Klimatológ: Uhlíkový rozpočet sme vyčerpali, musíme naštartovať udržateľný pokles

Inštalácia s názvom "Gaia" Luke Jerrama . [EPA-EFE/Vickie Flores]

Na konečnej planéte nie je možný nekonečný rast. Ekonomické politiky však túto fyzikálnu realitu nerešpektujú. Skôr či neskôr prekročíme limity rastu a ak sme ich ešte neprekročili, tak sme k tomu veľmi blízko, zhodli sa odborníci.

Vieme, čo robiť pre spomalenie zmeny klímy: prestať dotovať fosílny priemysel, zastaviť úbytok biodiverzity a znížiť svoje konzumné očakávania. Tlak na zvyšovanie spotreby je obrovský a politici nechcú robiť nepopulárne kroky, zaznelo v diskusii, ktorú organizovalo zastúpenie Friedrich-Ebert-Stiftung na Slovensku spolu s Filozofickým ústavom SAV a EURACTIV Slovensko.

Paralel medzi pandémiou koronavírusu a klimatickou krízou je veľa. Opatrenia proti šíreniu pandémie sa prijímali pod tlakom okolností a nie preventívne. Politici nerešpektujú odporúčania vedcov, podobne ako je to pri klimatickej zmene. Klimatické vplyvy na zdravie pravdepodobne spôsobia, že budúce pandémie budú čoraz častejšie a závažnejšie.

Problémom sú dotácie fosílnych palív

„Nemáme nakročené k riešeniam,“ myslí si klimatológ z Ústavu výskumu globálnej zmeny Akadémie vied ČR Alexander Ač.

Podľa neho pri zmene klímy poznáme príčinu problému aj východisko. Hlavným dôvodom meniacej sa klímy sú stúpajúce emisie, ktoré by mali naopak klesať. Preto by mal byť prvý krok k riešeniu klimatickej zmeny zníženie spotreby fosílnych palív.

Napriek hospodárskemu poklesu v dôsledku pandémie koronavírusu, koncentrácia dvoch najdôležitejších antropogénnych skleníkových plynov, oxidu uhličitého a metánu, v roku 2020 výrazne rástla. Úroveň oxidu uhličitého je v súčasnosti vyššia ako kedykoľvek za posledných 3,6 milióna rokov, hovorí správa amerického Úradu pre oceány a atmosféru (National Oceanic and Atmospheric Administration – NOAA).

„Teraz sme v krízovom stave kvôli pandémii a globálne emisie však klesli len o päť až sedem percent. Stále viac ako 95 percent emisií vypúšťame do vzduchu aj keď väčšina ľudí sedí doma a nič nerobí,“ upozorňuje Alexander Ač. „Uhlíkový rozpočet sme si vyčerpali, potrebujeme naštartovať udržateľný pokles,“ myslí si klimatológ.

Klimatická zmena: Riziká poznáme, s ochotou meniť správanie je to slabšie (INFOGRAFIKA)

Obyvatelia krajín V4 si uvedomujú riziká spojené s klimatickou zmenou. Väčšina z nich podporuje cieľ dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050. Už menej ich je pripravených zmeniť svoje spotrebiteľské správanie.

Najefektívnejším spôsobom zníženia emisií je podľa neho spoplatnenie uhlíka. „Všetky správy a analýzy ako aj správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy IPCC sa zhodnú v jednom. Bez toho, aby sme zvýšili cenu fosílnych palív či už uhlia, ropy alebo zemného plynu nejakou formou spoplatnenia, či už to nazveme uhlíková daň alebo uhlíkové clo, nedokážeme naplniť ciele Parížskej dohody. To znamená, ak sa nespoplatnia emisie, nepodarí sa obmedziť rast globálnej teploty medzi 1,5 až dva stupne Celzia oproti teplote pred priemyselnou revolúciou,“ zdôrazňuje klimatológ.

Podľa neho by sa cena emisií oxidu uhličitého mala niekoľko násobne zvýšiť v priebehu niekoľkých rokov.  „Do roku 2030 by sa cena uhlíka mala pohybovať na úrovni 200 až 300 eur. V súčasnosti je to asi desaťkrát menej. Toto je prvý krok, zhodnúť sa, že potrebujeme navýšiť cenu za spotrebu,“ dodáva Alexander Ač.

