Obranná spolupráca Vyšehradu: Siliť armádne partnerstvá kvôli politickým cieľom nepomôže

Ilustračný obrázok. [Ministerstvo obrany ČR]

Slabé vlastné kapacity, neochota zdieľať ich, priveľké národné ambície, či nevojenské záujmy. Aj to sú podľa expertov dôvody, prečo V4 spolupracuje v obrane tak málo. Možnosti kompaktného terénneho, ale aj operačného celku, ktoré Vyšehrad ponúka, nevyužila štvorica zatiaľ ani v tvoriacej sa Spoločnej európskej obrane.

Takmer tridsaťročná spolupráca štvorice krajín v obrane je napriek možnostiam a potenciálu nedostatočná, zhodujú sa ôsmi bezpečnostní experti zo štyroch krajín Vyšehradu. Priestor na lepšie prepojenie armád či rezortov obrany síce ponúkla aj EÚ, no štvorica si ani medzi 47  projektami, ktoré Únia od roku 2017 financuje, nenašla ten vlastný.

Odborníci odkazujú, že stavať sa dá na miestach, ktoré aspoň do istej miery fungujú, vrátane projektov ako Bojové skupiny V4, či limitovaná ochrana spoločného vzdušného priestoru. V praxi sú však aj tu značné medzery.

Zároveň varujú, že silená spolupráca, ktorá nesleduje iný, ako politický cieľ, obrane ani armádam nepomôže. Zdieľať, či prepájať sa bude podľa nich dať až vtedy, ak bude mať každá z armád jasnú víziu, ale aj plán vlastnej modernizácie.

Po páde železnej opony sa najprv trojica, neskôr štvorica krajín Vyšehradskej skupiny spoliehala vo vlastnej obrane a bezpečnosti na systém, ktorý im zostal zo sovietskej éry. Jej dedičstvo, vrátane obrannej techniky, tvorilo „prirodzený priestor pre spoluprácu,“ vysvetľuje Marek Madej, výskumník z Centra politických analýz Varšavskej univerzity. „Po 30 rokoch a sérii modernizačných programov vo všetkých krajinách V4, sa však priestor pre spoločné úsilie podstatne zmenšil,“ dodáva.

S prístupovým procesom do Severoatlantickej aliancie však požiadavky na schopnosti, ale aj techniku narastali. Podľa generála českej armády a bývalého predsedu Vojenského výboru NATO Petra Pavla prešla samostatná spolupráca štvorice krajín Vyšehradskej skupiny „obdobiami veľkých ambícií, ale aj tápania po reálnom obsahu“. Armády ale najmä z praktického hľadiska vidia dôvod na to, aby sa spolupráca rozvíjala. O Vyšehrade hovoria ako o kompaktnom terénnom a operačnom celku vo východnom krídle NATO.

Hoci jednotlivé krajiny prišli v minulosti s viac či menej dobrými návrhmi, Vladimír Tarasovič, dlhoročný predstaviteľ slovenského rezortu obrany, dnes expert Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) hovorí, že V4 pri žiadnom z potenciálnych kolaboratívnych projektov zatiaľ v skutočnosti nenašla spoločnú reč. „Ak sa aj našla, jej realizácii zabránili iné problémy,“ vysvetľuje Tarasovič.

Odborníci sa zhodujú, že najpraktickejšie a najfunkčnejšie sú v súčasnosti Bojové skupiny V4, respektíve čiastočné spoločné výcviky, napríklad v rámci Spoločnej skupiny na podporu logistiky (JLSG). Avšak aj tu ide o kontext európskej, respektíve transatlantickej spolupráce.

Otázkou je, či by bola spolupráca štvorice potrebná aj vzhľadom na možnosti, ktoré ponúkajú platformy ako NATO, či novovznikajúca Európska obranná spolupráca. Podľa slovenského generála vo výslužbe Pavla Macka výrazný prínos ku skutočnému posilneniu obranného potenciálu a kapacít priemyslu reálne takáto spolupráca nepredstavuje. Formálne sa síce diskutuje o koordinácii obranného plánovania, no Macko tvrdí, že okrem výmeny informácií, nie je možné hovoriť o žiadnej harmonizácii či koordinácii plánov a následných projektov.

