NATO musí prehodnotiť stratégiu voči Rusku, ustanovujúci akt spolupráce nefunguje

Ilustračný obrázok. [Twitter/Centcom]

V časoch, keď Moskva už dávno nerozmýšľa nad možnosťou spolupráce, či dokonca vstupu do NATO tak, ako v minulosti, zakladajúci akt vo vzťahoch s Alianciou svoju funkciu nespĺňa. Spojenci v Severoatlantickej aliancii musia preto prísť s komplexnou, jasnou a dlhodobou stratégiou voči Rusku.

Už pri vzniku Severoatlantickej aliancie dvanástich krajín v roku 1949 hovoril jej prvý generálny tajomník Lord Hastings Ismay, že cieľom NATO je „udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo nej a Nemecko pri zemi“. Pád Berlínskeho múru a rozpad Sovietskeho zväzu však jasné priority zahmlili a situácia sa neustálila ani potom.

Vzťahy NATO a Ruska sú postavené na vyše dvadsať rokov starej zmluve, známej ako Ustanovujúce nariadenie o NATO a Rusku (NATO-Russia Founding Act), podpísanej na parížskom summite NATO v roku 1997. Podľa mnohých sa ale Moskva už aktu dávno nedrží, a ak Aliancia bude k nemu aj naďalej inklinovať, iba to oslabí jej možnosti.

Krajiny NATO sú aj po anexii Krymu a invázie do východnej Ukrajiny stále nejednotné v tom, ako ruské ohrozenie vyhodnocujú. V jednom z najnapätejších období medzi Moskvou a Alianciou v histórii ale základy spolupráce medzi dvoma stranami prehodnocuje len málokto.

Rusko ako člen NATO?

Nie je tajomstvom, že počas priaznivých období po páde Berlínskeho múra sa špekulovalo o tom, že by Rusko do NATO dokonca vstúpilo. Ešte začiatkom 90-tych rokov sa Boris Jeľcin nechal počuť, že vstup do NATO je „dlhodobým politickým cieľom“ Ruska. Po páde Sovietskeho zväzu nadšenie čiastočne opadlo v súvislosti s tým, že ciele začala prehodnocovať aj samotná Aliancia. 

Rusko sa stalo súčasťou Programu za mier Aliancie, ktorý cieli na zlepšovanie vzťahov s krajinami bývalého Sovietskeho zväzu ešte v roku 1994. Práve tento dprojekt mal byť podľa prezidenta Billa Clintona „cestou, ktorá povedie k členstvu v NATO“.

Za ostatných 19 rokov už priam zľudovela historka o tom, ako sa Vladimír Putin na návšteve Bieleho domu v roku 2000 Clintona pýtal, čo si o tomto nápade myslí. „Prečo nie?“ reagoval vtedy údajne americký prezident.

Po odstúpení od dohody o nukleárnych zbraniach s Ruskom už Washington testuje rakety

Testovanie pozemnej rakety americkou armádou, ktoré bolo doteraz podľa zmluvy o jadrových silách stredného dosahu zakázané, už dva týždne po oficiálnom ukončení tejto zmluvy, je očividným cynizmom, hovoria Rusi.

Už pri prvej signifikantnejšej spolupráci v roku 1995 v Bosne sa zdalo, že by model Programu za mier mohol fungovať. Kým spojenci z NATO využívali letecké kapacity, Rusi zaslali pozemné jednotky do medzinárodnej mierovej misie.   

11. september 2001 bol prelomovým dňom nielen pre Američanov, ale aj pre spoluprácu s Ruskom. Washingtonu v súvislosti s operáciami v Afganistane povolili Rusi prelety v centrálnej Ázii a dodali aj kapacity na tréning afganských protidrogových jednotiek. Prezident Putin chcel za to od Západu označenie rebelov z Čečenska za teroristov, čo sa čoskoro aj stalo.

V roku 2011 sa dokonca uskutočnilo prvé spoločné cvičenie ponoriek a o mesiac neskôr aj prvý tréning stíhačiek Aliancie a Ruska pod názvom Ostražité nebá 2011 (Vigilant Skies 2011). 

