Politologička z Harvardu: V kríze je vo vládnutí potrebná radikálna kreativita

Cathryn Clüver Ashbrook. [Deutschland.de]

Americko-nemecká expertka vidí pandémiu ako príležitosť na obnovenie transatlantickej spolupráce, a to aj na úrovni miest a samospráv. Je tragédiou, že mnohí Európania nevidia Donalda Trumpa ako anomáliu, ale skôr ako odhalenie skutočnej tváre Ameriky, hovorí CATHRYN CLÜVER ASHBROOK.

Cathryn Clüver Ashbrook je zakladateľkou a výkonnou riaditeľkou projektov Budúcnosť diplomacie a Európa a transatlantické vzťahy na bostonskej Harvard Kennedy School. V minulosti pôsobila aj ako poradkyňa v Európskom parlamente a Dolnej snemovni Spojeného kráľovstva, či ako producentka v CNN International.

V rozhovore s politologičkou sa dozviete:

  • ako môže kríza zmeniť spôsob vládnutia a manažmentu štátov,
  • ako pomohla administratíva Donalda Trumpa dozrieť európskej diplomacii,
  • či by zvolenie kandidáta demokratov Joea Bidena pomohlo pri oprave transatlantických vzťahov,
  • a aké reformy čakajú po pandémii NATO.

 

Vo vašej nedávno publikovanej eseji naznačujete, že súčasná pandémia môže ponúknuť aj príležitosť na opätovné vystavanie transatlantickej komunity. Aký typ lídrov budeme na to potrebovať?

Najdôležitejšie bude správne načasovanie. V súčasnosti sledujeme, ako naši lídri reagujú v kritických momentoch a okamžite, pričom ich schopnosti hodnotíme v krátkom časovom horizonte.  Pri hodnotení krízy bude ale potrebné uvedomiť si celý rozsah intervencií v dlhšom období.

Európska únia a jej vedenie hrá v týchto týždňoch omnoho pozitívnejšiu rolu ako Spojené štáty, no v dôležitom, dlhodobejšom meradle budeme svedkami výraznejšej aktivity nového druhu lídrov.

Autoritárske režimy majú v čase pandémie najväčšie problémy, ten Putinov nie je výnimkou

Koronakríza mení plány reformovať krajinu aj u ruského prezidenta. Či Vladimír Putin ostane na jej čele sa podľa expertov ešte nerozhodol ani on sám. V jeho rukách má byť aj rozhodnutie o tom, akým smerom sa poberú vzťahy s EÚ.

Bude kvôli zmenám v spôsobe vedenia potrebná aj širšia definícia transatlantických vzťahov?

O transatlantickom partnerstve uvažujeme zväčša v kontexte jeho základnej inštitúcie, Severoatlantickej aliancie. A keď hovoríme o transatlantických lídroch, ide predovšetkým o hlavy štátov alebo vlád. Práve v čase krízy je dôležitá bezprostrednosť výkonnej moci.

Súčasná kríza v oblasti verejného zdravia má však aj veľmi lokálny rozmer. Preto sa objavuje iná, dôležitá skupina vedúcich predstaviteľov, vrátane vedenia na miestnej a nižšej národnej úrovni. Medzi nimi sa v rôznych rovinách objavujú najrozličnejšie prepojenia. No v globálnych témach ako koordinované snahy o vývoj vakcíny alebo riešenia ekonomických následkov, vnímame obrovskú absenciu amerického vedenia, a to nielen na transatlantickej úrovni, ale celosvetovo.

Zdá sa teda, že Európania budú musieť hľadať v Spojených štátoch spojencov mimo Bieleho domu. Môže byť spolupráca so starostami, guvernérmi, či senátormi cesta pre EÚ?

Momentálne sledujeme rozšírenie už existujúcich úrovní spolupráce a koordinácie. Napríklad na Harvarde podporujeme iniciatívu s názvom Bloomberg Mayor Role Leadership Initiative, ktorá je kurzom pre nových starostov.

Áno, zúčastňuje sa ho aj bratislavský primátor.

No vidíte, iniciatíva má veľký dosah. Tradičný kurz sa v čase krízy zmenil na aktívnu sieť, kde sa bývalí predstavitelia exekutívy, ako sú Bill Clinton, či Barack Obama alebo ďalší vizionári ako Bill Gates, rozprávajú s primátormi a diskutujú o možnostiach pre budúcnosť.

Títo starostovia sú v súčasnosti veľmi znepokojení. Intenzívne čelia kríze, a preto sa obracajú na tých, ktorí majú podobné problémy ako oni. Tieto prepojenia sú preto obzvlášť funkčné.

