Koľko ľudí, toľko mediálnych bublín. Dá sa z nich vystúpiť, ale aj zabarikádovať

Ilustračný obrázok. [EPA-EFE/Armando Babani]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Noc výskumníkov 2019

Ľudia sa často tešia, že zvládajú robiť niekoľko vecí súčasne. Výskumníci ale potvrdili, že multitasking nie je schopnosť robiť veľa vecí naraz, ale neschopnosť dlhodobo sa sústrediť na jednu vec.

„Veverička umierajúca pred vaším domom pre vás môže byť práve teraz oveľa dôležitejšie ako ľudia umierajúci v Afrike,” povedal podľa New York Times raz svojmu kolegovi zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg.

Nepriamo tak do jednej vety zhrnul algoritmus, podľa ktorého Facebook zobrazuje užívateľom na „stene“ príspevky. Spravidla sú to tie, ktoré sa nás aspoň minimálne osobne dotýkajú. Podľa amerického internetového aktivistu Eliho Perisera tak pomáha vytvárať to, čo on nazýva mediálna bublina (the filter bubble).

Hoci na tento pojem narazil už takmer každý, málokto si doprial dostatok času na zamyslenie, čo je to mediálna bublina, ako vzniká a čo s nami robí. Život v mediálnej bubline bol témou rovnomennej prednášky Anny Sámelovej z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa konala v piatok (27. septembra) na Európskej noci výskumníkov.

Od zábavy cez informácie znova k zábave

Ľudia začali vstupovať do mediálnych bublín dávno pred príchodom počítačov. Čím viac nových médií sa v spoločnosti objavovalo, tým viac mediálnych bublín dostalo priestor na vznik.

„Mediálnych bublín je toľko, koľko je ľudí, ktorí používajú médiá,“ vysvetľuje Anna Sámelová.

Všetko sa to začalo v prvej polovici 19. storočia. Prvým masovým médiom boli takzvané Šestákové noviny, ktoré svoj názov dostali podľa ich ceny, teda jedného šestáku. Základným zdrojom informácií pre tieto noviny bol telegraf: to čo sa ústnym podaním prenášalo aj 10 dní, telegraf umožnil okamžite.

Šestákové noviny ľudí naučili čítať s porozumením. Z hľadiska kognitívnych schopností, teda toho, ako človek spoznáva svet, boli podľa Sámelovej najprevratnejším vynálezom v dejinách.

Svet sa potom komunikačne rozdelil na dva tábory. Prvý zastával Jospeh Pulitzer, ktorý je zakladateľom „zábavnej“ žurnalistiky. „Dnes tejto tradícii hovoríme bulvár,“ vysvetľuje Sámelová. Proti nej stála tradícia, s ktorou prišiel zakladateľ novín The New York Times, Adolph Ochs. Ľudia zábavu vymenili za obsah, ktorý vyžaduje náročnejší druh čítania – informácie.

Konšpiračné motívy z 19. storočia sa na Slovensku medzi dezinformáciami objavujú dodnes

Motívy z minulosti sa u nás ako dezinformácie šíria stále preto, lebo ostali v kolektívnej pamäti národa, hovorí vedkyňa Zuzana Panczová. Už 200 rokov sú v boji konzervatívcov a liberálov prítomné aj naratívy o skrytom nepriateľovi, či „tradičnej rodine“.

Tieto nároky ale následne opäť znížil biograf. „Film nám dal možnosť pozerať na svet ako na obrázok a dal ho do pohybu.“

S koncom prvej svetovej vojne prišla tretia vlna nových médií, ktorá priniesla rozhlas. Ten, ako popisuje Sámelová, bol špecifický tým, že umožnil spoznávať svet vo fragmentoch. „Do rozhlasu sa nikdy nezmestí celá pravda, alebo jav, ktorý chcem popísať. Prvé rozhlasy museli vážiť slová a vyberať, o čom budú rozprávať,“ popisuje.

