Stanú sa Ukrajina a Gruzínsko členmi NATO?

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Prezidenti Ukrajiny a Gruzínska. [EPA/ZURAB KURTSIKIDZE]

Na summite NATO v Bruseli sa lídri členských krajín stretli aj s prezidentmi Ukrajiny a Gruzínska. Pripomínajú si desať rokov, odkedy NATO obom prisľúbilo členstvo. Za dekádu sa mnohé zmenilo, no ich členstvo ostáva takmer rovnako vzdialené, píše MICHAL ČUBRÍK.

Michal Čubrík je expert na medzinárodnú bezpečnosť.

Otázka členstva Ukrajiny a Gruzínska v NATO je jednou z najkomplikovanejších, pred ktorými západná aliancia dnes stojí. Priamo súvisí so vzťahmi medzi NATO a Ruskom a týka sa základných hodnôt, ako napríklad suverénne právo štátov realizovať vlastnú zahraničnú politiku a budovať spojenectvá podľa vlastného uváženia.

Rusko tieto práva v prípade Ukrajiny a Gruzínska (a ďalších post-sovietskych republík) neuznáva a ich potenciálny vstup do NATO považuje za ohrozenie vlastnej bezpečnosti a národných záujmov. To až do takej miery, že je ochotné urobiť čokoľvek v jeho silách, aby euro-atlantickej integrácií týchto krajín zabránilo, od ovplyvňovania ich vnútornej politiky až po použitie sily.

Za posledných desať rokov si Rusko vyskúšalo celú túto škálu nástrojov. Z krátkodobého hľadiska sa zdajú byť účinné, no v budúcnosti sa môžu obrátiť proti nemu.

V Bruseli sa začal summit NATO, Trumpova kritika Nemecka neprestáva

Americký prezident prichádza na summit s jednou požiadavkou: „Krajiny NATO musia platiť viac, Spojené štáty musia platiť menej. Veľmi nespravodlivé!,“ tweetoval Trump.

Aj keby Ukrajina či Gruzínsko nevstúpili v blízkej budúcnosti do NATO, ruské vojenské akcie, smrť stoviek a tisícov spoluobčanov ostanú dlho v kolektívnej pamäti oboch národov. Rusko budú ešte dlho vnímať ako nepriateľa.

Je potrebné dodať, že Ukrajinu ani Gruzínsko k žiadosti o vstup do NATO nikto nenútil. Bolo to ich suverénne rozhodnutie, vychádzajúce z presvedčenia, že spojenectvo so západnými mocnosťami prinesie ich krajinám väčšiu bezpečnosť a prosperitu. Západ bol, naopak, k ich želaniam často rezervovaný.

Nezhody v Bukurešti

Už pred desiatimi rokmi na summite v Bukurešti nevedeli nájsť lídri NATO v tejto otázke zhodu. Spojené štáty pod vedením Georga W. Busha spolu s ďalšími krajinami, ako Kanada, Poľsko alebo Rumunsko, podporovali integračné ašpirácie Ukrajiny a Gruzínska. U oboch národov videli silnú túžbu modernizovať sa podľa západného vzoru a vymaniť sa zo svojho post-sovietskeho osudu.

Naopak, Francúzsko, Nemecko a niekoľko ďalších štátov zo západnej Európy, považovali ďalšie rozšírenie NATO na východ za zbytočnú provokáciu Ruska, ktoré bolo pre nich najmä dôležitým obchodným partnerom a chceli s ním mať dobré vzťahy.

V ich postojoch sa odzrkadľovalo reálpolitické pochopenie pre údajne legitímne strategické záujmy Ruska. Inak povedané, mocnosť ako Rusko má nárok na svoju sféru vplyvu a je potrebné tieto záujmy rešpektovať. Oficiálne sa toto presvedčenie schováva za iné dôvody, ako napríklad nedostatočný pokrok v reformách krajín ašpirujúcich na členstvo.