Europoslanec Martin Hojsík (PS/Renew) zdôrazňuje, že investície do fosílnych palív sú klimatický a ekonomický nezmysel. „Slovensko presadzuje masívne investície do plynu. Treba si uvedomiť, že v energetike sa robia tieto investície na desiatky rokov a toľko trvá aj ich návratnosť. My nemáme desiatky rokov, aby sa tieto investície vrátili,“ hovorí Hojsík.

Podľa neho Európska únia priznáva zemnému plynu postavenie prechodného paliva, „ale to znamená, že by mal byť vypnutý ako posledný, ale neznamená to, že má byť toho fosílneho plynu viacej,“ upresňuje europoslanec. Slovensko si spolu s ostatnými postsocialistickými krajinami „hľadajú výhovorky a podkopávajú klimatické ciele EÚ“.

Ač dodáva, že „napriek tomu, že už desaťročia vieme, že potrebujeme zmeniť zdroje energie, tak kroky, ktoré podnikáme, či už v Európe alebo vo svete sú nedostatočné. Potrebujeme dosiahnuť čo najrýchlejšia a čo najskôr nulovú bilanciu skleníkových plynov nielen v Európe aj na celej planéte,“ hovorí.

Najdôležitejšia je pri klimatickej kríze príprava a prevencia, myslí si riaditeľ Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied Richard Sťahel. „Aby som použil vojenskú terminológiu, vojna je rozhodnutá dávno predtým, než sa začne. Rozhodnutia sú prijaté desaťročia predtým. Koho budeme vzdelávať, aký typ vedy budeme podporovať, aký typ technológií budeme preferovať. Keď to nastane, už bude na toto všetko neskoro. Vtedy už musíte pracovať s tým čo máte. Tu je dôležitý odhad a preto potrebujeme štátnikov, ktorí budú vedieť akým rizikám budú čeliť a ako sa na ne pripraviť,“ dodáva Richard Sťahel.

Biodiverzita a pandémia

Klimatické vplyvy na zdravie pravdepodobne spôsobia, že budúce pandémie budú čoraz častejšie a závažnejšie, zhodli sa diskutujúci.

Práve strata biodiverzity zvyčajne vedie k tomu, že veľa rozmanitých druhov nahradí niekoľko druhov – a tieto druhy bývajú hostiteľmi patogénov, ktoré sa môžu šíriť na človeka, hovorí správa ekologičky Kate Jones z University College London, ktorý minulý rok uverejnila v časopise Nature.

Jej tím zistil, že veľkosť populácie druhov, ktorí sú hostiteľmi chorôb prenosných na človeka, sa zvyšovali s tým, ako sa krajina zmenila z prírodnej na mestskú, a ako sa znižovala druhová pestrosť.

„Varujeme vás už celé desaťročia, no nikto nám nevenoval pozornosť,“ hovorí autorka štúdie

Podľa Richarda Sťahela je okrem poklesu biodiverzity ďalším dôležitým faktorom, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť výskytu patogénov je roztápanie permafrostu.

„Roztápa sa pôda, ktorá bola zamrznutá desiatky tisíc rokov, takže pravdepodobnosť, že sú v nej rozličné patogény, s ktorými dokonca človek ako živočíšny druh nemusel prísť do kontaktu,“ hovorí.

Oproti minulosti je zásadným predpokladom pre šírenie chorôb aj „obrovská globálna mobilita ľudí a tovarov.“ „V minulosti trvalo niekoľko rokov kým sa mor dostal z Číny do Európy, kým pri Covide to bolo niekoľko hodín. To zásadne mení naše schopnosti identifikovať tú hrozbu a reagovať na ňu,“ upozorňuje Sťahel.

Podľa Hojsíka je pandémia dôsledkom toho, „akým spôsobom narušujeme planetárne procesy“. „Prenikáme do oblastí, kde sme sa predtým nevyskytovali ako živočíšny druh,“ podotýka.

Tri zo štyroch nových infekčných chorôb sú dôsledkom kontaktu človeka so zvieraťom odhaduje americké Centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb. Odlesňovanie a hromadná živočíšna výroba prispievajú k zmenám podnebia, ale zároveň zvyšujú mieru vystavenia sa chorobám od boreliózy po ebolu.

