Otvorená spoločnosť sa ťažšie bráni fake news

Zdroj: Twitter, Sebastian Schwark

SEBASTIAN SCHWARK, výkonný riaditeľ agentúry Edelman Germany, hovorí o kríze dôvery v inštitúcie, ku ktorej prispievajú objektívne faktory – následky finančnej a ekonomickej krízy – i cielené šírenie dezinformácií.

Edelman Trust Barometer sleduje dôveru verejnosti voči inštitúciám vo viacerých krajinách. Ukazuje zaujímavú skutočnosť: dôvera je relatívne vysoká v niektorých krajinách s represívnymi režimami, ako Čína, no nízka v iných, napríklad v Rusku. Podobne je to v demokratických krajinách – v Holandsku je dôvera verejnosti voči inštitúciám vysoká, v Írsku či Francúzsku zas nízka. Znamená to, že demokratickosť režimu nemá vplyv na mieru dôvery verejnosti?

Áno, aj nie. Musíme brať do úvahy aj možnosti manipulácie. V otvorenej spoločnosti sú stratégie manipulácie spoločnosti omnoho hlbšie, a efektívnejšie. Otvorená spoločnosť sa z definície ťažšie bráni voči sofistikovanej propagande. Pozrite sa na americké prezidentské voľby v roku 2016 a ich ovplyvňovanie Ruskom, ktoré je faktom bez ohľadu na to, čo hovorí súčasný prezident. Miera sofistikovanosti stratégií, ktoré tam Rusi použili, by nikdy nebola možná v Číne, kvôli silnejšej kontrole akýchkoľvek médií.

To samozrejme neznamená, že Čína, či akákoľvek iná spoločnosť v autokratickej krajne, nemôže vykazovať istú mieru nedôvery. Vidíte to napríklad v Rusku. Na pochopenie presných faktorov sa však musíme hlbšie ponoriť do mediálneho systému týchto krajín. Po prvé, hoci sú médiá v Rusku kontrolované, deje sa to v menšej miere, než napríklad v Číne. A predovšetkým nie internetové médiá. Stratégiou ruskej vlády je skôr: nechajme internet otvorený, pokiaľ máme kontrolu nad pritom a televíziou. To sú však len moje interpretácie. V Trust Barometri ich nenájdete.

Spomínali ste propagandu a fake news. Pokusy čeliť im sa doteraz spoliehali predovšetkým na dve veci. Prvou sú technológie, ktoré majú pomôcť oddeliť fake news od „serióznych“ správ. Druhá cesta je právna: krajiny posilňujú zodpovednosť médií, a sociálnych sietí, za informácie, ktoré šíria. Myslíte si, že to bude stačiť?

Obávam sa, že na otázku správnej stratégie nemám konečnú odpoveď. Ako otvorené spoločnosti musíme veriť, že tento problém bude schopná vyriešiť verejná kontrola. Radšej budem žiť v spoločnosti, v ktorej investigatívni novinári odhaľujú sofistikované stratégie propagandy, než v spoločnosti, ktorá má sofistikované technické filtre, kontrolujúce slobodu prejavu. Samozrejme, pohybujeme sa po tenkej hranici. Existujú technologické možnosti, ktorým bežný občan nemôže a nebude rozumieť.

Nemyslím si však, že súčasný európsky prístup k tomuto problému bude úspešný. Akýkoľvek prístup, ktorý má byť efektívnym, musí spolupracovať s Facebookom a Twitterom, ako dvoma najdôležitejšími drivermi digitálnej verejnosti. Môžu upraviť svoje algoritmy, a pôsobiť pri zdroji dezinformačných kampaní.

V prezentácii ste nedôveru označili za „zdravú reakciu na krízovú situáciu“. Pri tejto miere nedôvery, nie je kľúčovým problémom neschopnosť takzvaných štandardných inštitúcií – vrátane médií – poskytnúť dôveryhodné odpovede na problémy, ktoré kríza prináša?

Sme v komplexnej situácii, v závese finančnej krízy. Je to objektívna, materiálna kríza, pri ktorej napríklad v Spojených štátoch 30 miliónov ľudí stratilo domy. Výrazne teda ovplyvnila každodenné životy mnohých ľudí. V závese finančnej a ekonomickej krízy prišla politická, vyvolaná špecifickými reakciami na finančné a ekonomické problémy. Na vykúpenie bánk bolo použité značné množstvo peňazí daňových poplatníkov, a súčasne bol v Európe zavedený režim rozpočtových škrtov. Toto všetko sú „objektívne faktory“ krízy dôvery. Súčasnou výzvou je, že popri týchto objektívnych faktoroch prebiehajú aj zmeny v spoločnosti. Kríza štandardných médií, či žurnalistiky, je to istej miery vyvolávaná digitalizáciou. V tejto situácii sa teda naša otvorenosť propagande a fake news mieša s oslabenými médiami, ktorých zdroje príjmov sú obmedzené. Je to komplexný problém: štrukturálne problémy vyvolávajúce nedôveru sa stretávajú s vedomými pokusmi o dezinformačné kampane, šíriacimi nedôveru.