Súhlasí aj Dániel Bartha, predseda správnej rady budapeštianskeho think tanku Centrum pre euroatlantickú integráciu a demokraciu. Z jeho pohľadu ozbrojené sily napríklad v Maďarsku zvyčajne bagatelizujú dôležitosť V4, pretože ju nepovažujú za o nič dôležitejšiu či odlišnejšiu, ako iné fungujúce formáty spolupráce.

V neposlednom rade sú na najvyššej úrovni problematické aj rozličné politické zastúpenia. Krajiny V4 sa rozchádzajú v pohľadoch na témy, ako spolupráca so Spojenými štátmi, či označovanie Ruska a Číny za bezpečnostné hrozby. Magdalena Jakubowska, viceprezidentka poľského think tanku Nadácia Res Publika, prízvukuje aj rozdiely vo snímaní konceptov ako demokracia a právny štát.

„Pre Varšavu má V4 predovšetkým politickú hodnotu ako platforma na tvorbu spoločných pozícií, alebo na hľadanie podpory predovšetkým v diskusiách v rámci EÚ a – v menšej miere – v NATO, avšak najmä v otázkach, ktoré priamo nesúvisia s obrannou spoluprácou,“ dodáva Marek Madej.

 

V kontexte štvorstrannej spolupráce sa do povedomia verejnosti a vojakov čoraz častejšie dostáva rétorika o spájaní a zdieľaní, či už kapacít, ale predovšetkým techniky (tzv. pooling and sharing). Svoje miesto si koncept v diskusiách našiel aj na úrovni NATO. Opatrnosť, ale zároveň aj pomalosť, sú podľa expertov jeho kľúčovou charakteristikou. Zároveň platí, že kým jednotlivé krajiny nemajú vystavané vlastné kapacity a zabezpečené aspoň určité druhy techniky a systémov, nie je veľmi čo prepájať a zdieľať.

Odborníci opäť hovoria, že potenciál existuje. No formálnych, ale aj praktických problémov je množstvo. „Ide často skôr o heslo na to, aby sa vlastné kapacity nebudovali,“ myslí si český diplomat a bezpečnostný analytik Tomáš Pojar.

Pre V4 vidí Marek Madej možnosti prepájania a zdieľania v oblastiach ako logistika, výcvik (vrátane posádok vrtuľníkov), radiačná, chemická a biologická ochrana (RCHBO), kybernetická bezpečnosť, vrátane obrany kritickej infraštruktúry, či pri vývoji nástrojov na boj v informačnej. Pavel Macko hovorí o lepšej integrácii ochrany vzdušného priestoru, prepravných kapacít letectva, či špecifických podporných kapacít. Tie sú podľa neho „veľmi drahé a vytvárajú nepomer medzi „zubami a chvostom“, teda bojovými a podpornými kapacitami“.  

Gergely Varga, výskumník z Inštitútu pre zahraničné veci a obchod (IFAT) Korvínovej univerzity v Budapešti, pridáva aj finančne menej náročné – no v posilňovaní spoločnej strategickej kultúry kľúčové – zdieľanie mäkkých zručností (soft skills). Z jeho pohľadu by to fungovalo „prostredníctvom vzdelávania, odbornej prípravy, či dokonca výmenných programov na rezortoch obrany“.

Vzhľadom na limitovaný ekonomický, ale aj technický potenciál štvorice krajín by podľa Madeja bolo vhodné zapojiť do zdieľania aj relevantného väčšieho partnera, napríklad Nemecko, Francúzsko, Taliansko alebo Španielsko. „V opačnom prípade to bude znamenať zameranie sa na niektoré malé, špecializované schopnosti druhoradého významu,“ objasňuje výskumník Varšavskej univerzity.

Obranný priemysel

Za najslabší článok spolupráce V4 v obrane označujú experti obranný priemysel. Potenciál je však podľa Dániela Barthu omnoho väčší ako kedykoľvek predtým.