Koronavírus navždy zmenil budúcnosť národnej bezpečnosti. Prečítajte si ako

Veľkým postrachom 20. storočia bola jadrová vojna. Naše inštitúcie boli vybudované tak, aby na jej hrozby reagovali. Covid­-19 však svetovým odborníkom na obranu ukázal, že sme boli slepí, píše Stephen Blank.

Ako siete ovplyvňujú spôsob koordinácie a manažmentu samospráv alebo štátu?

Každá veľká kríza je obdobím príležitosti, teda ak ju tak budú ľudia vnímať. Zatiaľ súčasnú pandémiu chápeme ako úplne symetrickú krízu, ktorá zasiahla takmer všetky odvetvia na celom svete približne v rovnakom čase. Množstvo jej rozmerov vytvorilo akosi toxicky vrstvený koláč. A keďže tieto „vrstvy“ musíme riešiť kumulatívne, malo by to viesť k väčšej kreativite vo vedení. Preto je čas radikálnej a drastickej tvorivosti v správe vecí verejných, kedy musíme venovať väčšiu pozornosť tomu, aké veci môžeme škálovať, rozvíjať, meniť a uvádzať do vnútroštátneho kontextu, v ktorých by mohli fungovať.

Čo sa transatlantickej spolupráce týka, mnoho sa pravdepodobne do novembrových prezidentských volieb v Spojených štátoch nezmení. Sú ale na november a možné zmeny, respektíve kontinuitu, pripravení Európania?

Myslím, že už sú. Trvalo takmer dva roky, kým sa EÚ prebrala z predstavy o tom, že „dospeláci v miestnosti“ zmiernia politiku prezidenta Trumpa alebo že budú inštitúcie rámcovať jeho výkonnú moc. Stalo sa to preto, lebo si Únia nepripravila rozumný scenár budúceho vývoja.

Po globálnej stratégii a od nástupu tzv. geopolitickej Komisie pevne verím, že sa v strategickom plánovaní pokračuje. Aj vďaka množstvu iniciatív, ktoré členské štáty odštartovali, či už ide o nemecko-francúzske spojenectvo pre multilateralizmus, interoperabilitu NATO-EÚ a viac ako 11 projektov v tejto oblasti, alebo o rozsah diskusie o strategickej autonómii, si Európania zároveň začali plne uvedomovať, čo znamená fungovať na medzinárodnej scéne pri úplnej absencii amerického vedenia. A bolo to tvrdé precitnutie, pretože EÚ sama osebe ako o integrovanom globálnom hráčovi v skutočnosti veľmi neuvažovala. No táto predstava sa v Únii mení a bude sa aj naďalej.

Pomohol abstrahujúci Washington Únii na medzinárodnej scéne výrazne dospieť?

Aj keby prebral prezidentské kreslo Joe Biden, Únia už bude schopná pracovať s ním na rovnakej úrovni a predstavitelia nájdu spoločnú reč aj pri riešení mnohých kritických otázok v transatlantickom vzťahu.

Zvyšok sveta ale nespí. Čína sa strategicky posunula na miesta, kde vypĺňa priestor, ktorý Spojené štáty opustili. Sme svedkami aj tzv. COVID diplomacie zo strany Moskvy a Pekingu, ktorá sa snaží Úniu oslabiť najrozličnejšími spôsobmi. Keďže na transatlantický vzťah pôsobia tieto exogénne tlaky, prirodzene by štáty mali mať k sebe bližšie.

Avšak v transatlantickom vzťahu stále figurujú hlboké nejasnosti v otázkach dôvery. Antiamerikanizmus rastie v celej EÚ, a to aj v krajinách, ktoré mali historicky, po 2. svetovej vojne, k Spojeným štátom veľmi blízko, čo považujem za skutočnú tragédiu. Aj v Nemecku a Poľsku verejnosť cíti, že Donald Trump nie je anomáliou, ale skôr odhalením skutočnej tváre Ameriky.

Minulý rok narástli celosvetové výdavky na obranu najviac za dekádu

Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru narástli celosvetové obranné výdavky na 1 753 miliárd eur, čo je asi 2,2 percenta svetového HDP. Až 62 percent z nich minula pätica krajín, žiadna z nich však nie je členom EÚ.

V členských štátoch prebiehajú potrebné politické diskusie, vrátane veľkej diskusie v Nemecku o tom, či by si krajina na svojich územiach mala ponechať americké jadrové zbrane. Skutočnosť, že tieto debaty prebiehajú na prvých stránkach európskych magazínov naznačuje, že tu naozaj prebieha proces dozrievania a že Európania sú ochotní pridať v oblasti občianskych diskusií aj celkovej zodpovednosti.

