Demeš: Je dôležité, že slovenská diplomacia odmietla potvrdiť nezmyselné teórie o zásahoch zvonka

Pavol Demeš počas krstu knihy Priateľ - Partner - Spojenec.: Príbeh slovensko-amerických vzťahov od Nežnej revolúcie dodnes. [TASR]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Štvrťstoročie zahraničnej a európskej politiky Slovenska

Podľa PAVLA DEMEŠA odhalenia Jána Kuciaka na kosť obnažili naše zlyhania a prapodivné prepojenia, s ktorými sa musíme spoločne vysporiadať. Pri ich riešení sa budeme musieť opierať aj o zahraničie, hovorí.

Pavol Demeš je nezávislý odborník na zahraničnú politiku. Zohral významnú úlohu pri zrode samostatnej slovenskej diplomacie. V rokoch 1991 – 1992 bol ministrom medzinárodných vzťahov a od roku 1993 poradcom prezidenta Michala Kováča. Stál pri zrode Servisného centra pre tretí sektor (SAIA) a v súčasnosti je členom správnej rady Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA).

Oslavy 25 rokov samostatnosti Slovenska prebiehajú už od začiatku roka. Ktorým udalostiam sa počas týchto osláv nedostalo dostatok pozornosti?  

Málo sa zvýraznilo to, že Slováci a Česi sú schopní oslavovať aj storočnicu vzniku Česko-Slovenska, aj štvrťstoročie od jeho rozdelenia spoločne. V bývalej Juhoslávii, alebo Sovietskom zväze by to bolo nepredstaviteľné.

Druhou udalosťou, ktorá akosi zanikla, je rok 1998, kedy padol mečiarizmus. Pre Slovensko to vtedy vytvorilo šancu včleniť sa do západných štruktúr. Málokto si spomenul na to, že bez veľkej občianskej mobilizácie a účasti mladých ľudí by sa to neudialo.

Tak ako v roku 1989 mladí ľudia odštartovali Nežnú revolúciu, aj v roku 1998 práve oni cítili, že integrácia Slovenska do európskych štruktúr je ohrozená. Volebná účasť bola 83-percentná, pričom voliť bolo deväť z desiatich prvovoličov.

Dnes sú to opäť mladí ľudia, ktorí v zlomových momentoch presne cítia, že v krajine je potrebné urobiť zmeny. A neboja sa to vykríknuť nahlas.

Vidíte teda paralely aj so súčasnými udalosťami, najmä v súvislosti s vtedajším a doterajším predsedom vlády?

Vladimír Mečiar naštartoval proces integrácie Slovenska do EÚ a NATO. Podpisoval kľúčové dokumenty, čím jasne demonštroval, že Slovensko patrí do západného civilizačného okruhu. Paradox spočíva v tom, že neskôr sa stal hlavnou brzdou tohto úsilia. V roku 1998 sme sa s ním preto cez volebný proces rozlúčili. Veľká väčšina ľudí pochopila, že ak by zostal pri moci, Slovensko by bolo z pro-európskeho snaženia vyradené.

S Robertom Ficom sa dialo čosi podobné. Dopomohol k vstupu Slovenska do eurozóny i do Schengenu a začal dokonca prezentovať ideu exkluzivity Slovenska vo vzťahu k Únii. Vzal si však EÚ do rúk ako palicu, s ktorou začal biť kritikov svojich krokov z radov politikov, médií, či mimovládnych organizácií. Dialo sa to aj počas inak dobre zvládnutého predsedníctva Slovenska v Rade EÚ. Pri kritike na svoju osobu, či vládu, používal premiér vzletnú vetu o tom, že ide o „útok na úspešné predsedníctvo“, alebo neskôr o „ohrozenie nášho smerovania do jadra EÚ“.

Prominentná socialistická europoslankyňa: Mám pochybnosti, či Fico patrí do našej rodiny

Európsky parlament má čoraz silnejšie zuby, hovorí ANA GOMESOVÁ. Viedla misiu europoslancov na Malte po vražde novinárky Daphne Caruany Galiziovej.