Experti hovoria najmä o národných ambíciách, ktoré bývajú častokrát „prehnané“, ale aj o nevojenských záujmoch, ktoré presahujú armádne a rezortné štruktúry. „Limitom pre ďalšie prehĺbenie a prípadnú integráciu, najmä pri vývoji nákladnej a zložitej vojenskej techniky, zostáva aj snaha chrániť vlastný obranný priemysel,“ vysvetľuje český generál Petr Pavel. V Čechách, Poľsku, ale aj na Slovensku, má totiž toto odvetvie silnú pozíciu a tradície.

„Uprednostňovanie výlučne domácich výrobcov pred širšou regionálnou spoluprácou a výrazne väčší výtlak Poľska oproti zvyšku V4 je na škodu regionálnej spolupráce obranného priemyslu,“ dopĺňa generál Pavel Macko.

Väčší priestor v súčasnosti poskytuje najmä Európska únia, ktorá každoročne vo viacerých výzvach hľadá inovatívne projekty, ktorým poskytuje nielen financie, ale aj iné druhy poradenstva.

 

Bojové skupiny  (V4 BG)

Napriek nedokonalostiam považujú experti za najsignifikantnejšiu spoluprácu V4 v obrane Bojové skupiny V4 (V4 Battlegroup, V4 BG). Tie si zo všetkých uskutočnených, ale aj neuskutočnených obranných projektov vyžiadali nielen najviac zdrojov, ale aj úsilia.

Myšlienka vybudovať spoločnú bojovú skupinu krajín V4, dokonca s možnou účasťou Ukrajiny, bola po prvýkrát otvorená na rokovaní náčelníkov generálnych štábov ozbrojených síl v marci 2007, počas slovenského predsedníctva vo V4. Plnohodnotný status bojovej skupiny získala Vyšehradská štvorka až úspešnou certifikáciou v roku 2015 v NATO, ktoré je na certifikácie na rozdiel od EÚ oprávnené.

Jednotlivé bojové jednotky Európskej únie (EU Battlegroup, EU BG) sa v pohotovostnom režime striedajú od roku 2007. Za 13 rokov však v praxi neboli nikdy využité. Každých šesť mesiacov je napriek tomu v ich rámci v pohotovosti približne tri tisíc vojakov z dvoch konkrétnych bojových skupín. V4 BG boli v pohotovosti najprv v prvej polovici roka 2016, a druhý krát od leta 2019. V júni 2020 sa ministri obrany zhodli na začatí prípravy tretej spoločnej bojovej skupiny V4 s pohotovosťou v prvom polroku 2023.

Únia prízvukuje, že EÚ BG sú jednotky s neofenzívnym charakterom a ich funkcia pri zapojení by mala skôr mierový, humanitárny a odzbrojovací charakter. Ak by o nasadení bojovej skupiny, ktorá je v pohotovosti, jednohlasne rozhodli členské štáty (a zároveň by získali autorizáciu Bezpečnostnej rady OSN), vojaci by museli byť schopní zapojiť sa do riešenia situácie do desiatich dní kdekoľvek na svete. Na zabezpečenie prípravy, nasadenia, udržania a stiahnutia jednotiek majú už krajiny pripravený operačný plán.

Financie ostali najvýznamnejšou prekážkou, prečo neboli EÚ BG, a teda ani V4 BG nikdy nasadené. Slovenské ministerstvo obrany napríklad vyrátalo, že ak by sa vyslanie vojakov skutočne v roku 2016 uskutočnilo, krajinu by nasadenie 560 jednotiek, ktoré boli súčasťou V4 BG, stálo od 72 do 109 miliónov eur, v závislosti od dĺžky misie.

Marek Madej tvrdí, že najmä z pohľadu Poľska ide o „značne symbolické cvičenie, ktoré je skôr PR, organizované v snahe preukázať angažovanosť pri rozvoji vojenských spôsobilostí EÚ, no najmä vo svetle relatívne malého zapojenia Štvorky do projektov PESCO, či skepticizmu voči myšlienke Európskej strategickej autonómie“.

