Ankara má pripravovať ďalšiu operáciu v Sýrii. Od NATO podporu čakať nemôže

Stretnutie lídrov na summite G20 v Ríme. [EPA-EFE/Riccardo Antimiani]

Viaceré zdroje tvrdia, že nová operácia v Sýrii môže začať už čoskoro. Vyžadovala by si však zelenú z Moskvy a Washingtonu. Turecká opozícia varuje, že v čase, keď Erdoğan stráca podporu domáceho obyvateľstva, môže ísť o kalkul. Finančné prostriedky na ďalšie vojenské aktivity sa ale Ankare míňajú.

Turecká vláda stráca podľa vlastných vyhlásení trpezlivosť so sporadickými útokmi na svojich vojakov. Tých má Ankara vo viacerých regiónoch na severe Sýrie, kde pôsobia aj po troch vojenských operáciách, ktoré mali zaistiť bezpečnosť na turecko-sýrskej hranici.

Koncom októbra preto tureckým parlamentom bez väčších problémov prešiel návrh na splnomocnenie vlády vysielať vojakov do zahraničia na ďalších 24 mesiacov. Mandát, ktorý na to mala vláda od roku 2020, totiž vypršal.

No kým vláda hovorí o nutnosti zaisťovania bezpečnosti, turecká opozícia aktivity kritizuje. Pripomína, že o necelé dva roky čakajú krajinu parlamentné a prezidentské voľby a nová ofenzíva môže byť len snahou o odvrátenie pozornosti od skutočných domácich, najmä ekonomických problémov.

Vzťahy Únie a Turecka sú dnes len o migrantoch, blok zanevrel na vlastné hodnoty

Európska komisia v poslednej správe o Turecku chváli krajinu za to, že ako súčasť migračnej politiky posilnila dohľad a ochranu svojich východných hraníc. Experti tvrdia, že tak Únia prichádza o kredit, dokonca o priazeň tureckej opozície.

Znepokojení sú pravdepodobne aj tureckí spojenci v Severoatlantickej aliancii. NATO doteraz okrem ruských zbraňových systémov S-400, ktoré Ankara kúpila, no zatiaľ nespojazdnila, trápili práve turecké operácie v Sýrii. Tie spojenci napriek naliehaniu Ankary nepodporili. Dokonca urgovali, aby v ofenzíve Turci nepokračovali a vyvarovali sa unilaterálnych aktivít, ktoré by mohli región ešte viac destabilizovať.

Ankara akcie obhajovala poukazovaním na „terorizmus zo Sýrie“, no na článok 5 aliančnej zmluvy o kolektívnej obrane sa nemohla odvolať. Podľa nej je útok na spojenca zároveň útokom na celú Alianciu. Avšak ani v prípade posledných útokov nešlo o aktivity, ktoré by sa odohrali na tureckej pôde, ale v Sýrii.

Medializované prípravy na ďalšiu tureckú operáciu však zatiaľ členovia NATO nekomentujú.

Prípravy na ďalšiu operáciu

Turecko má v súčasnosti vojakov v štyroch regiónoch na severe Sýrie. Po operácii Štít Eufratu (august 2016 až marec 2017) sú približne 40 km od Aleppa, v oblasti mesta Al Bab, na severovýchode krajiny. Na severozápade sú v provincii Afrin, do ktorej sa dostali po operácii Olivová ratolesť (január 2018 až august 2019). Na východ od rieky Eufrat sú tureckí vojaci od operácie Prameň mieru (október až november 2019). Viacero pozorovateľských postov je v Idlibe.

Turecko má problém s Cyprom, Francúzskom aj Gréckom. Brusel chce za sprostredkovateľa

Európska únia má s Ankarou napäté vzťahy nielen pre tureckú ťažbu zemného plynu vo výlučnej ekonomickej zóne Cypru, ale aj pre Líbyu.

Turci tvrdia, že kurdskí bojovníci a bojovníčky z radov YPG, teda Ľudových obranných jednotiek, ktoré Ankara považuje za teroristickú organizáciu, rozšírili v posledných týždňoch svoje útoky na hraniciach. Spomínajú najmä útok z 11. októbra, pri ktorom v sýrskom meste Azaz, asi šesť kilometrov od tureckej hranice, zahynuli dvaja tureckí policajti. Prezident Erdoğan ho označil za „poslednú kvapku“.

Stále intenzívnejšie sa preto hovorí o tom, že nová turecká operácia v Sýrii je len otázkou krátkeho času.

Turecké média tvrdia, že velitelia sýrskych povstaleckých skupín, ktoré podporujú Turci, už boli v Ankare informovaní o „taktike a stratégiách pre štvrtú vojenskú operáciu v Sýrii“, ktorá by zahŕňala až 35 tisíc vojakov. Hromadia sa aj správy o presune konvojov s ďalším tureckým vojenským personálom. Sýrska vláda v tejto súvislosti dokonca vyhlásila stav pohotovosti vo viacerých regiónoch a mestách na severe.

Aké by mohli byť ciele?

Podľa viacerých zdrojov by nové turecké ambície mohli zahŕňať tri ďalšie regióny, konkrétne mestá Manbidž a Tell Rifaat v provincii Aleppo, či ďalšiu základňu na východ od Eufratu. Tento región patril do operačnej zóny Spojených štátov a ich spojencov počas bojov proti teroristickej organizácii ISIS.

