Generál Macko: Nadnárodnú európsku armádu zatiaľ nepotrebujeme

Generálporučík Pavel MACKO, zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky. [TASR/Pavol Zachar]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Štvrťstoročie zahraničnej a európskej politiky Slovenska

Generálporučík Pavel MACKO považuje za najväčší historický medzník štvrťstoročnice samostatnej slovenskej armády vstup do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Slovenská obrana je podľa neho v týchto štruktúrach už jasne ukotvená a nehľadá žiadnu alternatívu.

Generál Macko pôsobil v minulosti v štruktúrach NATO v Heidelbergu a v Kábule. Ako veliteľ Výcvikového centra spojeneckých síl NATO v poľskom Bydgoszczi bol v rokoch 2011 až 2013 najvyššie postaveným Slovákom v štruktúrach Aliancie. Od roku 2014 je zástupcom náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky.

 

Ktoré z míľnikov v histórii samostatnej slovenskej obrany a ozbrojených síl ostatného štvrťstoročia boli z Vášho pohľadu najvýznamnejšími?

Prvým dôležitým bodom bolo, že ozbrojené sily nevznikli z prachu, ale plynule pokračovali v medzinárodných aktivitách bývalej česko-slovenskej armády. Slovenská armáda veľmi rýchlo ukázala, že je akcieschopná a môže v medzinárodnom prostredí úspešne pôsobiť. Krátko po vzniku Slovenskej republiky prišlo nasadenie významného slovenského kontingentu na Balkán v rámci operácie UNPROFOR.

Naše príspevky boli významné. Boli sme krajinou, ktorá len nedávno odstúpila od Varšavskej zmluvy, no riešila aj otázku, v ktorých bezpečnostných štruktúrach bude zakotvená a aktívne sa zapojila do medzinárodných vojenských misií.

Druhým míľnikom bol podpis Partnerstva za mier. Boli sme jednou z prvých signatárskych krajín a začali sme participovať v niektorých orgánoch Severoatlantickej aliancie. Sám som ako mladý dôstojník chodil do pracovnej skupiny pre akvizície národných riaditeľov pre vyzbrojovanie, čo bolo čosi nevídané. Mali sme svojich ľudí v centrále NATO a mohli sme participovať na jej aktivitách a sledovať, ako Aliancia funguje.

Spoločná európska obrana: Staré víno v nových fľašiach?

Prehĺbená obranná spolupráca v rámci Európskej únie prostredníctvom PESCO (Stála štruktúrovaná spolupráca) bola spustená s veľkými fanfárami na konci roka 2017. No len čas ukáže, či sa s jej pomocou podarí dosiahnuť niečo podstatné, píše NICK WITNEY.

Veľkým míľnikom bol aj podpis Akčného plánu členstva v NATO a predvstupové úsilie, ktoré vyvrcholilo úsilím o zásadnú transformáciu ozbrojených síl. Na začiatku milénia sa prijal Dlhodobý plán rozvoja ozbrojených síl – Model 2010. V tej istej dobe sme mali už schválené základné strategické, bezpečnostné a obranné dokumenty. Formálne toto obdobie vyvrcholilo pozvánkou do NATO na Pražskom summite. Najväčším historickým medzníkom bol napokon vstup do NATO a EÚ.

Ako sa obe pristúpenia prejavil na obrane štátu?

Prejavili sa vo všetkých oblastiach činnosti rezortu. Stali sme sa súčasťou elitného klubu, ale aj efektívnych štruktúr. Začali sme prepájať naše obranné systémy so spojeneckými.

Mal som to šťastie byť dokonca prvým vojakom, ktorý v integrovanej veliteľskej štruktúre NATO plnohodnotne pôsobil. Na veliteľstvo som nastúpil na vysokú pozíciu a riadil príslušníkov z 21 členských krajín. Dovtedy sme boli len v partnerských bunkách, preto to bolo čosi úplne nové.

Nástup našich vojakov bol impozantný, keďže sme vybrali dobrých ľudí a obsadili v priebehu roka vyše sto vyhradených pozícií v štruktúrach NATO. Získavali sme pevnú pôdu pod nohami a postupne sme sa stali plnohodnotným členom, a to aj z hľadiska akceptácie zo strany partnerov.

Mnohí dnes stav slovenskej armády charakterizujú často aj sentimentom za stratenou slávou spoločnej armády, ale aj tým, že situácia v armáde i v celkovej obrane krajiny je omnoho horšia, ako pred 25 rokmi. Ako podobné argumenty vnímate?