Edelman Trust Barometer ukazuje tiež rastúcu nedôveru k mimovládnym organizáciám. Dalo by sa pritom očakávať, že ak verejnosť prestáva veriť politickým stranám, vládam a pod., bude sa obracať práve k občianskej spoločnosti, ako obrankyni svojich záujmov. Prečo to tak nie je? Sú MVO považované za súčasť establišmentu? Alebo za nerelevantné, neefektívne?

Trust Barometer sa nepýta na dôvody, takže opäť môže ponúknuť len vlastnú interpretáciu. Historicky bola dôvera v MVO vysoká, v posledných rokoch však klesla. Dôvody ste čiastočne vymenovali. Mimovládna organizácia ako taká vždy presadzuje nejaké ciele. A presadzovanie je niekedy chápané ako straníctvo. Napríklad, ak by aj 30 či 40 percent spoločnosti dôverovalo organizácii Greenpeace, značná časť im stále bude nedôverovať, pretože nepodporuje ich agendu.

Ak chce byť mimovládna organizácia efektívna, potrebuje jasnú a cielenú agendu. Zo svojej podstaty nemôže vyhovovať každému. No nedôverou voči MVO by som sa veľmi neznepokojoval. Sú súčasťou dynamickej, otvorenej spoločnosti. Klesá dôvery vo všetky inštitúcie, MVO by som nepodčiarkoval ako mimoriadny problém.

Pozrime sa na blížiace sa európske voľby. mnoho sa hovorí o riziku, že v nich uspejú extrémistické strany. Myslíte, že je reálne?

Tragédiou európskych volieb je, že sú považované väčšinou za doplnkové. Pre ľudí z ulice v ktorejkoľvek krajine sú omnoho dôležitejšie národné parlamentné voľby. výsledky sú v mnohých krajinách nestále, pretože voliť chodí menej ľudí, a tí čo k urnám prídu, to často využijú na hodenie protestného hlasu. Preto si myslím, že populistické strany z pravej i ľavej strany politického spektra získajú hlasy, no nepredpokladám, že získajú väčšinu. To by bol katastrofálny výsledok, ktorý by spochybnil podstatu Európskej únie. No tam sme sa nedostali. Alebo: zatiaľ sme sa tam nedostali.

Čo by zmenilo vnímanie Európskeho parlamentu, a tým volieb, v očiach verejnosti? Ďalšia demokratizácia európskych inštitúcií, posilnenie kompetencií EP? Môžu priniesť zmenu čiastkové kroky, ako proces „Spitzenkandidaten“, ktorý jasnejšie prepája výsledky eurovolieb s budúcou podobou Európskej komisie? Môže niečo také posilniť legitimitu európskych inštitúcií?

Koreňom problému legitimity európskych inštitúcií je fakt, že v konečnom dôsledku je rozhodovacia právomoc v rukách členských krajín. Pokiaľ nebudeme svedkami trochu väčšieho budovania kapacít štátu na európskej úrovni – zaujímavý je napríklad návrh na financovanie európskeho rozpočtu cez európsku daň – tento problém legitimity pretrvá. Ďalšou otázkou je, kto je v rozhodovaní v konečnom dôsledku dôležitý – a to je Rada. Čiže opäť v podstate vlády členských krajín, pričom vlády väčších krajín sú samozrejme dôležitejšie, než menších. To vytvára otázky o legitimite. Spitzenkandidaten proces to nezmení. Pomôže vytvárať niečo ako európsku verejnosť, aj vďaka tomu, že berie vážnejšie európske stranícke skupiny. No na druhej strane, vnútri týchto skupín sú rozdiely – pozrite sa na konzervatívcov. V ich radoch sedí Viktor Orbán, aj Angela Merkel. V mnohých otázkach si tí dvaja ani nemôžu byť vzdialenejší. To navodzuje otázku: ak nie niečo také možné, aký je potom reálny význam európskych straníckych skupín?

Pozadie

Sebastian Schwark vystúpil na konferencii Trust me if you can, ktorú zorganizoval 11. septembra 2018 Friedrich Ebert Stiftung v Berlíne.

Edelman Trust Barometer je prieskum dôvery verejnosti v inštitúcie, ktorý organizuje spoločnosť Edelman od roku 2001. Zhrnutie výsledkov za rok 2018 nájdete na tomto linku.