Píše Martin Klus: Prvé poučenia z Afganistanu

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Bojovníci špeciálnych síl Talibanu prichádzajú na medzinárodné letisko Hamída Karzaja v Kábule 31. augusta 2021. [TASR/AP/Khwaja Tawfiq Sediqi]

„Dôležité je, že aj v krízových situáciách zostávajú štáty EÚ, vrátane tých, ktoré sú zároveň spojencami v NATO, jednotné. A hľadajú nielen spoločné riešenia, ale aj poučenia z minulých zlyhaní,“ píše v komentári štátny tajomník rezortu zahraničných vecí.

Od chvíle, keď radikálne islamistické hnutie Taliban po rýchlej ofenzíve vstúpilo do Kábulu a opätovne sa zmocnilo vlády v Afganistane, uplynul už mesiac. Na väčšinu otázok – čo sa to vlastne stalo, prečo sme to detailnejšie nepredpovedali a ako sa z toho poučiť – však ešte len začíname hľadať odpovede. A tak je to správne, pretože táto sebareflexia nás posunie vopred len vtedy, ak bude podrobná a poctivá.

Nedávne 20. výročie ničivých teroristických útokov na Spojené štáty americké z 11. septembra 2001 oživilo naše spomienky na tragédiu s tisíckami obetí, ale pripomenulo aj dôvody, pre ktoré bolo Slovensko, spolu s ďalšími spojencami zo Severoatlantickej aliancie (NATO), dve dekády prítomné v Afganistane.

Borrell: Chaos v Afganistane potvrdzuje, že je čas na európsku armádu

Šéf európskej diplomacie plánuje navrhnúť vytvorenie expedičných síl EÚ. Až 50 tisíc vojakov by malo plniť úlohy v operáciách mimo Európy. Situácia v Afganistane by sa totiž v budúcnosti mohla opakovať v Iraku aj západnej Afrike, hovorí Josep Borrell.

Uznať Taliban?

Za dlhoročným poskytovaním výcviku, poradenstva a pomoci afganským bezpečnostným silám a inštitúciám, bol jeden hlavný cieľ – stabilný a bezpečný Afganistan, ktorý viac nebude útočiskom pre medzinárodných teroristov, ale domovom s perspektívou lepšej budúcnosti pre jeho obyvateľov.

Dnešná realita sa od pôvodného zámeru v mnohom líši. Budúci vývoj je len veľmi ťažko predvídateľný, no západní spojenci, nedlho po hromadnom stiahnutí sa z Afganistanu, už vedú debaty o tom, či a ak áno, za akých podmienok uznať novú vládu Talibanu. Pritom niet pochýb, že takému niečomu budú musieť predchádzať náročné diskusie v rámci Aliancie, ale najmä splnenie kľúčových podmienok zo strany Talibanu.

Mám na mysli najmä dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd, osobitne práv žien a dievčat, ochrana menšín, ale napríklad aj umožnenie prísunu humanitárnej pomoci. V tomto ohľade je zatiaľ namieste veľká rezervovanosť.

Ako pomôcť utečencom

Aspoň zdanlivo ľahšie sa hľadá odpoveď na inú súvisiacu otázku, a síce, ako by sa mala Európska únia (EÚ) postaviť k utečencom z Afganistanu. Už v roku 2020, teda rok pred odchodom vojsk Spojených štátov amerických z Afganistanu, tvorili Afganky a Afganci tretiu najpočetnejšiu utečeneckú komunitu vo svete. Nejde teda o nový fenomén, ale o súčasť či pokračovanie dlhodobého globálneho migračného problému.

Nedávne evakuácie občanov Afganistanu spojencami sa líšili tým, že išlo o osoby (a ich rodinných príslušníkov) nejakým spôsobom spolupracujúce s členskými krajinami EÚ, alebo osoby, ktoré s nástupom Talibanu čelili ohrozeniu života. Voči týmto ľuďom máme ako krajina morálny záväzok aj za ich pomoc pri našom, často tiež život ohrozujúcom pôsobení v Afganistane.