Iní však hovoria o praktických výhodách. „Trojročný cyklus prípravy bojových skupín, počnúc plánovaním, výcvikom až po záverečnú certifikáciu bojovej skupiny v súlade s NATO štandardmi, je jedinečným nástrojom skvalitňovania štábov a jednotiek ozbrojených síl,“ hovorí Vladimír Tarasovič. Zároveň však dodáva, že ani samotné Slovensko doteraz dostatočne nevyužilo tieto možnosti: „Raz to bola politická „zdržanlivosť“, inokedy finančná nedostatočnosť.“

„Operatívna spolupráca a vytvorenie stálych, spoločných a nadnárodných jednotiek, by mohlo byť prioritou budúcej obrannej spolupráce krajín V4,“ vysvetľuje Gergely Varga. „Úspech v tejto oblasti by mali nielen typické, kvantifikovateľné výhody, ale mohli by sa stať aj základom v snahe o ďalší pokrok v obrannej spolupráci krajín V4,“ dodáva Magdalena Jakubowska.

 

Ako najpraktickejšia spolupráca v obrane sa medzi krajinami V4 stále ukazuje byť najmä forma bilaterálnych dohôd. „Je ilúziou myslieť si, že bude V4 robiť čokoľvek podstatného spoločne,“ hovorí Tomáš Pojar. „Regionálna alebo multilaterálna spolupráca má zmysel len vtedy, ak je udržateľná a má pridanú hodnotu pre kapacity národnej obrany,“ dodáva Gergely Varga.

Slovensko, pre spoločné vojenské „korene“, spolupracuje najintenzívnejšie s Českom. Na politickej úrovni sa v minulosti osvedčilo napríklad aj spoločné zasadanie vlád, ministrov obrany alebo náčelníkov generálnych štábov.

„Ukázalo sa však, že aj najväčšia snaha o zmysluplnú spoluprácu môže naraziť na neočakávané prekážky. Napríklad pri Česku nikto nepredpokladal, že jednou z najväčších výziev pri výmene prebytočných zásob z éry pred rozdelení, budú legislatívne otázky,“ vysvetľuje Vladimír Tarasovič, expert SFPA.

Spoločné nákupy

Odpoveď na otázku potenciálnych spoločných nákupov je rovnako v nedohľadne. Skôr menej úspešné snahy z počiatkov existencie V4, ktoré zahŕňali napríklad modernizáciu vrtuľníka Mi-24, tanku T-72 alebo nákup rovnakých typov viacúčelových lietadiel, či radarov, nenašli nasledovníkov ani na úrovni nápadov.

Najväčší problém vidí generál Macko v koordinácii vlastných operačných požiadaviek a požadovaných takticko-technických parametrov: „Aj keď krajiny V4 sú okrem Poľska vojenskými trpaslíkmi, majú celý rad mimoriadne náročných originálnych požiadaviek a nedostatok vôle prispôsobiť sa partnerom,“ vysvetľuje.

Gergely Varga dodáva, že nákup najväčšej a najdrahšej techniky sa skôr ako v rámci V4 udeje na bilaterálnej báze, a to predovšetkým s krajinami západnej Európy. Napríklad Maďarsko vkladalo veľkú nádej do spoločného nákupu helikoptér, čo sa napokon neudialo. Dániel Bartha teraz vidí najväčší potenciál v možnosti spoločného obstarávania bezpilotných lietadiel alebo systémov pre kybernetickú bezpečnosť.

Aj Tomáš Pojar si myslí, že skôr, než iniciovať spoločné nákupy, sa dá realistickejšie pripojiť k nákupom jednej zo susedných krajín. Ako príklad uvádza možný spoločný česko-slovenský nákup BVP vozidiel Lynk, a to po vzore Maďarska, nákup pušiek Bren, či radary alebo tanky Leopard, po vzore Poľska a Maďarska. Rovnaké zbraňové systémy potom podľa neho umožnia jednoduchší spoločný výcvik.

Magdalena Jakubowska hovorí o možnosti koordinácie nákupov systémov, napríklad v podobe doplnkovej modernizácie, riadenej zhora nadol, alebo investíciách do výskumu a vývoja. Priestor dokonca vníma aj v podpore poľského hosťovania amerických jednotiek zo strany ďalších vyšehradských krajín.

