Radovan Javorčík: Viac „neamerických“ peňazí na obranu je vynikajúca správa nielen pre Trumpa, ale pre nás všetkých

Slovenský veľvyslanec pri NATO Radovan Javorčík v neformálnej diskusii s generálnym tajomníkom NATO, Jensom Stoltenbergom. [Twitter/@RadovanJavorcik]

Macronova poznámka o „klinickej smrti NATO“ rozprúdila diskusiu o tom, čo chceme s Alianciou robiť, hovorí slovenský veľvyslanec pri Severoatlantickej aliancii. Jej lídri sa nateraz zaviazali spraviť NATO politicky príťažlivejšie.

Slovenský veľvyslanec pri NATO Radovan Javorčík pôsobí ako stály zástupca v Bruseli od apríla 2017. V minulosti pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí ako riaditeľ pre Severnú Ameriku a širší Blízky východ, neskôr ako riaditeľ pre bezpečnostnú politiku, a tiež na ambasádach v Londýne, či ako veľvyslanec v Izraeli.

Na stretnutie do Londýna išli mnohí lídri NATO trochu nervózni, jednak z prítomnosti amerického prezidenta, jednak z napätia s Tureckom, ale aj v kontexte Macronovho prívlastku Aliancii o jej „klinickej smrti“. Aká bola v Londýne, kde sa oslavovalo aj 70. výročie založenia paktu, atmosféra?

Pred stretnutím lídrov sa odohralo niekoľko zaujímavých momentov, ktoré vychádzali z toho, čo vlastne Aliancia znamená a ako ju vnímajú jednotliví lídri. To, čo sa možno zdalo, že bude krátky oslavný, až byrokratický ceremoniál, rozprúdil rozhovor prezidenta Macrona pre týždenník The Economist. Navodil totiž zvláštnu atmosféru o tom, čo chceme s Alianciou robiť.

Nám, ako stálym predstaviteľom, ministrom zahraničných vecí a obrany, ktorí zasadali pred londýnskym stretnutím, sa podarilo „vyčistiť“ stôl od záležitostí, ktoré sú pre nás dôležité a vychádzajú z postupnej adaptácie Aliancie na meniace sa prostredie. Zostal potom priestor na poctivú internú diskusiu medzi 29 lídrami, plus lídrom zo Severného Macedónska, ktorý bol prizvaný.

Prežíva NATO klinickú smrť? Čo na to východné krídlo?

Nedávne slová francúzskeho prezidenta o mozgovej smrti Aliancie rozrušili pred blížiacim sa summitom najmä krajiny na východnej hranici NATO. S Macronovým názorom sa stotožnilo spolu s Ruskom len Maďarsko.

Ktoré boli z vášho pohľadu a pohľadu Slovenska najzásadnejšie momenty stretnutia?

Najzásadnejšie momenty boli tri. Prvým bola debata o zdieľaní bremena za kolektívnu obranu nášho teritória a občanov, teda povestné dve percentá na obranu, modernizáciu ozbrojených síl a dohodnutú účasť na spoločných operáciách.

Druhou bola diskusia a jediný exekutívny záver z celého stretnutia lídrov o tom, ako Alianciu urobiť politicky príťažlivejšou a dôležitou v našich transatlantických vzťahoch.

No a tretia, mimoriadne dôležitá vec bola, že lídri jednoznačne povedali, že Aliancia je miestom na politickú konzultáciu a aj na konzultáciu o budúcich hrozbách, ktoré vychádzajú z nových technológií a priestorov. Tie nie priamo spadajú do teritoriálneho chotára Aliancie. Napriek tomu, že Aliancia nie je policajtom, zodpovedným za bezpečnosť na celom svete, tak sa na svoju bezpečnosť pozerá globálne.