Po druhej svetovej vojne ľudia začali spoznávať svet cez televízor. Technický pokrok bol tak ďaleko, že program mohli vysielať aj celý večer. Televízia naučila ľudí „nechať sa baviť“. To sa však zakrátko zmenilo príchodom satelitného vysielania. Kým pred ním ľuďom život určovala rozhlasová alebo televízna dramaturgia, satelit im dal možnosť voľby. Každý si zvolil stanicu, na akú mal chuť.

Multitasking nie je cnosť

Satelitom sa ukončilo to, čomu sa ľudovo zvykne hovoriť „offline doba“. Mediálni odborníci tomu hovoria éra, v ktorej bolo publikačné privilégium. Počas nej mohli obsahy publikovať novinári, spisovatelia a vedci. Internet umožňuje svoj audiovizuálny program zverejňovať každému. „Internet úplne zrušil internetové privilégium elít,“ opisuje Sámelová zmeny, ktoré priniesla sieť.

Na internet, ktorý je z dnešného pohľadu už staré médium, sa medzičasom nabalili nové, sociálne médiá, ako Facebook, Instagram, či LinkedIn. Tie ešte viac rozšírili ľudské možnosti voľby. Sociálne siete svojim užívateľom umožnili migrovanie od jedného záujmu k inému. Vznikol takzvaný multitasking.

Ním si ľudia často ospravedlňujú to, že sa naraz venujú niekoľkým rôznym činnostiam. „Multitasking nie je schopnosť robiť veľa vecí naraz. Výskumníci bohužiaľ potvrdili, že je to neschopnosť dlhodobo sa sústrediť na jednu vec,“ upresňuje Sámelová. „A ešte sa z toho aj tešíme,“ dodáva.

Majú falošné správy skutočný vplyv? Rozsiahla štúdia založená na dátach tvrdí opak

Začiatkom januára vydala skupina vedcov z troch prestížnych univerzít štúdiu, ktorú akademická obec označila za prvú vedeckú prácu o americkom vystavení falošným správam počas prezidentských volieb v roku 2016, založenú na dátach.

Kedy vstupujeme do mediálnej bubliny?

Nástup sociálnych médií ale podľa Sámelovej spôsobil, že pravda prestáva byť kritériom. Namiesto hľadania pravdy svet poznávame „lajkom“.

Mediálna bublina, ktorá vzniká v sociálnych médiách, ľudí udržuje vo vnútornom presvedčení, že viera a intuícia je viac ako logika. „Na sociálnych sieťach sa ani nesnažíme hľadať argument. Nepokúšame sa vysvetľovať prečo si niečo myslíme a nesnažíme sa ani pátrať, čo si myslí náš názorový oponent a prečo si to myslí,“ hovorí Anna Sámelová.

Internet nás súčasne naučil sebraprezentovať sa. Každý na svojom blogu, či sociálnej sieti zverejní len čo chce a čo ho ukáže v dobrom svetle. Ešte horšie je to so sebapotvrdzovaním. Vtedy nepripustíme žiadnu diskusiu, ktorá je pre nás názorovo nepríjemná.

No a najnovšie ľuďom do vreciek pribudli „sémantické médiá“. To je každé personalizované zariadenie, ktoré nosíme a má svoju vlastnú identitu. Ide o chytré mobilné telefóny, tablety a podobne. Sémantické médiá nás podľa Sámelovej nútia ponoriť sa do médií. Keď do mobilu aktívne niečo naťukáme, „olajkujeme“ alebo „hejtneme“, dávame softvérom vedieť, kto sme.

„Len čo to urobíme, práve sme vliezli do mediálnej bubliny,“ vysvetľuje Sámelová. Byť v mediálnej bubline preto podľa nej znamená správať sa predvídateľným spôsobom pre softvér, ktorý nosíme vo vrecku. „Každý z nás z nej môže vystúpiť, kedy chce. Alebo sa v nej môže zabarikádovať a opevniť ako v stredovekom hrade,“ uzatvára Sámelová.