Žiadna environmentálna stratégia je lepšia ako zlá

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

mikuláš huba

Mikuláš Huba pri preberaní ocenenia od prezidenta [TASR/Pavel Neubauer]

Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja z roku 2001 obsahovala dve bezprecedentné požiadavky. Ani jedna sa nerealizuje, píše MIKULÁŠ HUBA.

Prof. RNDr. Mikuláš Huba, Ph.D. je vedeckým pracovníkom Geografického ústavu SAV a zakladajúcim člen Slovenského ochranárskeho snemu. V minulosti pôsobil ako poslanec Slovenskej národnej rady a neskôr Národnej rady SR. Prezident Andrej Kiska mu 1. januára 2018 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Ako environmentálneho geografa ma viac zaujímavú veci komplexné než jednotlivosti a viac záležitosti systémového a strategického charakteru než problémy jednorazové.

Spomedzi takýchto komplexných a strategických problematík v súčasnom environmentálnom diskurze na Slovensku výrazne rezonujú dve: príprava novej environmentálnej politiky a prechod na obehové hospodárstvo.

Slovensko sa musí porovnávať

Myslím si, že Slovensko moderný strategický dokument pre oblasť životného prostredia potrebuje, ak sa chce zorientovať v tom, ako na tom reálne je, kam smeruje, kam, kedy a s vynaložením akých prostriedkov a kapacít sa chce dostať, pripomenúť si, akých medzinárodných zoskupení je členom, a čo z toho preň vyplýva.

Ochrana životného prostredia potrebuje systémové zmeny

V roku 2030 by sme mali skládkovať len 10 percent komunálneho odpadu, píše autor novej Envirostratégie.

Slovensko si potrebuje „zopakovať“, že je nielen členským štátom EÚ, povinným riadiť sa európskymi smernicami, ale aj zmluvnou stranou množstva medzinárodných environmentálnych dohovorov a že musí plniť záväzky, ktoré z tejto skutočnosti vyplývajú.

Potrebuje poznať, v akom stave sa jeho životné prostredie nachádza a aké sú trendy (nestačí napríklad povedať: „oproti r. 1990 sme na tom o toľko a toľko percent lepšie“, a prehliadnuť, že rozhodujúca časť tohto zlepšenia pripadá na prvé roky po…).

Malo by sa porovnávať so svetom, s EÚ či OECD ako celkom, ale i s jednotlivými krajinami: so svojimi susedmi i s lídrami v tej-ktorej oblasti, od ktorých by sa malo učiť.

Ale porovnávať sa potrebuje aj preto, aby nepodliehalo falošným ilúziám. Lebo aj tam, kde sme sa zlepšili, sme sa niekedy zlepšili menej, ako naši susedia, čo sa dá interpretovať aj tak, že sme sa relatívne zhoršili.

Vieme posúdiť, kedy je politika dobrá

Mnohoročné medzinárodné skúsenosti nám umožňujú posúdiť, kedy nejakú politiku/stratégiu možno považovať za dobrú a kedy nie.

V prvom rade musí byť na jej počiatku pozitívny zámer a politická vôľa plus spoločenská objednávka, aby bolo všetkým jasné, že skutočne potrebujeme a chceme dobrú politiku/stratégiu, a nie formálne splnenú úlohu z programového vyhlásenia vlády, alebo dokonca nejaký propagandistický pamflet.

Čo urobiť, aby environmentálne stratégie nezostali iba na papieri?

Znečistené ovzdušie a ďalšie problémy má pomôcť vyriešiť aj otvorenejší a pravidelnejší dialóg.

Následne sa k jej tvorbe musíme pokúsiť pritiahnuť každého, kto je ochotný a schopný pomôcť dobrej politike/stratégii na svet. Priebežne potrebujeme konzultovať rodiacu sa stratégiu s partnermi z iných relevantných rezortov či spoločenských skupín. Keď je návrh dokumentu hotový, autori by ho mali vystaviť nezaujatej kritike zo strany odbornej i laickej verejnosti (strategické environmentálne hodnotenie, nezávislé odborné posúdenie…).