Akákoľvek nová turecká ofenzíva v tejto oblasti by sa preto mohla uskutočniť len so súhlasom Washingtonu. Ten totiž podporuje Sýrske demokratické sily (SDF), ktoré v oblasti pôsobia. SDF tvoria viaceré miestne etniká, ktoré bojovali nielen proti ISIS, ale aj proti sýrskemu režimu Bašara Al Assáda. Ich hlavnými aktívami sú však kurdskí bojovníci, s ktorými má problém Turecko.

Turecké „bezpečnostné zóny“ v Sýrii. [Aj Jazeera]

Posúvať by sa však mohla aj pohraničná kontrolná zóna. Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan a ruský prezident Vladimir Putin sa ešte v októbri 2019 dohodli na zriadení 30 km širokej bezpečnej zóny, ktorá sa tiahla asi 115 km po turecko-sýrskej hranici od mesta Tell Abyad (približne uprostred hranice od západu na východ), po Ras Al-Ain na východe. Hliadkovať nad ňou mali spoločne sýrski a ruskí vojaci.

Zvyšok 910 kilometrového koridoru mal byť zúžený na 10 km a spoločne v nej hliadkovali tureckí a ruskí vojaci. Napriek viacerým incidentom toto usporiadanie fungovalo pomerne uspokojivo. Turci však v súčasnosti hovoria o ďalších strategických miestach, konkrétne Ain Issa a Tell Tamr, ktoré sú približne 40 km južne od hranice. Práve tam kurdskí bojovníci v súčasnosti kontrolujú ropné vrty.

Kým na východe od Eufratu by Turci museli hľadať podporu vo Washingtone, na západ od rieky – kde pôsobia mimo štruktúr SDF aj kurdskí bojovníci z YPG – ide o teritórium, ktoré majú pod kontrolou najmä Rusi a pro-Assadovské sily. Tu by preto nová turecká operácia musela dostať „požehnanie“ z Moskvy. Zdroje z regiónu však hovoria, že rozhovory medzi Moskvou a Ankarou sú intenzívne, no pozitívny výsledok pre Turkov však nie je ani zďaleka istý.

Rusi naďalej v regióne Afrín zasahujú proti skupinám (napr. Sýrskej národnej armáde), ktoré podporujú Turci a pôsobia len niekoľko kilometrov od tureckých hraníc. Rovnako, na letisko v Qamishli údajne vyslali aj štyri Su-35, čo by podľa portálu Middle East Eye mohlo naznačiť, že sa Moskva symbolicky stavia proti novej tureckej operácii v regióne.

Časy sa zmenili

Komplikované vzťahy s Moskvou nezlepšila ani septembrová návšteva tureckého prezidenta v Soči, kde sa stretol s ruským prezidentom. Problémy majú „ad-hoc partneri“ okrem Sýrie aj v Líbyi, a ani ohlásený, nový nákup ďalších zbraňových systémov S-400, Ankare nemusí zaručiť dlhotrvajúcu podporu Moskvy. Tú turecký prezident často využíva pri zabezpečovaní ústupkov zo strany západu, spojencov v NATO, či od Spojených štátov.

O nič lepšie to Ankara nemá ani za Atlantikom. Zdalo sa, že stretnutie Joea Bidena s Recepom Tayyipom Erdoğanom v Ríme na summite G20 napäté vzťahy medzi Tureckom a Spojenými štátmi čiastočne upokojí. Prezidenti sa však dohodli len na mechanizme, pomocou ktorého by mali obe strany diskutovať o otvorených otázkach na technickej úrovni.

Na Bidenov demokratický summit zatiaľ nepozvali Maďarsko ani Turecko

Biely dom chystá v decembri stretnutie zástupcov viac ako stovky krajín.

Spojenci v NATO sa musia pripraviť na ďalšie podobne otázne kroky. Turecko sa totiž pomaly pripravuje na rozhodujúce prezidentské voľby. A ak boli opozičné strany proti Erdoğanovi kedykoľvek efektívne spojené a dobre organizované, tak je to práve teraz. Je otázne, koho do hry o prezidentské kreslo pošlú, no už teraz je jasné, že jeho (spoločnú ženskú kandidátku zatiaľ opozičné strany odmietajú) šance budú vysoké.

Prezidentova podpora totiž v posledných mesiacoch výrazne klesá, a to najmä pre hospodársku krízu a obrovský prepad meny, ale aj kúpnej sily obyvateľstva. Keď sa obdobné nepokoje na domácej pôde začali udomácňovať v posledných rokoch, Ankara zorganizovala vojenskú operáciu v Sýrii, alebo začala hroziť aktivitami v Stredozemnom mori. Úspešná zahraničná operácia sa potom odrazila v prieskumoch aj na rastúcich percentách obyvateľov, podporujúcich vládu.

Taktika spojiť sa proti spoločnému nepriateľovi za hranicami doteraz prezidentovi pomerne úspešne fungovala a podarilo sa mu udržať si moc. V čase, keď ju ale stráca, by mu nová operácia mohla pri správnej konštelácii kredit zlepšiť. Dnes však Turecko na ďalší zahraničný výboj také finančné zdroje ako v minulosti nemá a ani obyvatelia tak ľahko od vysokých cien a nezamestnanosti, či a nízkych platov a životnej úrovne neodvrátia zrak.

Spojenci v Severoatlantickej aliancii si tieto faktory potrebujú zosumarizovať, aby vedeli k svojmu spojencovi pristupovať aj v nastávajúcich mesiacoch.