Slovensko potrebuje obrannú dohodu s USA

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Ilustračný obrázok. Americké konvertoplány typu CV-22 Osprey na letisku Sliač [TASR/Dušan Hein]

Čím jasnejšie budú štáty NATO prejavovať ochotu brániť svojich východných spojencov, tým pravdepodobnejšie je, že nebudú nikdy musieť bojovať. Tak funguje odstrašenie, píše analytik MICHAL ČUBRÍK.

Autor je analytik Globsec Policy Institute, v minulosti pracoval ako diplomat v NATO a podieľal sa na rokovaniach o Dohode o obrannej spolupráci medzi SR a USA. 

Zmyslom každej obrany je odstrašiť protivníka od útoku. Musí mu byť jasné, že útokom nedosiahne to, čo chce, čiže prehrá. Ak uvažuje racionálne, nebude sa potom pokúšať o útok.

Odstrašenie sa však nedá robiť len tak naoko, musí byť o serióznej príprave na potenciálny konflikt. Inak vám protivník neuverí a nebude odstrašený. Naopak, bude náchylnejší zvoliť útok.

Rusko dnes nie je naším nepriateľom, ale jeho správanie voči susedným krajinám vzbudzuje veľkú nedôveru. Najdôležitejšou úlohou NATO je preto odstrašenie Ruska od útoku na východných členov aliancie, našich spojencov. Hlavne krajiny Pobaltia a Poľsko, s ktorými má Rusko pozemnú hranicu. Rumunsko a Bulharsko sa zase cítia ohrozené agresívnym správaním Ruska v Čiernom mori.

Slovensko pred Ruskom “chráni” rozľahlé územie Ukrajiny. Sme však súčasťou východnej hranice NATO a naše územie je kľúčové pre presuny spojeneckých vojsk, ktoré odstrašenie v praxi realizujú. Na slovenských letiskách potrebujú pristávať spojenecké lietadlá, potrebujú tam mať palivo a zásoby pre prípad potreby.

Aby to fungovalo, sú potrebné rekonštrukcie letiskových dráh, hangárov, skladov pohonných hmôt a ďalšej infraštruktúry. Len tak bude Slovensko plnohodnotnou súčasťou kolektívnej obrany. Bez toho nám Rusko neuverí, že sa chceme brániť.

USA Slovensku ponúkli, že tieto rekonštrukcie zaplatia. Samozrejme s tým, že zrekonštruované zariadenia budú potom, spoločne s Ozbrojenými silami SR využívať tak, ako sa so slovenskou stranou dohodnú. Nechcú a nebudú na Slovensku stavať základne. Cieľom je posilnená obrana a odstrašenie na východnej hranici NATO, čiže aj nás.

Podmienkou je uzavretie Dohody o obrannej spolupráci, kde sa tieto otázky spoločného využívania, prístupu, ale aj právneho štatútu amerických vojakov vymedzia. Na nej to stojí a padá. Slovensko si môže vyrokovať také podmienky, aké považuje za rozumné. Bez súhlasu Slovenska sa nič neudeje.

Ak by Slovensko ostalo jedinou krajinou, ktorá spoluprácu s USA odmieta, automaticky by sa stalo najslabším článkom celej východnej hranice NATO. Tým pádom výrazne ohrozuje svoju bezpečnosť a robí zo seba väčší cieľ, ako keby bolo súčasťou jednotného bloku.

Čo je najdôležitejšie, takýto postoj by u našich spojencov vyvolával oprávnené otázky: Keď Slovensko nechce pomôcť pri našej obrane, prečo by sme my mali pomáhať jemu, keď to bude potrebovať?

Hrozby, ktorým čelíme

Nejde o žiadnu paranoju. Od roku 2014, kedy Rusko napadlo Ukrajinu, jeho lietadlá a lode pravidelne ohrozujú iných v Baltskom mori a vo vzdušnom priestore pobaltských krajín. Rusko vo veľkom zbrojí, rozmiestňuje raketové systémy v Kaliningrade, na anektovanom Kryme a vytvára nové armádne divízie blízko hraníc NATO. Ruské vojská precvičujú inváziu do krajín Pobaltia. Rôzni ruskí predstavitelia, experti a štátom kontrolované média často hovoria o Západe a NATO ako o hlavnom nepriateľovi.

Malé štáty Pobaltia so silnými ruskými menšinami sú, pochopiteľne, vystrašené. Rusko voči nim podniklo kroky aj v minulosti, od kybernetických útokov po špionážne operácie. Vedia, že keby dal prezident Putin v správnej chvíli pokyn, ruská armáda ich do niekoľkých dní vojensky obsadí prakticky bez varovania.