K podobnému záveru dospela aj minuloročná správa Svetového fondu na ochranu prírody (WWF). Podľa nej sa druhová rozmanitosť života stráca alarmujúcim tempom. Pokles počtu populácií zvierat zaznamenaný od sedemdesiatych rokov minulého storočia je na úrovni 68 percent. „Tento katastrofický pokles je do veľkej miery spôsobený ničením životného prostredia ako je odlesňovanie, neudržateľné poľnohospodárstvo a nezákonný obchod s divočinou. To prispieva k prepuknutiu vírusov, ako je COVID-19,“ hovorí správa WWF.

Úloha verejnosti

Podľa slovenského europoslanca Hojsíka je pri boji s klimatickou zmenou kľúčová angažovanosť verejnosti a tlak, ktorý dokáže vyvinúť.

„Najlepší príklad je to, čo sa stalo s Európou v roku 2019. Ja sám som dôkazom toho, že európske inštitúcie sa zmenili a proklimatické sily získavajú navrch,“ hovorí poslanec EP.

Hojsík sa odvoláva sa na kľúčovú klimatickú politiku EÚ, ktorou je Európska zelená dohoda z roku 2019. Európske štáty vrátane Slovenska sa v nej zaviazali, že do roku 2050 dosiahnu nulovú uhlíkovú bilanciu. Podľa neho bola prelomová dohoda možná len v dôsledku posilnenia „proklimatických síl“ v Európskom parlamente. To spôsobilo, že bola menovaná Európska komisia, ktorá si stanovila Zelenú dohodu ako akčný plán svojho fungovania.

„Ak by táto zmena nenastala, tak by sme nemali žiadny Green Deal (Európska zelená dohoda – pozn. red.) by neexistoval. Bol to jasný mandát od voličov a voličiek, že sa veci musia zmeniť,“ upozorňuje.

Podľa neho musí verejnosť tlačiť na politikov, „lebo to pomáha meniť zákony a stojí nad nami ako politikmi naprieč volebnými obdobiami“.

Klimatické reformy naberú v roku 2021 na obrátkach

Revízia systému obchodovania s emisiami, uhlíkové clo, priemyselná stratégia a nové klimatické ciele do roku 2030. Aké bude klimatická agenda v roku 2021?

V názore na úlohu verejnosti pri zavádzaní klimatických politík sa s ním klimatológ Ač rozchádza. Úloha politikov je podľa neho v tom, že musia prijať zodpovednosť a „prijímať opatrenia, ktoré sú nepopulárne a nie čakať na ľudí, aby sami takéto opatrenia chceli. Sú za to platení, tak nech to robia,“ dodáva si Ač.

Nesúhlasí s tým, aby sa čakalo na ďalšie petície a na ďalšie protesty mladých ľudí.

„Chcieť od ľudí, aby motivovali politikov k riešeniu klimatickej krízy je to isté akoby ľudia mali motivovať politikov, aby im prikázali nosiť rúška,“ dodáva.

Podobne to vidí aj Richard Sťahel. Verejnosť podľa neho čelí „obrovskému protitlaku biznisu, marketingu a reklamy, do ktorých sa tlačia stovky miliárd eur ročne. To vytvára konzumné očakávania, ktoré sú ďaleko za možnosťami planéty,“ myslí si.

Podľa neho verejnoprávne médiá poukazujú na problém klimatickej zmeny, na druhej strane žijú z reklamy. „Tá vás presviedča, že cestovať letecky na dovolenku je super a mať auto je super a konzumovať ovocie, ktoré musí prekonať pol sveta, aby sa vám dostalo na tanier je vaším právom“.

Pokiaľ bude existovať tento marketingový tlak, tak „ľudí nepresvedčíte, aby obmedzili svoju spotrebu,“ zmieňuje Sťahel limity zapojenia verejnosti.

„Aby sme boli schopní zabezpečiť to nevyhnutné, tak budeme musieť čoskoro zoškrtať veľa z toho, čo považujeme za absolútnu samozrejmosť,“ podotýka. Pritom COVID-19 je na rozdiel od klimatickej zmeny oveľa pochopiteľnejším, keďže vieme ako sa šíri a čo máme robiť, aby sme sa pred vírusom ochránili. To v prípade zmeny klímy neplatí.

Politici sa do nepopulárnych krokov nehrnú

Podľa diskutujúcich je hlavným menovateľom pandémie COVID – 19 a prebiehajúcej zmeny klímy ignorovanie vedeckých dôkazov.