Hlasy proti rozširovaniu spolupráce ale postupne začali prevažovať. V Rusku sa anti-NATO rétoriky chytili najmä ultranacionalisti a ľavica. Na jar 2012 tieto skupiny dokonca organizovali protesty, ktoré reagovali na plány Kremľa sprístupniť prístav v meste Uľjanovsk, rodisku V. I. Lenina, lodiam Aliancie s tovarmi na vojenské účely. Skloňovala sa aj možnosť, že by Rusi poskytli Aliancii aj prístup k letisku v meste. 

Keď (nateraz) niet cesty späť

Vzťahy medzi dvomi vojenskými obrami však nekreslili priamku. Ovplyvnila ich ruská aktivita v Gruzínsku v roku 2008 a moskovské uznanie separatistických štátov Južné Osetsko a Abcházsko. Kremeľ Aliancii v rovnakom období vyčítal podporu vyhlásenia nezávislosti Kosova. 

Definitívnu bodku za možnosťou prehĺbiť spoluprácu dala ukrajinská kríza, rozhodnutia Ruska anektovať Krym v marci 2014 a usporiadať referendum, ktoré nespĺňalo nijaké medzinárodné štandardy demokratického plebiscitu. 

Keďže rozhodovací proces v Aliancii prebieha konsenzom všetkých členov, v počiatkoch moloch jednohlasnosti bránil akejkoľvek aktivite. No na septembrovom summite NATO vo Walese už bolo jasné, že Aliancia musí zaujať jasný postoj a ruské kroky na Ukrajine jednoznačne označila za hrubé porušenie medzinárodného práva. 

Napokon pripravila aj plán toho, ako vo východnej časti NATO posilniť svoju prítomnosť. 

Veľvyslanec Spojených štátov v Nemecku varuje pred presunom amerických vojsk do Poľska

Možnosť presunu jednotiek americkej armády z Nemecka do Poľska môže nastať v prípade, ak Berlín nenavýši výdavky na obranu na dve percentá HDP. Zásadné zmeny by mohol Trump predstaviť už pri návšteve Poľska, plánovanej začiatkom septembra.

Postupný nárast počtu vojakov a techniky začalo Rusov znepokojovať. V apríli 2016, kedy sa stáli zástupcovia stretli na Rade Rusko-NATO po prvýkrát od obsadenia Krymu, bolo jasné, že priateľská atmosféra je definitívne minulosťou. Varšavský summit NATO o dva mesiace neskôr potvrdil plán zapojenia približne 4 000 jednotiek v Pobaltí a na východe Poľska. 

Na Moskvu vtedy zatlačili európske aj americké sankcie, no podľa bývalého generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena to nemohlo stačiť. Rasmussen, ktorý stál na čele Aliancie do roku 2014 v rozhovore pre týždenník Times pripomína, že nejednotnosť v podpore Ukrajiny ochromila jej finálnu reakciu. Len niekoľko krajín NATO, medzi nimi aj Slovensko, podalo Ukrajine pomocnú ruku v podobe vojenskej podpory, a to len na dobrovoľnej báze. Proti väčšiemu zapojeniu a podpore Kyjeva sa postavilo Maďarsko, najmä z interných politických dôvodov a problémov maďarskej menšiny, ktorú Budapešť na Ukrajine intenzívne vníma. 

Rusko odpovedalo zapojením protiraketového svojho najmodernejšieho systému zem-vzduch S-400 (ktorý v súčasnosti predávajú a inštalujú pre Turkov) na Kryme. Zásadne sa vtedy zmenil pohľad na to, čo bezpečnosť – najmä vo východnej časti Európy – znamená. Podľa mnohých expertov práve tento moment vrátil oba tábory na začiatok pri budovaní dôvery voči tomu druhému. 

Nutnosť prehodnocovania stratégie

Vzájomné vzťahy NATO a Ruska sú postavené na piliery dvadsaťdva rokov starej zmluvy, na Ustanovujúcom nariadení o NATO a Rusku, podpísanom na summite NATO v Paríži. 