Záverečná deklarácia zo stretnutia zo 4. decembra má deväť bodov, už sme hovorili o druhom z nich, a teda o navyšovaní výdavkov na obranu. Komentátori tvrdia, že uznaním nárastu neamerických výdavkov za posledných päť rokov, ktoré sa dostalo aj do záverov, je akýmsi plusovým bodom do prezidentskej kampane Donalda Trumpa. Opýtam sa ale inak: Na čo sa navýšené finančné prostriedky využívajú?

To, že neamerickí spojenci vynakladajú viac na obranu, je vynikajúca správa nie pre Donalda Trumpa, ale pre nás všetkých, ktorí konečne, po mnohých rokoch, kedy sme objektívne zanedbávali našu obranu, do nej začíname investovať. Nejde o veci minulosti, ale investujeme do vecí budúcnosti, do modernej techniky, do výcviku a technológii.

Peniaze, ktoré sú „navyše“, no mali do celého systému obrany prúdiť už mnoho rokov, idú presne na veci, ktoré sú nedostatkové. Pre nás Európanov je to o to zaujímavejšie, že máme ambíciu prevziať viac zodpovednosti za obranu teritória európskeho kontinentu. Objektívne však vieme, že vojenské a nevojenské prostriedky reálne nemáme. Ak by sa Spojené štáty stiahli z kontinentu, dostať sa na úroveň obranyschopnosti, akú máme teraz, by Európanom trvalo 20 rokov a stálo by to 300 miliárd eur v investíciách, tvrdí londýnsky think-tank IISS.

V prípade Slovenska máme záväzok vynakladať dve percentá HDP na obranu od roku 2004. Tie najväčšie investície idú na nákup modernej techniky, ale aj na vedu a výskum pre budúce technológie. Tu už ale kráčame po tenšom ľade, pretože pri financovaní vedy, výskumu, nových technológii alebo komunikačných sieti nejde len o zodpovednosť rezortov obrany.

Revízia kontroly zbraňových systémov: Stoltenberg predstavil plány Severoatlantickej aliancie

Kontrola zbraní je podľa generálneho tajomníka NATO v súčasnosti ohrozená nielen pre aktivity Ruska, ale aj pre nové krajiny, ktoré majú k dispozícii zatiaľ neregulované zbraňové systémy. Spojenci chcú teraz popohnať medzinárodnú komunitu k zmenám zastaraných regulačných mechanizmov.

Ďalšou oblasťou diskusií, ktorá nadväzovala na vypovedanie Zmluvy o zákaze jadrových zbraní stredného doletu, bola budúcnosť týchto systémov. Pri neexistencii dohody má problém najmä Európa. Aký má NATO plán, ktorým by medzinárodnú komunitu popohnalo k zmenám zastaraných regulačných mechanizmov?

V deklarácii je celkom jednoznačne uvedené, že Aliancia ostáva nukleárnou, pokiaľ budú vo svete nukleárne zbrane. Je to formulácia, ktorú používame mnoho rokov, je stabilná, čitateľná a jasná. Popri tom má Aliancia vynikajúci záznam v oblasti denuklearizácie a znižovania počtu jadrových zbraní. Nejde tu o nové politiky, pri ktorých by sa menila naša nukleárna pozícia, alebo že by sme neúmerným spôsobom zvyšovali ich počty. Režimy a medzinárodné zmluvy nás desiatky rokov chránili pred najnebezpečnejšími zbraňami.

Je však pravdou, že Rusko minimálne jednu zmluvu odignorovalo a porušovalo. Hoci hovoria, že to nie je pravda, myslím si, že existuje dostatok rukolapných dôkazov o tom, že sa to dialo a deje. Bolo v celku logické, že druhá strana, Spojené štáty, si povedali „dosť“ a nemali inú možnosť, ako dať Rusom šesťmesačnú výpovednú lehotu.

V londýnskej deklarácii sa však hovorí, že vec odzbrojenia nie je vecou jednej krajiny, ale má vplyv na globálnu bezpečnosť. Práve teraz sa začíname podstatne intenzívnejšie rozprávať o tom, akým spôsobom tieto režimy nastaviť tak, aby boli reálne. Sú aj iné krajiny, ktoré takéto zbraňové systémy vyvíjajú alebo ich majú. Čína je jednou z nich, no môžeme hovoriť aj o Indii, Pakistane. Systém by potom nemal obmedzovať len jednu, dve krajiny, ale mal byť vytvorený globálny a relevantný režim do budúcnosti.

