NATO bude znova čeliť Trumpovým tweetom alebo na čo dávať pozor na samite

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Lídri členských krajín Severoatlantickej aliancie počas samitu v máji 2017 v Bruseli. [TASR/AP Photo/Geert Vanden Wijngaert]

Onedlho sa v Bruseli stretnú lídri členských krajín NATO. Pôjde o ďalší zo samitov, ktoré sa snažia vysporiadať so znovuobjavenou potrebou kolektívnej obrany aj s naliehavou otázkou, ako prispieť k stabilizácii okolitých regiónov. O tom, čo od tohto samitu očakávať, píše Michal Čubrík.

Autor je expert na medzinárodnú bezpečnosť.

Samit bude (opäť) o Trumpovi

Jeho tweety budú najsledovanejším mediálnym výstupom a do veľkej miery predurčia, čo si o NATO prečíta alebo vypočuje svetová verejnosť. Od Trumpa budú všetci ostatní členovia NATO očakávať, že jednoznačne a explicitne potvrdí záväzok USA k článku 5. Washingtonskej zmluvy, ktorý je základom transatlantického spojenectva. A môže sa ľahko stať, že v kontexte existujúcich sporov medzi USA a Európou ohľadom Iránskej jadrovej dohody, colných taríf a ďalších vecí to Trump opäť nepotvrdí, podobne ako pred rokom v Bruseli na jeho prvom stretnutí s lídrami ostatných štátov NATO.

Naopak, vysoko pravdepodobné je, že bude európske štáty znova kritizovať za to, že stále vynakladajú málo na svoju obranu, hoci v tomto smere nastal pokrok aj v tak pacifistických krajinách, ako je Nemecko.

Čo prezident Trump povie alebo nepovie má obrovský symbolický význam. Lídrom ostatných veľkých aj menších krajín NATO to naznačuje, akým smerom sa majú uberať ich úvahy o kľúčových otázkach bezpečnosti a obrany. Či sa môžu aj naďalej stopercentne spoliehať na obranný dáždnik USA.

USA odstupujú od dohody s Iránom, Európa je z rozhodnutia rozčarovaná

Americký prezident Donald Trump podľa očakávaní včera (8. mája) oznámil, že Spojené štáty odstúpia od dohody o iránskom jadrovom programe. Európska únia ostala z nediplomatického kroku rozčarovaná.

V praxi sa (zatiaľ) veľa nemení

Dôležité je preto pripomenúť, že praktická obranná politika USA v Európe sa nemení. Schopnosti kolektívnej obrany a odstrašenia NATO sa posilňujú a USA navyše realizujú aj samostatné kroky na obranu spojencov na východnej hranici NATO pred ruskou hrozbou (tzv. European Deterrence Initiative). Najlepším dôkazom je vytvorenie dvoch nových veliteľstiev NATO v USA a Nemecku, ktoré majú slúžiť primárne na posilnenie schopnosti USA (a Kanady) presunúť vojakov a techniku rýchlo do Európy v prípade krízy a potreby brániť východnú hranicu NATO.

Týmto krokom sa v porovnaní s Trumpovými tweetmi venuje relatívne malá mediálna pozornosť, čo vytvára dojem, že transatlantické spojenectvo je oslabené. Dostatok pozornosti im naopak venujú agentúry RT a Sputnik, ktoré ich vytrhávajú z kontextu alebo dopĺňajú klamstvami a tieto informácie následne preberajú celé siete konšpiračných a dezinformačných kanálov.

Generál Macko: Nadnárodnú európsku armádu zatiaľ nepotrebujeme

ŠPECIÁL / Zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky považuje za najväčší historický medzník štvrťstoročnice samostatnej slovenskej armády vstup do NATO a EÚ. Slovenská obrana je podľa neho v týchto štruktúrach už jasne ukotvená a nehľadá žiadnu alternatívu.

O Rusku aj o južnom susedstve

Nie je žiadnou novinkou, že rôzne členské krajiny NATO nevnímajú bezpečnostné hrozby rovnako. Iné hrozby pociťuje obyvatelia Talianska, iné Estónci a úplne inak vidí prioritné hrozby napríklad Turecko. Navonok NATO komunikuje potrebu čeliť všetkým hrozbám zo všetkých smerov, tzv. 360-stupňový prístup. V zákulisí sa ale medzi skupinami členov NATO zvádzajú diplomatické bitky o to, ktorému strategickému smeru – či východu alebo juhu – sa bude venovať väčšia pozornosť a samozrejme prostriedky.