Podľa Vladimíra Tarasoviča sú pravidlá Únie v oblasti nákupu vojenskej techniky časovo aj technicky tak náročné, že krajiny hľadajú riešenie nákupu skôr mimo Únie.

Ochrana vzdušného priestoru

Podľa odborníkov patrí ochrana vzdušného priestoru rovnako medzi najdôležitejšie, pomerne funkčné projekty, avšak nie na úrovni V4. Formálne sa totiž progres dohodol na základe bilaterálnych dohôd o spoločnom nebi.

Od januára 2018 je v platnosti vykonávacia zmluva k dohode o vzájomnej ochrane vzdušného priestoru medzi Slovenskom a Českom. Tá do praxe zaviedla poskytovanie vzájomnej spolupráce pri ochrane vzdušného priestoru. Obdobnú bilaterálnu dohodu podpísal s Poľskom aj minister Jaroslav Naď, a to počas svojej tohtoročnej júlovej návštevy Varšavy.

Vladimír Tarasovič zo SFPA prízvukuje v tomto projekte najmä jasnú dôležitosť pre Slovensko, ktoré sa chce „dohodnúť na spoločnej ochrane vzdušného priestoru celej V4“. Prekážok je však podľa neho niekoľko, od legislatívnych, až po praktické. Česko, Poľsko a Slovensko sú napríklad v rámci NATO zaradené do severného krídla, zatiaľ čo Maďarsko do južného krídla.  

Generál Macko dodáva, že napriek formálnym predpokladom zatiaľ spoločná obrana vzdušného priestoru „nebola cvične overená“. V tejto oblasti je totiž podľa neho zásadne „pristúpiť k reálnemu precvičeniu vzájomnej podpory a cezhraničných operácií“. 

Magdalena Jakubowska z Nadácie Res Publika si vysvetľuje nedostatky nielen v nedostatočnej vôli, ale aj celkovej slabej inštitucionalizácii V4, keďže „je jednoduchšie vychádzať z bilaterálnych dohôd, ako mať multilaterálny rámec bez istého vyššieho orgánu“.

 

Rozmanitosť projektov, do ktorých sa v rámci iniciatívy Permanentnej štruktúrovanej spolupráce EÚ (PESCO) zapojili jednotlivé krajiny V4, svedčí o tom, že sa skupina zatiaľ na európskej obrannej scéne neskoordinovala.

Štvorica z takmer 50 projektov našla spoločné záujmy len v jednom, a to v projekte Vojenskej mobility. Ide ale zároveň o najviditeľnejšiu iniciatívu, jednak preto, že sa pripravuje v koordinácii s aktivitami NATO, a jednak sa do nej v istej forme zapájajú všetky participujúce krajiny z EÚ.

Slovensko spolupracuje s dvomi krajinami z V4, konkrétne s Poľskom a Maďarskom, pri projektoch siete logistických hubov (Network of Logistic Hubs in Europe and  Support to Operations). Bez Slovenska spolupracuje trojica na projekte integrovaných bezpilotných pozemných systémov (UGS). Ďalśie projekty už viac ako dvoch členov Vyšehradu v PESCO nemajú.

Cieľom PESCO projektov, na ktorej sa zakladajúce členské krajiny dohodli v roku 2017, bolo prepojiť európskych vývojárov a výrobcov tak, aby dokázali na trh priniesť nové obranné produkty a služby, ktoré v EÚ chýbajú. Rovnako by mali nájsť uplatnenie a zapojiť aj ďalších partnerov, najmä z NATO.

Marek Madej v tejto oblasti navrhuje zamerať sa na ľahko dosiahnuteľné ciele a expandovať v projektoch, na ktorých už V4 participuje. Podľa Dániela Barthu by bolo vhodné sa v tomto smere zamerať na dva najsľubnejšie projekty, ktorými sú podľa neho slovenská Nepriama palebná podpora (EuroArtillery), kde sa do projektu zapojilo Maďarsko, pričom a Poľsko a Česko sú pozorovateľmi. Po druhé, v poľskom projekte výcvikového strediska lekárskych síl pre špeciálne operácie (SMTC), ku ktorému sa pripojilo iba Maďarsko, no pre jeho relevantnosť, relatívnu nenáročnosť, ale aj počiatočnú fázu pripravenosti, dáva priestor na pripojenie aj Česku a Slovensku.