Mohol by práve Joe Biden po zvolení priniesť významné zvýšenie dôvery medzi transatlantickými partnermi?

Mohli by sme sa domnievať, že s Bidenom príde aj okamžitý posunu smerom k zdravým transatlantickým vzťahom, ktoré sme poznali za Obamu, no osobne by som bola opatrná. Obamova administratíva bola tiež transatlanticky slepá. Boli to časy reštartu s Ruskom a s otočkou v Ázii. Dobré transatlantické vzťahy sa považovali za samozrejmosť. Až počas druhej Obamovej vlády sa ale geopolitické piesky začali hýbať a Európa sa opäť dostala do centra americkej pozornosti.

Myslím si, že vzhľadom na to, ako sa svet zmenil, bude mať prezident Biden v úmysle priviesť Ameriku späť. Bude však musieť ísť o viac ako obyčajné ospravedlňujúce oslovenie spojencov.

Inštitucionálne prostredie v Spojených štátoch sa navyše veľmi zmenilo, napríklad na Najvyššom súde, kde sa ešte stále môže za pol roka pre vek našich sudcov veľa udiať. Alebo na rezorte zahraničných vecí, ktoré bolo vyplienené, a preto bude doplnenie stredného a vysokého manažmentu, ale aj celková zmena funkcie ministerstva nejaký čas trvať. Nastaviť spätný chod nebude také ľahké.

Zvyčajne predpokladáme, že po voľbách tento proces trvá štyri až päť mesiacov, ale vzhľadom na to, aké zníženie byrokratických kapacít nastalo v oblastiach zahraničnej politiky, ktoré je pre transatlantické vzťahy najdôležitejšie, proces môže trvať dlhšie. Bude to komplikovaný štart, keďže Donaldovi Trumpovi a jeho administratíve sa podarilo tieto štruktúry úmyselne zničiť.

NATO v čase pandémie: Aké úlohy plní vojenská aliancia? (INFORGRAFIKA)

Severoatlantická aliancia a najmä jej vojaci plnia počas prebiehajúcej pandémie dôležité úlohy, a to nielen vo svete, ale aj priamo vo svojich členských krajinách. Prevoz materiálu a osôb je kľúčovou, no nie jedinou aktivitou.

Ako môže zmeny reflektovať NATO, navyše v období pandémie a po nej?

NATO už prešlo dosť drastickými zmenami, vrátane investícií do svojich kybernetických kapacít alebo snahy koordinovať svoje mechanizmy s EÚ. Ide presne o smer, ktorým by sa veci mali ďalej uberať.

NATO je do riešenia krízy akosi prirodzene vtiahnuté. Zameriava sa na logistické alebo dopravné misie, čo je obzvlášť viditeľné na Balkáne. No nestačí to. Budeme sa musieť porozprávať o tom, ako vyriešiť záväzok o dvoch percentách HDP na obranu. Berlín tvrdil, že časť týchto peňazí by mala putovať na lepší krízový manažment, a čo je bizarné, zdá sa, že tento typ argumentu by mohol získať o niečo lepšiu pozíciu v rámci širšieho členstva v NATO.

Problémy, ktorým musíme naraz čeliť, sú natoľko rozličné, že sa tvorí obrovský priestor na modernizáciu inštitúcie zvnútra. Týka sa to rozsahu obranných kapacít až po článok 2 Washingtonskej zmluvy, ktorý predpokladá, že všetky členské štáty sú demokraciami. Aký druh represívnych mechanizmov máme v organizácii, ktorá je založená výlučne na kompromise, napríklad pre prípad Turecka?

Predpokladáte teda, že sa NATO po kríze stane aktívnejšie v kybernetickej bezpečnosti, ktorá sa stala ešte dôležitejšou v súvislosti s domácou izoláciou, dezinformačnými kampaňami alebo pri monitorovaní šírenia vírusu? Respektíve, ako mnohí naznačujú, aj pri riadení rizika budúcich kríz verejného zdravia?

V období po pandémii bude pri takýchto veľkých otázkach v prvom rade dôležitá spravodajská spolupráca. Tento druh súčinnosti znamená zabezpečenie ochrany, integrácie a funkčnosti systémov. Spracovanie dát a kybernetická bezpečnosť budú typom problémov, ktoré si budú vyžadovať rozličné riadiace štruktúry a mechanizmy spolupráce. No nemyslím si, že by sa mali stať súčasťou NATO, pretože jednoducho prevyšujú riadiace kapacity Aliancie.