Medzi hrozbami z východu a z juhu je z pohľadu NATO jeden zásadný rozdiel. Hrozba z východu, ruská agresia je niečo, čomu sa NATO venuje od svojho vzniku, takmer 70 rokov. Obranu svojho územia pred Sovietskym zväzom a dnes Ruskom má NATO takpovediac vo svojej DNA. Štáty v Pobaltí nemajú nikoho iného ako NATO, kto by ich dokázal pred Ruskom vojensky brániť. Oproti tomu hrozby z juhu, nekontrolovaná migrácia, zlyhávajúce štáty a terorizmus islamských radikálov sú relatívne novým fenoménom.

Všetci sa zhodujú, že vojensky sa príčiny týchto hrozieb riešiť nedajú a NATO nikdy nebude hlavnou organizáciou zodpovednou za ich riešenie. Krajiny ako Taliansko a Španielsko však platia do spoločných rozpočtov NATO nemalé peniaze a musia preto svojim občanom ukázať, že aj o ich bezpečnosť ovplyvňovanú viac hrozbami z juhu sa NATO zaujíma. Aj keby mali byť aktivity NATO v snahe o stabilizáciu krajín severnej Afriky a Blízkeho východu iba kvapkou v (rozbúrenom) mori. Spory východ vs. juh budú preto pretrvávať aj naďalej.

Pobaltské krajiny pýtajú na ochranu proti Rusku od Spojených štátov viac vojakov

Vedúci predstavitelia Baltských krajín dnes (3. apríla) požiadajú Spojené štáty americké, aby na ich územie poslali viac vojakov a podporili obranu na východnej strane NATO.

Vo vzťahu k Rusku potvrdí NATO na samite pokračovanie tzv. „dvojkoľajového“ prístupu. Jednou koľajou je posilňovanie odstrašenia a obrany východnej hranice NATO, druhou je snaha o dialóg s Ruskom. Takáto politika dáva každému niečo – tím, čo sa Ruska (oprávnene) boja a tvrdia, že Rusko rozumie len hrubej sile aj tím, čo si myslia, že netreba Rusko príliš dráždiť a úprimným dialógom je možné vyriešiť bezpečnostné problémy Európy.

Keďže v ruskej politike sa od uplynulého samitu, okrem opätovného zvolenia prezidenta Putina neudiali dramatické zmeny, nie je dôvod, aby NATO svoj prístup menilo. Rozhodne však má zmysel diskutovať o tom, či sa NATO proti Rusku bráni dostatočne, alebo či snaha o dialóg vedie k zmene ruského vnímania a správania. Karty môže opäť zamiešať avizované stretnutie Trump – Putin.

Ukrajina, Gruzínsko, Macedónsko a Bosna a Hecegovina

Pred 10 rokmi povedali lídri štátov NATO na samite v Bukurešti, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú jeho členmi. Keď splnia všetky podmienky. O pár mesiacov na to si Rusko odkrojilo časť územia Gruzínska a v roku 2014 urobilo niečo podobné Ukrajine. Hoci všetky západné krajiny ruské kroky odsúdili, z pohľadu Moskvy splnili svoj cieľ.

Členstvo Ukrajiny ani Gruzínska v NATO dnes nie je na programe dňa. Pozornosť sa namiesto toho upriamuje na masívnu praktickú pomoc obom krajinám, podporu pri reformách a príprave na členstvo niekedy v budúcnosti, keď sa zmenia geopolitické podmienky. Gruzínsko aj Ukrajina by mali dostať na samite v Bruseli samostatný priestor. Hlavy štátov NATO by mali oceniť ich snahu a povzbudiť ich k ďalším reformám. No na samotnej ceste oboch krajín k členstvu nemožno očakávať veľký pokrok.

Aby sa vyhol perzskej blokáde, Katar sa obracia na Európu aj NATO

Kataru, hoci izolovanému medzi štátmi Perzského zálivu, sa paradoxne podarilo nasmerovať úspešný kurz naprieč ekonomickým konfliktom a dnes sa otáča smerom na Európu.