Experti vidia pri spoločných V4 projektoch v rámci iniciatívy PESCO potrebe uplatniť potenciál všetkých členov V4 a zároveň sa stať gestorom perspektívnej oblasti vojenských technológií. Konkrétnejšie hovoria o oblasti kybernetickej bezpečnosti, vývoji inteligentnej munície, či systémoch inteligentnej ochrany objektov a priestorov.

 

Panel ôsmich odborníkov zo štyroch krajín Vyšehradskej štvorky prináša aj 15 odporúčaní:

  • Využiť menej náročné, no o to účinnejšie spôsoby spolupráce vo V4 najmä v oblasti operačnej pripravenosti, napríklad dotiahnutím projektu spoločnej obrany vzdušného priestoru.
  • Pripraviť a realizovať spoločný operačný výcvik štábov spoločne s integrovanými veliteľskými štruktúrami NATO, ktoré objasnia reálnu úroveň interoperability.
  • Intenzívnejšie diskutovať o možnostiach koordinácie spoločných akvizícii. Začať s jednoduchšou technikou, ktorá otvorí brány pre komplikovanejšie systémy.
  • Eliminovať, respektíve izolovať iné, ako vojenské záujmy v oblasti obranného priemyslu.
  • Pri vývoji a výskume sa sústrediť sa na tvorbu riešení v nových, no finančne menej náročných systémoch, ktoré predstavujú medzery na trhu – najmä z oblasti kybernetickej bezpečnosti a vojenských IT systémov, ktoré by pokrývali napríklad aj hybridné hrozby, či boj s dezinformáciami.
  • Po úspešných menších a jednoduchších projektoch využiť aj možnosti v oblasti spoločného vývoja niektorých vybraných druhov, hlavnej pozemnej výzbroje, či pancierovaných taktických vozidiel 4×4 či 6×6.
  • Perspektívne sa v oblasti budovania kapacít javia byť špecializácie, napríklad vo forme špeciálnych vojenských síl.
  • V oblasti budovania schopností môže byť efektívnou cestou rozvoj takých kapacít, ktoré by boli integrovateľné so zahraničnými platformami (napríklad v oblasti optoelektoniky) alebo užitočné v logistike či systémoch C2 (procesy velenia a riadenia)
  • Snažiť sa o koordináciu pri vysielaní vojakov do zahraničných misií, v ostatnom období najmä v kontexte rozširujúcej sa Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ.
  • Ak sa regionálna spolupráca s krajinami V4 v obrane neosvedčí, sústrediť sa na stabilnejšie platformy v rámci NATO a EÚ.

Ďalšie špecifické odporúčania pre Slovensko

  • Eliminovať vplyvy ako politická zdržanlivosť, či finančná nedostatočnosť, ktoré brzdili vojenský pragmatizmus, aj celkový rozvoj slovenskej obrany v minulosti.
  • Minimalizovať vplyv lobistických skupín na politickej úrovni, ale aj v priemysle. Tie sa v minulosti odrazili na odstavení takých perspektívnych projektov, ako modernizácia BVP-1 (obrneného vozidla pechoty 8X8 na báze poľského OVP Rosomak so slovenskou streleckou stanicou Turra30), či na predlžovaní abonentnej zmluvy na MiG-29.
  • Využiť potenciál v oblasti vývoja inteligentnej munície, elektroniky a senzorických systémov.
  • Spolupracovať so susedmi aj na bilaterálnej báze, najmä na projektoch, v ktorých majú slovenskí susedia tradične silné postavenie (napríklad s Českom v oblasti systémov pasívnej lokácie, či s Poľskom v rade logistických a podporných systémov, vrátane rozvoja senzorických systémov, a pod.).
  • Zamerať sa na posilňovanie obranného priemyslu, ktorý je na hrane konkurencieschopnosti aj v zahraničí.