Taliban v Afganistane postupuje. Európske štáty trvajú na deportáciách migrantov

Šesť európskych krajín vyzvalo Európsku komisiu, aby im napriek zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii v Afganistane umožnila pokračovať v nútených návratoch afganských migrantov. Holandsko a Nemecko svoj názor neskôr zmenili.

Som však zároveň presvedčený, že vždy musí ísť o slobodné rozhodnutie každého členského štátu komu a za akých podmienok sa rozhodne pomôcť. Treba si uvedomiť, že môže ísť o vážny precedens pre našu spoluprácu s lokálnymi partnermi a zamestnancami v iných krízových oblastiach sveta.

Vo všeobecnosti preto vláda SR považuje za najdôležitejšie, aby afganskí utečenci mohli nájsť bezpečné útočisko v okolitých krajinách Afganistanu, kde poznajú jazyk a sú si etnicky i kultúrne blízki. S týmto zámerom je aj EÚ pripravená poskytnúť zvýšenú pomoc krajinám susediacim s Afganistanom.

Lekcie nielen pre Alianciu

Aj keď by sa mohlo zdať, že z nedávno vývoja by sa mala poučiť v prvom rade Aliancia, nie je tomu tak. Na dvadsaťročnej vojne sa predsa v rámci NATO podieľala väčšina členov EÚ, vrátane Slovenska. Nebola to iba misia Američanov či Britov, bola to aj naša operácia.

Preto ak má byť hĺbkový proces identifikácie poučení z Afganistanu komplexný, potrebujeme o tom diskutovať so spojencami navzájom. Za týmto účelom bol už generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg poverený spustiť a viesť tento interný proces vyhodnotenia našich strategických a operačných chýb. A závery z vyhodnotenia pôsobenia NATO v Afganistane sa musia odraziť aj v pripravovanej novej stratégii Aliancie pripravovanej na summit v Madride 2022.

Avšak už teraz vieme povedať, že potrebujeme vyhodnotiť minimálne existujúci systém krízového manažmentu, a to tak v NATO, ako aj v EÚ. Veď len samotná evakuácia občanov, napriek úspešnej záchrane desiatok tisíc ľudí, pôsobila zvonku pomerne chaoticky. Na druhú stranu, naše evakuačné lety z Afganistanu by určite neboli úspešné bez pomoci spojencov a za to im patrí obrovská vďaka.

Stoltenberg: Minuloročné americké rozhodnutie odísť z Afganistanu podporili členovia NATO jednohlasne

Generálny tajomník NATO hovorí, že členské krajiny si boli vedomé rizík odchodu z Afganistanu. Nečakali sme, že Taliban preberie kontrolu tak rýchlo, no úspechy, ktoré sme dosiahli, medzi nimi aj vzdelanie novej generácie Afgancov, nezmiznú, prízvukoval na tlačovej konferencii.

Je tiež evidentné, že došlo k zlyhaniam aj pri vyhodnocovaní bezprostredných dôsledkov ohláseného odchodu Spojených štátov a ďalších spojencov z Afganistanu. Nemôže sa predsa stať, že naše analýzy a predpovede sa tak veľmi odlíšia od reality. Rozhodujúcu diskusiu však očakávam ohľadom samotného nastavenia realistických cieľov misií a operácií – politických aj vojenských. Dobré plánovanie sa totiž ukazuje byť minimálne rovnako kľúčové na konci misie, ako na jej začiatku.

Afganistan ukázal, že bez dôsledného budovania demokratických a dôveryhodných inštitúcií štátu zdola je veľmi náročné vycvičiť akcieschopnú a lojálnu armádu, ktorá má za úlohu tieto inštitúty štátu a spoločnosti chrániť a brániť, lebo spoločnosť ich nemá za svoje vlastné. Hovoríme tomu „chýbajúce vlastníctvo“. S tým je spojená potreba strategickej trpezlivosti, keďže demokratizácia je dlhodobým procesom, čo sa potvrdilo i v prípade Afganistanu, najmä vzhľadom na východiskový stav spoločnosti.