Moja stará matka bola fascinovaná Hitlerom, hovorí ocenená spisovateľka

Starí rodičia Géraldine Schwarzovej, Lydia aKarl Schwarz na svedobnej fotografii z 30. rokov 20. storočia. [Archív Geraldine Schwarzovej]

Porozumenie osudom obyčajných ľudí počas druhej svetovej vojny pomáha doplniť medzery v kolektívnej pamäti, ktorú v súčasnosti čoraz častejšie unáša krajná pravica, píše vo svojej knihe Les Amnésiques ocenená francúzsko-nemecká autorka GÉRALDINE SCHWARZOVÁ.

Géraldine Schwarzová je novinárka, autorka a dokumentaristka francúzsko-nemeckého pôvodu. V súčasnosti žije v Berlíne, kde sa s ňou rozprával EURACTIV France.

V knihe Les Amnésiques, ktorý vydalo vydavateľstvo Flammarion, sa Géraldine Schwarzová cez spomienky na svojich starých rodičov, ponára do histórie takzvaných Mitläufer, nemeckej buržoázie podporujúcej Adolfa Hitlera. Schwarzovej starý otec bol členom nacistickej strany a jej stará mama policajtka slúžiaca Vichystickému režimu. Podľa autorky nešlo o presvedčených nacistov, no podobne ako mnohí ďalší Hitlera podporili z oportunizmu a zo zbabelosti, čím pomohli legitimizovať brutálne činy nemeckej Tretej ríše.

V spomienkach na nemeckú strednú vrstvu opitú Hitlerovými sľubmi sa skrýva odkaz pre súčasné európske demokracie flirtujúce s krajnou pravicou. Kniha vyšla po francúzsky a bola už preložená do nemčiny. Očakáva sa takisto preklad do holandčiny a taliančiny. Schwarzová za ňu dostala Európsku knižnú cenu pre rok 2018.

Vaša kniha nedávno získala Európsku knižnú cenu. Môžeme to chápať ako odkaz proti posilňujúcemu extrémizmu v Európe?

Určite. Odkaz mojej knihy je hlboko európsky. Naše existujúce demokracie nemôžeme pochopiť bez dôkladného skúmania našej histórie, o čo som sa ja pokúsila cez dejiny mojej francúzsko-nemeckej rodiny.

Dôležité je porozumieť, čo zažívali obyčajní ľudia. Historici sa zväčša sústredia na štátnikov a politikov, ale nato, aby Európania skutočne pochopili, čo sa v tých časoch dialo, je omnoho dôležitejšie pripomenúť si obyčajných občanov.

Pripomíname si v Európe druhú svetovú vojnu rovnako?

Nemecko s týmto začalo pred 30 rokmi. Francúzsko pred 20-timi. Taliansko svoju vinu stále popiera a podobne je to aj v Holandsku, ktoré tri štvrtiny židov na svojom území odovzdalo nacistom a dodnes sa za to neospravedlnili. V Európe máme mnoho rôznych prístupov.

Prácu v tomto smere začalo Nemecko. Ja mám nemecké aj francúzske občianstvo, čo mi umožnilo využiť nemecký prístup a pozrieť sa naňho s nadhľadom. Zaujímali ma osudy jednotlivcov a ich osobná zodpovednosť.

Myslím si, že je jednoduchšie stotožniť sa s niekým ako bol môj starý otec, patriaci k Mitläufer než s Himmlerom alebo Goebbelsom. Umožňuje nám to porozumieť, ako sa spoločnosť mohla tak veľmi posunúť. Väčšina občanov nepáchali kriminálne činy, ale podporovali kriminálny režim – nacizmus.

Nie je náročné skúmať minulosť, ktorá môže byť komplikovaná a bolestivá?

Myslím si, že je naopak zdravé pozrieť sa na veci také, aké skutočne boli. Moja stará mama bola Hitlerom fascinovaná. Nečítala Mein Kampf a nepoznala v celej hĺbke jeho ideológiu, ale myslela si, že bol skvelý. Toto je skvelý príklad toho, ako nacizmus vplýval na všetky spoločenské vrstvy a každému mal čo ponúknuť.

Nacisti sa pri manipulovaní verejnej mienky do veľkej miery inšpirovali knihou Gustava Le Bona Psychológia davu (v originály La psychologie des foules, pozn. red.). Je to mimoriadne dôležitá práca, ktorá by mala byť čo najskôr opäť publikovaná. Autor vysvetľuje ako jedinec v rámci masy mení svoje zmýšľanie.

Niektoré procesy, ktoré kniha opisuje dnes môžeme pozorovať v AfD (Alternatíva pre Nemecko) alebo v FPÖ (Slobodná strana Rakúska), napríklad ako ľudom predkladať mýty a ako vytvoriť program, ktorý bude apelovať na všetkých voličov.

Ako je to vo východnej Európe? Čo hovoríte na neliberálne podoby demokracie v krajinách ako Maďarsko a Poľsko?

Západné demokracie boli vybudované na opozícii voči fašizmu v čele s kresťansko-demokratickými stranami.

Na východe tento naratív pokazil fakt, že bol implementovaný Sovietmi. Antifašistický diskurz tam bol, ale chýbala mu dôveryhodnosť, pretože ho presadzoval totalitný režim. Výsledkom je alergia voči antifašizmu, ktorá sa odzrkadľuje v obdivuhodnej popularite AfD vo východnom Nemecku.

Antifašizmus teda nie je v Európe zdieľanou hodnotou?

Problémom je nedostatočné pripomínanie si našich dejín. V bývalom Východnom Nemecku sa sovietski okupanti snažili glorifikovať celú populáciu ich stotožnením s komunistickým odbojom. Väčšina obyvateľov či už v Západnom alebo Východnom Nemecku však minulý režim podporovala.

V niektorých krajinách bývalého sovietskeho bloku, napríklad v Chorvátsku, dokonca kolaborantov nacistického režimu rehabilitovali. Samozrejme, že vybudovať demokraciu si vyžaduje istý čas, no chýbajúca znalosť dejín alebo nedostatočná vôľa svoje dejiny akceptovať je v tomto procese prekážkou.

Francúzsko si nedávno pripomenulo koniec prvej svetovej vojny. Bola to v kontexte pripomínania si dejín dobre odvedená práca?

Slabá úroveň verejnej diskusie nie je pre demokraciu dobrým signálom. Téma maršala Pétaina, ktorú vytiahol Emmanuel Macron, si zaslúžila hlboké zamyslenie, ale debata sa namiesto toho odohrávala medzi ľuďmi, ktorí tvrdili, že o ňom môžeme diskutovať a tými, ktorí tvrdili, že by sme nemali. Bola to hanba.