Samozrejme, je to zložitejšie. Ak sa bavíme o stave obranyschopnosti, musíme sa baviť aj o kontexte a čase, v ktorom ju posudzujeme. Deväťdesiate roky boli érou uvoľňovania: skončila sa studená vojna, padli mnohé nedemokratické režimy. Aj keď lokálne konflikty, napríklad na Balkáne, stále prebiehali, veľký konflikt nehrozil, celosvetovo sa dramaticky redukovali ozbrojené sily.

Dnes by mohol vzniknúť mylný dojem, že sme na tom podstatne horšie, najmä napríklad z hľadiska kvantity. Treba si ale uvedomiť, že Aliancia sa v čase nášho vstupu nepripravovala na rozsiahly konvenčný konflikt, ani na vlastnú intenzívnu obranu, hoci to bolo a stále je jej hlavnou úlohou. Dôraz sa kládol na expedičné operácie a krízový manažment. Na tom boli postavené aj naše strategické dokumenty, kedy hlavným cieľom bolo sa solidárne podieľať na aktivitách Aliancie.

Medzitým sme riešili výraznú redukciu infraštruktúry, počtu jednotiek, množstva techniky a celkové znižovanie počtu arzenálu. Chceli sme mať malé, zmodernizované a dobre vycvičené sily, schopné nasadenia kdekoľvek na svete. A to vyžadovalo veľké zdroje na obidva procesy súčasne, ktorých sa nám ale postupne dostávalo stále menej.

Kde sa ale modernizácia odrazila? V technike a vybavení sa to nedialo.

Najväčším úspechom bola transformácia ozbrojených síl z hľadiska personálu a jeho profesionalizácia. Napriek klesajúcim zdrojom sa menil výcvik aj príprava. Spôsob myslenia a skúsenosti terajších dôstojníkov sú neporovnateľné pri rovnakých hodnostiach s československou armádou.

Čo sme stratili je kvantita a dostupnosť adekvátnej výzbroje a techniky. Nepodarilo sa nám ich modernizovať, hlavné zbraňové systémy nám postupne odchádzali. Neexistovali stimuly ani na strane spoločnosti, ani v celkovej bezpečnostnej situácii. Zmodernizovali sme len určité časti, čo ale vyvolávalo skepsu aj medzi nami vojakmi.

Napriek tomu si myslím, že sme sa posunuli. Máme modernú štruktúru a moderne zmýšľajúcich ľudí s úžasnými skúsenosťami, no potrebujeme sa dostať aj cez technologický prah.

Navyše, po roku 2014 sa zmenil trend aj celé bezpečnostné prostredie a použitie hrubej sily a veľký ozbrojený konflikt už nemôžme vylúčiť. Preto sa musíme vrátiť aj pri našom zameraní späť k obrane Slovenskej republiky ako hlavnému poslaniu ozbrojených síl a tomu prispôsobiť štruktúry aj kapacity.

Minulý rok bol ale pre modernizáciu slovenskej obrany pomerne prelomový, a to vo viacerých bodoch.

V roku 2016 a vlani sme pripravili novú bezpečnostnú stratégiu, obrannú stratégiu, vojenskú stratégiu, ale aj dlhodobý plán rozvoja ozbrojených síl do roku 2030. Robili sme to v kontexte úsilia Aliancie aj Európskej únie. V predchádzajúcich dokumentoch sme na naše členstvá prihliadali, no nebolo to z nich cítiť.

Ministri obrany schválili prvé záväzné predpisy a projekty pre PESCO

Podľa očakávaní schválili 17 vojenských projektov a odobrili prvé dva právne záväzné dokumenty pre 25 krajín, ktoré sa do obranného jadra zapojili.

Po summite vo Varšave sme jednoznačne deklarovali, že obrana a bezpečnosť Slovenska musia byť aj našou záležitosťou. Nemôžme byť len konzumentom, prispievať do externých operácií a spoliehať sa na solidaritu ako garanciu našej bezpečnosti. Dnes je však naša obrana skutočne ukotvená v systéme kolektívnej obrany a k týmto štruktúram už nehľadáme žiadnu alternatívu.

Tomu zodpovedá aj zásadný prelom v prístupe k modernizácii, kedy po štvrťstoročí konečne pristupujeme aj k modernizácii jadra ozbrojených síl, ich hlavnej bojovej sily a potrebnej výzbroje. Prvý krát máme k dispozícii nielen ambiciózny, ale aj zdrojovo pokrytý dlhodobý plán rozvoja obrany a vyzbrojovania ozbrojených síl.