„Pri riadení pandémie na Slovensku je stále priepasť medzi tým, čo hovorí expertný panel a aké sa prijímali rozhodnutia. V prístupe ku klimatickej kríze je to ešte viditeľnejšie – nie je len rozpor, ale dva paralelné svety,“ myslí si Richard Sťahel.

Podobne ako pri pandémii ani pri klimatickej kríze sa nerobia opatrenia včas, politici často nemajú chuť prijať nepopulárne kroky. Pri klimatickej zmene situáciu komplikuje aj to, že je to dlhodobý proces bez vízie šťastného konca.

Europoslanec Hojsík si netrúfa povedať, či bude nutné prijať podobné obmedzenia v dôsledku zmeny klímy, lebo „tie by museli byť na neobmedzený čas“.

„Jedna z vecí, ktoré mentálne držala spoločnosť pri prvej vlne pandémie bol pocit, že teraz sa na chvíľu zomkneme a potom bude dobre. Už počas druhej vlny sa vláda bála urobiť opatrenia. Ako povedal minister zdravotníctva, padli by im preferencie, bol tam silný spätný tlak verejnosti. Preto si neviem predstaviť, žeby boli zavedené prísne opatrenia  proti zmene klímy, ktoré by boli nastálo.“

EURACTIV Podcast | Klimatológ: Ďalšiu generáciu čaká nestabilita. Korona nám dáva návod, ako sa adaptovať

„Spôsob, akým slovenskí politici bagatelizujú klimatickú zmenu, je veľkým nepochopením závažnosti tohto problému. Politikov sa treba spýtať, či sú pripravení znášať ekonomické následky plynúce z  dopadov zmeny klímy,“ hovorí meteorológ a klimatológ Slovenského hydrometeorologického ústavu JOZEF PECHO.

Richard Sťahel si myslí, že sa obmedzeniam v dôsledku meniacej sa klímy nevyhneme. Hlavný rozdiel je v tom, či sa na ne pripravíme, alebo necháme, aby nás prekvapili.

„Zmeny sú nevyhnutné, otázka je, či sa k nim dopracujeme postupne, alebo budeme čakať do poslednej chvíle a potom to bude pre veľa ľudí šok a budú to považovať za diktát,“ upozorňuje.

Podľa neho sa v súčasnosti síce prijímajú opatrenia, ale tie sú vždy len reakciou na akútnu nepriaznivú situáciu ako sú napríklad smogové alarmy v niektorých mestách. Keď je vyhlásená smogová situácia a nízka kvalita ovzdušia bezprostredne ohrozuje zdravie ľudí, vtedy sa obmedzí používanie motorových vozidiel či voľný pohyb osôb a ich aktivity.

„Opatrenia sa prijímajú ako dočasné, vietor to rozfúka a treba to vydržať pár hodín, pár dní. My sa ale intenzívne blížime k tomu, že takéto obmedzenia nebudú trvať pár dní ale celé mesiace alebo roky a desaťročia, ak s tým nezačneme niečo robiť už teraz. A to je niečo, čo si nechcú ľudia pripustiť,“ upozorňuje Sťahel.

Ponaučenie, ktoré by sme si mali podľa Alexandra Ača zobrať z pandémie je, že „klimatickú krízu nevyriešime tak, že to necháme na jednotlivcov alebo iba na technologický progres a budeme len čakať kým klesne cena obnoviteľných zdrojov“.

Potrebný je komplexný prístup a zváženie priamych regulácií niektorých sektorov. „Napríklad si povedať, že od roku 2030 sa prestanú vyrábať autá na fosílne palivá a že od roku 2025 prestaneme prevádzkovať uhoľné elektrárne s určitou kapacitou alebo ideálne žiadne uhoľné elektrárne,“ poukazuje na možnosti Ač.

O priamych reguláciách rozhodujú v parlamentnej demokracii volení zástupcovia ľudí. „Ak sa oni nedohodnú, na individuálnej úrovni problém nevyriešime,“ myslí si Ač.

Ako komunikovať?

Klimatológ Alexander Ač vidí ako hlavný problém v neschopnosti lídrov prebrať politickú zodpovednosť a do riešenia klimatickej krízy zapojiť ľudí. Nie je možné oddeliť environmentálnu politiku od sociálnej.