Na členstvo v NATO ašpirujú aj ďalšie dve krajiny na západnom Balkáne, Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Po minuloročnom rozšírení aliancie o Čiernu Horu, ale hlavne pod tlakom silnejúceho vplyvu Ruska v tomto regióne si západné vlády postupne uvedomujú, že nie je zodpovedné ponechať balkánske krajiny dlhodobo vo vákuu. Macedónsko si splnilo svoju najťažšiu domácu úlohu. V uplynulých dňoch dosiahlo dohodu s Gréckom o zmene názvu krajiny, čím sa odstránila hlavná prekážka jeho vstupu do NATO.

Lídri aliancie by si nemali nechať ujsť túto príležitosť a udeliť (Severnému) Macedónsku pozvánku už na tomto samite, hoci samotné členstvo je reálne až keď sa nový názov stane realitou, po referende a zmene Macedónskej ústavy. V prípade Bosny a Hercegoviny je situácia zložitejšia. Reformy stagnujú a jedna entít formujúcich túto krajinu, Republika Srbská využíva všetky páky na zabránenie pokroku v integrácii do NATO. Nedá sa očakávať, že situácia sa v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch výrazne zmení.

Gréci a Macedónci sa dohodli: Bývalá juhoslovanská republika sa stane Severným Macedónskom

Dohoda otvára bývalej juhoslovanskej republike cestu do Európskej únie, ale aj NATO. Pozvánky na začiatky rokovaní sa očakávajú už v priebehu nasledujúceho mesiaca.

O spolupráci NATO s Európskou úniou

Hoci toto bude rozhodne mediálne najmenej zaujímavou časťou samitu, pre európsku bezpečnosť sú vzťahy medzi EÚ a NATO mimoriadne dôležité. Obzvlášť, keď sa na strane EÚ hovorí o obrannej emancipácií, nových obranných iniciatívach (PESCO, EII, CARD). Treba dodať, že tieto iniciatívy nie sú priamou reakciou EÚ na vyjadrenia a kroky prezidenta Trumpa. Na druhej strane, pravdou je aj to, že jeho vyjadrenia budovaniu samostatnej európskej obrany rozhodne napomáhajú.

EÚ a NATO majú 22 rovnakých členských štátov, a preto je pochopiteľné, že čokoľvek obe organizácie v oblasti obrany robia, nemali by si konkurovať alebo duplikovať prácu. Európska obrana, hoci je dnes len v zárodkoch by od začiatku nemala byť definovaná ako snaha vyrovnať sa vojensky USA, ale ako posilnenie európskeho piliera Severoatlantickej aliancie. Faktom naďalej ostáva, že jedine NATO dnes dokáže efektívne brániť jeho členské štáty pred vonkajšou hrozbou. Vojenskou hrozbou.

Spojené štáty sa pre PESCO obávajú pádu vplyvu vlastných zbrojoviek v Európe

Diplomatické zdroje včera (27. februára) informovali, že Spojené štáty chcú, aby krajiny, ktoré nie sú členmi Únie, no patria do bloku Severoatlantickej aliancie, zohrávali vo formujúcom sa európskom obrannom pakte kľúčovú úlohu.  

Bezpečnosť európskych štátov je však pod tlakom najmä nevojenských hrozieb, či už je to terorizmus, informačná vojna a kybernetické útoky alebo nestabilita v okolitých regiónoch. A práve toto sú sféry, kde sa EÚ a NATO vedia efektívne dopĺňať. Na samite v Bruseli by mali lídri EÚ aj NATO podpísať spoločnú deklaráciu o ďalšom prehlbovaní spolupráce v týchto oblastiach.

EÚ má okrem toho legislatívne aj rozpočtové nástroje, ktorými dokáže výrazne pomôcť NATO zlepšiť tzv. vojenskú mobilitu, čiže schopnosť rýchlo presúvať vojenské sily cez územie iných členských a spojeneckých štátov. Táto schopnosť je absolútne kľúčová pre úspešnú obranu územia a tým pádom efektívne odstrašenie prípadnej agresie. Spoločná deklarácia EÚ – NATO preto určite nevynechá záväzok k posilneniu spolupráce vo vojenskej mobilite.