Geostrategické prostredie sa od deväťdesiatych rokov výrazne zmenilo a zriaďovací akt, ktorý by mal tvoriť bázu vzťahov, sa stal skôr anachronickým. Okrem iného napríklad zaväzuje Rusko, aby „uplatňoval obmedzenia v nasadení svojich konvenčných síl v Európe“, čo je po anexii Krymu pasé. 

Hoci Kremeľ tvrdí opak, členovia Severoatlantickej aliancie sa nikdy nezavjazali k tomu, že na  vlastných území nepostavia základne pre Alianciu. Štvortisícová armáda vo východnom krídle NATO môže byť navyše za ohrozujúcu považovaná len s ťažkosťami.

Európska strategická autonómia podľa V4: Neduplikujme NATO a zabudnime na jadrové zbrane

Krajiny V4 majú o spoločnej európskej obrane pomerne rozdielne predstavy. Odlišné je vnímanie konceptu, úroveň ambície, ale aj konkrétne nástroje a ciele strategickej suverenity.

No kým Rusko od zásad jednoznačne ustúpilo, mnohé krajiny, napríklad Nemecko, sa snažia normatívnych princípov držať. Práve Berlín má byť veľkým odporcom prehodnotenia, či opätovného prerokovania Aktu. 

„Čím skôr začne Aliancia ignorovať zastaraný zakladateľský akt, tým skôr môže začať účinne, efektívne a udržateľne plniť všetky požiadavky na odstrašenie a zabezpečenie východnej Európy. Samotné naplnenie dohody, ktorú Rusko v skutočnosti zrušilo, slúži výlučne záujmom Moskvy,” tvrdí profesor John R. Deni z americkej U.S. Army War College pre Carnegie Europe inštitút.

O znovuvybudovaní vzťahov s Ruskom hovorí stále intenzívnejšie aj francúzsky prezident Emmanuel Macron. Ten sa však zameriava najmä na spoluprácu medzi Európskou úniou a Moskvou. „Niektorí z našich spojencov nás budú vždy tlačiť k zavedeniu ďalších sankcií, to však nie je v našom záujme. V Európe musíme vybudovať „architektúru dôvery“,“ hovoril francúzsky prezident, podporovateľ spoločnej európskej obrany, koncom augusta na stretnutí diplomatov o Rusku.

Kde začať?

Okrem prehodnotenia zakladajúceho aktu hovoria analytici na oboch stranách o rozširovaní dialógu, a to nielen na oficiálnych fórach. 

Isté diskusie sa medzi Ruskom a NATO organizujú na úrovni spomínanej Rady NATO-Rusko. Aliancia a Rusko sú jej členmi od roku 2002. Oficiálny diplomatický nástroj medzi Alianciou a Moskvou v oblasti bezpečnosti sa už zaoberal témami ako terorizmus, priemyselná spolupráca, či podpora v Afganistane a strednej Ázii, no dnes je nepredvídateľný a stretnutia nepravidelné.

Rovnako funguje aj priame spojenie medzi veliteľstvami. Ruský náčelník generálneho štábu, generál Valerij Gerasimov sa napríklad koncom augusta telefonicky spojil s  predsedom Vojenského výboru NATO, hlavným maršálom Stuartom Peachom. Strany diskutovali o naliehavých otázkach týkajúcich sa vzťahov medzi Ruskom a NATO,“ uvádza sa vo vyhlásení.

Rozhovor mal podľa agentúr „demonštrovať pokračujúci spoločný záujem o udržiavanie vojenských komunikačných liniek na podporu predvídateľnosti”. Opäť však ide o málo využívaný spôsob komunikácie, ktorej chýba obsahové a praktické naplnenie.

Podľa medzinárdoného tímu politológov by do diskusií mal pribudnúť predvídateľnejší rytmus, väčší počet vojenských komunikačných kanálov, využívanie horúcej linky medzi dvomi stranami napríklad pri kybernetických incidentoch, či širšie zapojenie akademikov, výskumníkov a analytikov na neoficiálnych fórach.

Konsenzus sa však hľadá ťažko nielen medzi Alianciou a Ruskom, ale dnes stále komplikovanejšie aj medzi spojencami v rámci NATO.