V minulom roku sa v obrannej sfére otvorili aj nové dvere k rozsiahlejšej spolupráci v rámci európskych kapacít. Ohrozuje ale formovanie Stálej štruktúrovanej spolupráce v európskej obrane (PESCO) spoluprácu a ďalší rozvoj NATO?

Je treba si uvedomiť dve veci: čo sú reálne obranné kapacity a čo inštitúcie. EÚ aj NATO sa dajú obe vnímať dvojako. NATO ako konglomerát štátov, ktoré združili svoje kapacity na kolektívnu obranu; a Únia s väčším akcentom na politiku a ekonomiku, kde obrana stále nie je hlavným aspektom.

Duplicita sa môže vyskytnúť skôr v inštitúciách. Laikovi sa môže zdať, že mnohé veci sú duplicitné. No pokiaľ ide o obranné kapacity, ako štát máme len jedny ozbrojené sily, ktoré musia byť schopné pôsobiť doma i v zahraničí v rámci krízového manažmentu. Nemáme možnosť mať dvoje ozbrojené sily – jedny pre EÚ a jedny pre NATO.

Ambiciózne a inkluzívne PESCO má byť šancou pre obranný priemysel (VIDEO)

Stála štruktúrovaná spolupráca v obrane (PESCO) Európskej únie je síce mladým projektom, no ako ambiciózna aktivita prichádza v správnom čase a na správnom mieste, zhodli sa na tom účastníci panelu Európska obranná spolupráca: Súčasné nastavenie a budúce možnosti.

Ak získame novú spôsobilosť, máme ju na všetky úlohy, ktoré plníme. PESCO rieši hlavne deficitné a nové spôsobilosti. Nevidím v tom preto zásadný rozpor. Vzhľadom na aktuálny stav politickej integrácie Európskej únie ešte nepotrebujeme nadnárodnú európsku armádu, ale silné národné sily schopné spoločne pôsobiť, a to v rámci NATO aj Únie. Komu by vôbec podliehala a ako by bola financovaná? Európska integrácia nie je tak ďaleko.

Podobne sa to pred niekoľkými rokmi hovorilo o spoločnej zahraničnej politike Európskej únie, ktorá bola stavaná na vedľajšiu koľaj. Dnes šéfku európskej diplomacie Federicu Mogheriniovú môžeme vidieť aktívnu dennodenne, pričom jej úloha aj sila rastú.

Všetko je vo vývoji, no zatiaľ si neviem predstaviť, že by existovala jednotná európska armáda. Môže existovať istá vyššia forma spolupráce a integrácie, či mnohonárodný celok. No vždy ide len o príspevky členských štátov.

Naša filozofia je taká, že prispievatelia musia reálne prispieť do dobrej európskej obrany. NATO je tiež len inštitúcia a nemá ozbrojené sily. Jej jednotky pochádzajú z jednotlivých krajín. To je možno cesta aj pre EÚ. Nevylučujem ale, že to raz bude inak.

Slovenský obranný projekt pre PESCO prepája vojakov, výskum a vývoj, hovorí jeden z jeho autorov

Hoci sa do slovenského projektu Euroartillery zapojilo oficiálne zatiaľ len Taliansko, podľa jedného z jeho autorov, plukovníka VLADIMÍRA KAVICKÉHO, sa oň zaujíma ďalších 13 krajín. Rozsiahly projekty má financovať Európska únia prostredníctvom Stálej štruktúrovanej spolupráce (PESCO).

Minulý rok Slovenská republika jasne deklarovala, že do obranného jadra Únie chce patriť. Slovensko pripravuje aj vlastný projekt a na niekoľkých sa chce v PESCO aj podieľať. Prečo takýto rýchly vývoj a možno nečakane vysoký a aktívny záujem?

Mení sa bezpečnostné prostredie a aj v rámci NATO je európsky podiel na kolektívnej bezpečnosti podľa môjho názoru neadekvátny. Naozaj nechceme ani nemôžeme byť len formálnym účastníkom „zájazdu“. Ak sa máme na niečom podieľať, musí to byť zmysluplné a orientované na výstup, ktorý je užitočný aj pre nás. Chceme dosiahnuť spôsobilosti, ktoré sa oplatia nielen v rámci Aliancie, či Európskej únie, ale hlavne pre nás.

Je to ale otázka najbližších týždňov, mesiacov a možno rokov. PESCO nie je o nákupe, ale o dlhodobom rozvoji spôsobilostí, ktoré Únia momentálne nemá a ich získanie môže trvať roky. Veríme však, že práve to je cesta ako sa k nim dostať aj pre menšie krajiny, ktoré by si akvizíciu niektorých spôsobilostí samostatne ani nemohli dovoliť.