Následne musí príslušný minister presvedčiť vládu (prípadne i parlament), aby návrh dokumentu prijali bez toho, aby tým zásadne utrpela jeho kvalita, konkrétnosť, údernosť, kontrolovateľnosť a vymáhateľnosť.

Žiadna stratégia je lepšia ako zlá

Ale ani keď sa toto všetko podarí, nie je ešte vyhrané. Ak je politika/stratégia skutočne dobrá, potom takmer určite nebude každému vyhovovať. A tí, ktorým nevyhovuje, urobia všetko pre to, aby skončila v pomyselnom šuflíku a aby sa ňou nik nemuseli riadiť.

EÚ v roku 2018: Životné prostredie a klíma

Európsku úniu čakajú rozhodnutia v oblasti čistej dopravy, riadenia energetickej únie a uplatňovania Parížskej dohody o klíme. Diskutovať bude o obehovom hospodárstve, inteligentných mestách a zelenej Číne. 

To je prípad Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR, ktorú prijala vláda v roku 2001 a NR SR o pol roka neskôr (v apríli 2002). Súčasťou jej prijatia v parlamente bolo aj uznesenie, obsahujúce aj dve bezprecedentné požiadavky:

  1. predkladať spolu s návrhom akéhokoľvek nového relevantného dokumentu doložku zlučiteľnosti s touto národnou stratégiou;
  2. každoročne k 31. marcu predkladať do NR SR odpočet plnenia povinností, ktoré vláde a rezortom z národnej stratégie vyplývajú.

Ani jeden z týchto bodov sa v praxi nerealizuje.

Ale ani táto deprimujúca skúsenosť nie je dôvodom, prečo by sme sa o čo najlepšie rozvojové politiky/stratégie nemali pokúšať. A týka sa to mierou vrchovatou aj návrhu novej environmentálnej politiky. Prinajmenšom z dôvodov, uvádzaných vyššie. Ale zároveň platí aj to, že žiadna politika/stratégia je lepšia, ako zlá.

Obehovú ekonomiku potrebujeme dvojnásobne

Systematický prechod na obehovú ekonomiku je určite potrebný. Je to poznaná nevyhnutnosť, kategorický imperatív a podmienka nášho prežitia na stále preľudnenejšej planéte.

Štátny tajomník envirorezortu: Dekarbonizácia energetiky je nezastaviteľná

Do roku 2030 bude slovenská energetika takmer bezuhlíková, hovorí pre portál EurActiv.sk NORBERT KURILLA.

Pre Slovensko to platí dvojnásobne. Okrem iného aj preto, že energetická efektívnosť nášho národného hospodárstva v prepočte na jednotku HDP stále ešte ďaleko zaostáva za technologicky vyspelými krajinami. Ale aj preto, lebo v triedení, recyklácii a celkovom ekonomickom zhodnocovaní odpadu patríme na posledné miesta v rebríčku členských štátov EÚ.

Prechod na obehovú ekonomiku je svetový trend a predstavuje jednu z priorít aj v rámci EÚ (pozri napríklad závery Summitu Rio+20 prijaté v Rio de Janeiro v roku 2012).

Pritom nejde o nič zásadne nového. Relatívne nový je možno len pojem obehová ekonomika. Ale napríklad slovné spojenie uzavreté výrobné cykly či tézu, že výstup sa musí stať opäť vstupom sme tu mali už v 70. rokoch minulého storočia. Zaoberať sa obehovou ekonomikou je výzvou aj preto, lebo sa tu snúbi environmentálny pohľad na svet s ekonomickým, čo je jednou z podmienkou prechodu na udržateľnú vývojovú trajektóriu (ako konštatovali už autori Správy OSN Naša spoločná budúcnosť z roku 1987).

Slovensko mnohé veci len dobieha a v niektorých oblastiach, kde pred časom bolo regionálnym lídrom, začína zaostávať (bolo napríklad prvou krajinou V4, ktorá prijala Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja a kreovala príslušnú Radu vlády). A preto treba držať palce každému poctivému pokusu o pozitívnu zmenu. Aj keď po toľkých sklamaniach nie je ľahké niečomu takému uveriť.