Po tragickej udalosti – vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice a následnej politickej kríze, predviedol Robert Fico v oblasti zahraničnej politiky niekoľko neočakávaných piruet. Namiesto toho, aby začal ukazovať východiská, odrazu obvinil zahraničie z účasti na destabilizácii krajiny, čo vyvolalo veľkú búrku reakcií. Naša diplomacia pritom deklarovala, že to, čo sa u nás deje, je vnútropolitická vec.

V 90. rokoch došlo k niečomu podobnému. Vladimír Mečiar vtedy tiež vytiahol sorosovskú kartu a používal jazyk o dvojitom metri, či nepochopení unikátneho slovenského vývoja. Ani Róbert Fico nebol schopný sebareflexie, otvorenej a slušnej komunikácie s verejnosťou. Ak nebodaj dnes po odchode z Úradu vlády uvažuje o modeloch vládnutia aké vidíme v Maďarsku, alebo Poľsku, tak si berie príklady, s ktorými na Slovensku nepochodí.

Akou krajinou by Slovensko bolo dnes bez európskej integrácie?

Úplne inou. Ak by nedošlo k legitímnej volebnej porážke Vladimíra Mečiara, boli by sme vyradení z integračného procesu. Máme precedensy v okolitých krajinách, kde politickí lídri, v snahe udržať sa za každú cenu pri moci, dokážu navodiť ilúziu národnej exkluzivity a bojovať s vonkajšími nepriateľmi.

Mečiar bol charizmatický a úspešný politik. Dokázal mimoriadne efektívne manipulovať davy. Ak by voľby vyhral, nasmeroval by politiku na model, aký vidíme napríklad v Maďarsku. Zmenou ústavy by oklieštil politické a občianske slobody a dostal by pod kontrolu súdnictvo, akademickú obec i médiá. Predĺžil by si politický život aj na úkor nášho vyradenia z demokratického európskeho spoločenstva.

Keby sme nevstúpili v roku 2004 do EÚ, mohli sme sa dnes pokojne ocitnúť v inom civilizačnom okruhu a potýkať sa s problémami, aké majú napríklad krajiny Balkánu, či tie na východ od nás.

Srbsko a Čierna Hora by mohli do Únie pristúpiť v roku 2025

„Je čas dokončiť prácu z roku 1989,“ uviedol eurokomisár pre susedskú politiku a rozširovanie Johannes Hahn.

V rokoch 1991 až 1992 ste stáli na čele ministerstva medzinárodných vzťahov, ešte v čase Československej federácie. Ako hodnotíte úroveň diplomacie po štvrťstoročí samostatnosti?

Po páde Berlínskeho múra možno Slovensko označiť za stredoeurópskeho skokana. Na začiatku mnohí pochybovali o našej životaschopnosti a dnes sme súčasťou najrozvinutejších zoskupení sveta a máme  ambíciu sa stále zlepšovať.

Náš rezort diplomacie, ktorý sme začali budovať na zelenej lúke, dnes patrí k najkvalitnejším v Európe. V rámci V4 si dovolím tvrdiť, že je najprofesionálnejší.

Viacerí naši diplomati slúžia na prestížnych postoch v medzinárodných organizáciách, či už vládnych, alebo mimovládnych. Vyplýva to asi aj z toho, že nemáme so žiadnou krajinou nepriateľské vzťahy, sme pripravení hrať rolu sprostredkovateľa a otvorene zdieľať vlastné transformačné skúsenosti.

Prispieva k tomu aj pomerne unikátna spolupráca rezortu diplomacie s mimovládnymi organizáciami, ktorá nemá veľa paralel. Spomeniem v tomto kontexte výročnú Hodnotiacu konferenciu, spoluorganizovanú Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku a ministerstvom zahraničia, či GLOBSEC.