Opätovné uznanie ruskej agresie, na ktorú Aliancia už dlhšie reaguje posilňovaním svojho Východného krídla, sa tiež dostalo do deklarácie. Existujú už plány toho, ako budú ďalšie aktivity na východnej hranici NATO prebiehať?

Nešiel by som do detailov. Tak ako hovoril Napoleon: „Situácia na bojisku sa mení každou hodinou“. V londýnskej deklarácii sa Rusko nevyskytuje len na jednom mieste. Ruské agresívne aktivity sú hrozbou pre transatlantickú bezpečnosť, takže čokoľvek robíme v Aliancii, pozeráme sa na to, aký vplyv to má na nás. V Aliancii sú momentálne na stole rozhodnutia ešte z Walesu, Varšavy a z Bruselu, ktoré je potrebné implementovať dôsledne, nemôžu byť implementované na polovicu.

Príkladom je Predsunutá prítomnosť v Pobaltí, v Rumunsku a Bulharsku, ktoré už sú funkčné, no bez niektorých elementov majú stále svoje slabé miesta. Správnu odpoveď sa snažíme nájsť kombináciou posilňovania vlastnej obrany, posilňovaním spolupráce s partnermi, ktorí sú ochotní a schopní s nami spolupracovať a precvičovaním scenárov, ktoré si vieme v týchto oblastiach predstaviť.

Rovnako sa lídri prihlásili aj k jednému z najočakávanejších bodov deklarácie, a to potvrdeniu dôležitosti a uznanie povinnosti, ktoré vyplývajú z článku 5 Washingtonskej deklarácie, akési „jeden za všetkých, všetci za jedného“.

Najmä v súvislosti s Tureckom a jeho aktivitami v Sýrii vyvstáva otázka, čo by sa stalo, ak by Turecko čelilo napríklad útoku od vojsk sýrskeho prezidenta. Sú spojenci naklonení predstave, že by Ankare pre jej iniciatívy v Sýrii prišli naozaj na pomoc?

Sú to veľmi zaujímavé otázky, ktoré však patria najmä do sveta think tankov. Všetkých 29 spojencov veľmi jasne deklarovalo, a to hneď v prvom článku Londýnskej deklarácie, že hlboko a poctivo opakujeme svoj záväzok, obsiahnutý v článku 5. Ten hovorí o tom, že útok proti ktorémukoľvek spojencovi bude považovaný za útok proti všetkým.

Vy nás nepodporíte v Sýrii, my vás v Pobaltí: Turecko pokračuje v blokáde plánov Aliancie

Ani po stretnutí lídrov na londýnskom summite Ankara neustúpila zo svojej požiadavky. Turecko bude blokovať zámer Aliancie posilniť obranu vo Východnom krídle dovtedy, kým nedostane taký návrh, ktorý by bol  v súlade s ich pohľadom na kurdské milície v Sýrii.

Ak prichádza k otázke invokácie tohto článku, čo sa stalo zatiaľ len raz (po útokoch z 11. septembra, pozn. red.), musí byť na to konsenzus. Žiadna krajina nebude žiadať o invokovanie ktoréhokoľvek článku Washingtonskej zmluvy bez toho, aby si nebola istá, čo sa deje a čo nie.

Každá situácia je samozrejme špecifická a hovoriť o tom, či spôsob útoku na ktoréhokoľvek spojenca vyvolá alebo nevyvolá článok 5 je výrazne teoretická. Vždy musíme hovoriť o konkrétnej záležitosti. Ale ani my, ani prezident Macron, ani prezident Trump nespochybnili to, že by pri situácii, ktorá by bola vyhodnotená ako článok 5, neprišli na pomoc ktorémukoľvek ďalšiemu spojencovi.