Hoci nepredpokladáme, že by ruský útok v blízkej dobe prišiel, úlohou NATO je zabezpečiť, aby neprišiel nikdy. Pretože ak by raz prišiel, mal by fatálne následky, nielen na Pobaltie. Jednoducho to nemôžeme riskovať.

Čo by urobilo NATO?

Hoci NATO má článok 5 o kolektívnej obrane alebo „útok na jedného je útokom na všetkých“, v praxi to nie je také jednoduché. Ak by ostatní spojenci chceli prísť obsadenému Pobaltiu na pomoc, bolo by to veľmi zložité kvôli ruskej protileteckej obrane a ďalším nástrojom. Museli by počítať s obrovskými stratami ešte pred začiatkom akejkoľvek kampane na oslobodenie pobaltských štátov.

Dôležitejšie a pravdepodobnejšie v takomto scenári je, že po obsadení Pobaltia by Rusko konflikt eskalovalo do vyhrážania sa nukleárnou odvetou v prípade, že by NATO podniklo akýkoľvek pokus o prísun ďalších síl.

V tomto momente by vlády vo všetkých štátoch NATO kalkulovali, či má význam ísť s Ruskom do nukleárnej konfrontácie a rizika vzájomnej likvidácie. Ľahko si predstaviť výsledok tejto rovnice: nezávislosť pár malých štátov nestojí za také riziko.

Rusko by ale získalo cennejšiu trofej ako “len” územie Pobaltia. Tou je kredibilita záväzkov v NATO. Keby aliancia nedokázala zabrániť útoku na svojich najzraniteľnejších členov, akú váhu by zrazu získal záväzok vyplývajúci z článku 5? Všetci ostatní členovia by si ľahko vyvodili svoje závery. Rusko by dosiahlo svoj hlavný cieľ.

NATO môže takémuto scenáru zabrániť len preventívnymi odstrašujúcimi opatreniami. Preto sa spojenci, vrátane Slovenska rozhodli vyslať do Pobaltia a do Poľska svojich vojakov. Dokopy niečo vyše 4 500 vojakov, na rotačnom princípe. Zvýšila sa tiež pripravenosť spojeneckých vojsk dodať ďalšie posily.

V duchu kolektívnej obrany

Hlavný problém je, že 4 500 vojakov je príliš málo, aby zabránili ruským vojskám realizovať scenár obsadenia Pobaltia a rozbitia dôvery v NATO. Dokázali by vzdorovať maximálne niekoľko dní. Hoci by Rusko muselo počítať s tvrdou reakciou Západu, eskalácia konfliktu do hrozby jadrovej vojny by opäť spôsobila svoje – Pobaltie je okupované a NATO prehralo.

Prečo NATO neposlalo do Pobaltia a Poľska viac vojakov? Uvedené rozhodnutie je – ako všetky rozhodnutia aliancie – výsledkom kompromisov a konsenzu. Nie všetci spojenci videli situáciu rovnako.

Vojenskí plánovači v Pentagone si tieto nedostatky plne uvedomujú. Podobne ako počas Studenej vojny, je hlavne na bedrách USA zabezpečiť funkčnosť teritoriálnej obrany NATO. Namiesto Západného Nemecka je dnes potrebné brániť líniu od Estónska po Bulharsko. Ak nie USA, nikto iný to neurobí.

S týmto vedomím spustili Spojené štáty program Európska iniciatíva odstrašenia (European Deterrence Initiative). V duchu kolektívnej obrany, ale nad rámec kompromisných rozhodnutí NATO. Spočíva v príprave miestnej infraštruktúry východných členov NATO, rozmiestnení zásob a vojenskej techniky a rotačnej prítomnosti amerických vojakov. Tak, aby nebolo potrebné zriaďovať trvalé základne. Do týchto opatrení by sa malo zapojiť aj Slovensko.

Postupne sa k chápaniu USA približujú aj politicko-vojenské úvahy a rozhodnutia v NATO. Dnes už je všetkým členom aliancie jasné, že doterajšie opatrenia na posilnenie východnej hranice nestačia. Spoločná obrana a odstrašenie musia byť kredibilnejšie.

Zriaďujú sa preto 2 nové veliteľstvá na presuny amerických vojsk do Európy, pracuje sa na zrýchlení rozhodovacích procesov a zvýšení mobility spojeneckých vojsk. Cieľom je, aby opatrenia Spojených štátov postupne splynuli s opatreniami NATO a zapojili sa do nich aj ďalšie štáty. Platí, že čím jasnejšie budú štáty NATO prejavovať ochotu brániť svojich východných spojencov, tým pravdepodobnejšie je, že nebudú nikdy musieť bojovať. Tak funguje odstrašenie.