Generál Macko: Nadnárodnú európsku armádu zatiaľ nepotrebujeme

ŠPECIÁL / Zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky považuje za najväčší historický medzník štvrťstoročnice samostatnej slovenskej armády vstup do NATO a EÚ. Slovenská obrana je podľa neho v týchto štruktúrach už jasne ukotvená a nehľadá žiadnu alternatívu.

Ako sa za štvrťstoročie zmenili podmienky pre prácu diplomatov?

Dosť zásadne. Diplomacia sa už zďaleka nedeje v salónoch a za oponou. Najmä vďaka komunikačným nástrojom a sociálnym sieťam sa aktívnym hráčom zahraničnej politiky vo veľkej miere stáva verejnosť.

Dnes diplomati okrem toho, čo robia smerom k ostatným krajinám – čo je aj ich primárne poslanie – sa vo veľkej miere musia venovať aj domácim záležitostiam. Preto vznikajú odbory verejnej, kultúrnej, či ekonomickej diplomacie a najnovšie i oddelenie strategickej komunikácie, ktoré má pôsobiť proti dezinformáciám a hybridným hrozbám.

Tu sme ale len na začiatku. Pre našich diplomatov je oblasť využívania nových komunikačných nástrojov a komunikácia s domácou verejnosťou ešte nezažitá oblasť.

Vplyv zahraničnej a najmä európskej politiky je dnes omnoho silnejší ako v minulosti. Výrazne to vidno aj v týchto časoch, keď sa etabluje nová vláda.

Na Slovensku prebiehala spoločenská transformácia paralelne s integráciou do západných štruktúr. Je preto pochopiteľné, že dotyky domácej a zahraničnej politiky sú veľmi tesné a navzájom sa ovplyvňujú.

Rezort diplomacie zohrával a zohráva v domácom politickom diskurze významnú úlohu. Považujem za veľmi dôležité, že vláda Petra Pellegriniho, v ktorej je na čele rezortu opäť tandem Lajčák-Korčok, jasne deklarovala pokračovanie nášho pro-európskeho a pro-atlantického kurzu.

Obaja títo skúsení diplomati odmietli potvrdiť nezmyselné teórie o prevratoch a zásahoch zvonka a snažia sa s celým ministerstvom  o prekonávanie zložitých krízových momentov a budovanie dobrého mena Slovenska v zahraničí.

Pellegrini v Bruseli vysvetľoval, čo sa udialo na Slovensku

Peter Pellegrini absolvoval svoj prvý summit EÚ. Na jeho dnešnej časti už chýba, zastupuje ho český premiér v demisii Andrej Babiš.

Aj rok 2018 sa teda zapíše k „osmičkovým výročiam?

Myslím si, že áno. Podobne ako spomínané výročia, či výročie sviečkovej manifestácie z marca 1988, počas ktorej naši občania odvážne vystúpili za slobodu.

Marec 2018 a mesiace po ňom sa budú spájať s aktom bezprecedentnej brutálnej vraždy dvoch mladých ľudí, snahou o ich objasnenie, ale i masovým vzopätím našich občanov doma i vo svete  proti systému, ktorý spôsobil obrovský prepad dôvery v náš štát a jeho inštitúcie. Dnešné udalosti zároveň ukazujú na krehkosť našej demokratickej štátnosti a jej fungovania. Sú však pre nás zároveň veľkou šancou na zmenu. Chcem veriť, že opäť pozitívne prekvapíme.

Ján Kuciak nám zanechal vo svojich investigatívnych článkoch testament, ktorý musíme mať stále na pamäti. Obnažil na kosť naše zlyhania a prapodivné prepojenia, s ktorými sa musíme spoločne vysporiadať.

V Jánovej infografike sa vyskytujú aj eurofondy a mafia, čo naznačuje, že systém zlyhaní nie je len „Made in Slovakia“, je aj vecou európskou. Pri jeho riešení sa teda budeme musieť opierať aj o zahraničie. Preto rola ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí bude nenahraditeľná.