáciu by to nič nemenilo.
„Sme prvá generácia, ktorá má dosť informácií o tom, čo sa deje, a zároveň posledná generácia, ktorá s tým môže niečo robiť,“ vyhlásil Sťahel s dodatkom, že súčasne máme prostriedky na zmiernenie súčasnej krízy.
„Ľudstvo sa už nemôže spoliehať na to, že príroda poskytuje sama od seba podmienky, ktoré umožňujú život civilizácie. To znamená, že musí vziať zodpovednosť za stav životného prostredia vo svojom vlastnom záujme,“ uviedol na 18. ročníku Európskej noci vedy.
Je to v rukách občana
Filozofický pohľad na súčasnú klimatickú krízu preto hovorí, že treba prejsť do konceptu „ekologickej civilizácie“. V ňom je zásadné, že udržateľnosť a symbióza musia mať prednosť pred konkurenciou a neustálym rastom.
V praxi by sa tieto zásady podľa Sťahela pretavili aj do štátneho zriadenia, kde by mal občan, ako základný prvok demokracie, ich dodržiavanie strážiť aj na úrovni ním volených predstaviteľov.
Hovorí, že občan by mal mať na pamäti, že život v blahobyte sa vždy môže diať len na úkor niekoho druhého. Pre ľudí, ktorí v súčasnosti umierajú na následky klimatickej krízy, „sú politické práva fikciou“. A ak nezaistíme, aby mohli prežiť všetci, „takýto politický systém nemožno nazývať demokratickým“.