„Problém klimatickej zmeny sa týka všetkých ľudí a všetci ľudia sú buď súčasťou problému alebo súčasťou riešenia. V súčasnosti je väčšina ľudí súčasťou problému. Potrebujeme, aby boli zohľadnené všetky vrstvy obyvateľov a aby sme mali lídrov, ktorí sú schopní situáciu na jednej strane ľuďom vysvetliť, na druhej strane zrealizovať potrebné kroky,“ myslí si Ač.

Problémom pri komunikácii môže byť aj to, že „klimatická zmena je abstraktný koncept, pre mnohých ľudí je absolútne nedostupný,“ upozorňuje Richard Sťahel.

Ľudia nebudú akceptovať vedcov, ktorí hovoria, že spôsob života, ktorý vedieme je neudržateľný.

„Na konečnej planéte, nie je možný nekonečný rast. Napriek tomu, to ekonomické politiky neberú do úvahy a nerešpektujú fyzikálnu realitu. Takže skôr či neskôr sa dostaneme k tomu, čo sa nazýva prekročenie limitov rastu a ak sme ich ešte neprekročili, tak sme k tomu veľmi blízko,“ varuje Sťahel.

S tým súhlasí aj Martin Hojsík. Podľa neho pre spomalenie zmeny klímy je potrebné zmeniť spôsob rozmýšľania, spôsob trávenia voľného času, zmeniť to, čo považujeme za legitímny spôsob zarábania peňazí.

„To sú veľmi ťažké veci a nie som si istý, či ich budeme vedieť prijať pri súčasnej konštelácie verejnej diskusie prijať tak, aby s tým verejnosť stotožnená, skôr než to bude musieť byť prijaté direktívnym spôsobom,“ podotýka.

Členské štáty a Európsky parlament sa dohodli na klimatickom „zákone zákonov"

Klimatický zákon počíta so znížením emisií o 55 percent do roku 2030. Reálne zníženie však bude nižšie. Dohoda totiž napriek ústupku členských štátov počíta so zarátavaním zachyteného uhlíka do celkového cieľa. 

Podľa Richarda Sťahela je vzhľadom na to, že sme v núdzovej situácii je pri komunikácii verejných politík a nastavovaní komunikačných stratégií najvhodnejším nástrojom environmentálny pragmatizmus. „Pokiaľ si zničíme jedinú planétu, ktorú máme, tak nebudeme mať kde žiť. To je ľahko pochopiteľné a na tom by mali stavať verejné komunikačné stratégie,“ odporúča Sťahel.

Biznis musí zahrnúť externality

Zavádzanie zelených politík podľa europoslanca Hojsíka často iniciuje aj biznis.

„Je fascinujúce pozerať sa na to, čo sa deje. Momentálne biznis je aj na proklimatickej strane. Je tam jedna časť firiem, ktorá na klimatickej kríze zarába, čo je legitímne. Ďalšia časť biznis komunity si uvedomuje, že na mŕtvej planéte sa nedá produkovať zisk. Ak dôjde k rozvratu civilizácie ako ju poznáme, tak sa väčšine firiem bude ťažko existovať naďalej a to si začínajú mnohí hráči uvedomovať,“ zdôrazňuje Hojsík.

S tým však polemizuje Richard Sťahel. V rámci biznisu nevidí „veľký tlak na to, aby sa veci zásadným spôsobom zmenili“. Zmenu nevidí ani v jeho fungovaní, ani v tom na čo sa zameriava a ani v tom, čo očakáva od škôl.

„Veci, o ktorých tu teraz hovoríme, sú podľa priemyslu a biznisu úplne zbytočné a nemáme nimi študentov zaťažovať. Zbytočne ich to odvádza od toho, čo oni od nich očakávajú,“ myslí si angažovanosti priemyslu Sťahel.

Podľa neho priemysel nedostatočne reflektuje, že „študenti sa môžu začať pýtať, na čo sa majú učiť, ako funguje spaľovací motor, keď je táto technológia udržateľná a za pár rokov končí,“ dodáva.

Dôležité je, aby firmy do súvahy ziskov a strát zarátavali aj vplyv svojej činnosti na klimatickú zmenu, ako aj jej dopady na svoje fungovanie, zdôrazňuje Hojsík.

„V prípade, že to ekonomika kolabuje, ako to vidíme za posledný rok a mesiac trvania pandémie, tak sú to firmy, ktoré zrazu stoja s natiahnutou rukou a čakajú, že teraz štát do trhu zasiahne. To, čo vidíme je socializácia finančných strát firiem v praxi,“ podotýka europoslanec.