Výsledkom je vyhlásenie NATO, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi, no ďalším krokom na ich ceste k členstvu je odštartovanie Akčného plánu pre členstvo (Membership Action Plan – MAP). O tomto kroku, podobne ako o všetkom, musia členské štáty NATO rozhodnúť jednohlasne. Takto získa každý niečo: Ukrajina, Gruzínsko a ich podporovatelia jasný prísľub členstva z najvyššej úrovne; odporcovia ich členstva majú v rukách nástroj, ako integráciu do NATO technicky blokovať a odďaľovať kladením ďalších a ďalších podmienok pre udelenie MAP.

NATO bude znova čeliť Trumpovým tweetom alebo na čo dávať pozor na samite

Onedlho sa v Bruseli stretnú lídri členských krajín NATO. Pôjde o ďalší zo samitov, ktoré sa snažia vysporiadať so znovuobjavenou potrebou kolektívnej obrany aj s naliehavou otázkou, ako prispieť k stabilizácii okolitých regiónov, píše Michal Čubrík.

Rusko si značí svoje teritórium

O niekoľko mesiacov po bukureštskom prísľube členstva, v auguste 2008, sa situácia v Gruzínsku skomplikovala. Vtedajší gruzínsky prezident Mikhail Saakašvili sa nechal v napätej a neprehľadnej situácii vyprovokovať a dal príkaz ostreľovať metropolu Južného Osetska Tschinvali. Na druhej strane Kaukazu už čakali ruské tanky, pripravené vykonať plánovanú operáciu.

Rusko podniklo vojenskú inváziu do Gruzínska a začalo s okupáciou jeho regiónov Abcházsko a Južné Osetsko. Dalo tým celému svetu najavo, že jeho záujmy v „blízkom zahraničí“ treba brať vážne. NATO reagovalo pobúrene, no aj keby chcelo, nemalo by ako ruským krokom zabrániť.

Po desiatich rokoch od takzvanej „5-dňovej vojny“ medzi Ruskom a Gruzínskom sa situácia príliš nezmenila. Rusko naďalej okupuje gruzínske regióny, hoci formálne ich považuje za nezávislé štáty. Dosadzuje v nich svoje bábkové vlády, rozmiestňuje vojenské jednotky schopné operovať po celom Kaukaze a z času na čas posunie nikým neuznanú hranicu o pár metrov ďalej na gruzínske územie.

Gruzínsky tajomník pre európsku integráciu: Integračný proces si užívame

ARCHIL KARAULASHVILI verí, že pri súčasnom pokroku v reformovaní krajiny, bude ochota zo strany EÚ prijať Gruzínsko do svojich štruktúr ešte narastať.

Gruzínci však na členstvo v NATO nezanevreli. Práve naopak, podpora obyvateľov pre tento cieľ stabilne dosahuje okolo 70 percent. Získanie MAP sa stalo povinnou ambíciou každej vlády, Gruzínsko realizuje rozsiahle reformy, modernizuje sa a posiela stovky vojakov do operácie NATO v Afganistane.

V Aliancii si uvedomujú, že tento pokrok musia oceniť, hoci v otázke MAP sa naďalej nezhodujú. Pre gruzínsky obranný sektor aspoň pripravili rozsiahly balík asistencie NATO. V rámci neho pôsobí v krajine vyše 30 poradcov z členských krajín NATO, vybudovalo sa spoločné výcvikové centrum, organizovali sa pravidelné vojenské cvičenia a mnoho ďalších opatrení.

Cieľom týchto aktivít je po praktickej stránke pripraviť Gruzínsko na členstvo v NATO, o ktorom sa politicky rozhodne niekedy v budúcnosti, keď budú priaznivejšie podmienky. Inými slovami, keď to Rusko prestane považovať za hrozbu alebo tomu nebude môcť zabrániť. Logickou otázkou samozrejme je, či bude v takej situácii Gruzínsko ešte členstvo v NATO potrebovať.

Ako vyzerá perspektíva členstva v EÚ pre Moldavsko, Gruzínsko a Ukrajinu?

Je možnosť, že trojica východoeurópskych krajín niekedy vstúpi do EÚ nemožná, zabudnutá alebo skrytá? Vo svojej analýze sa na to pokúšajú odpovedať analytici zo združenia PASOS.

Smutný príbeh Ukrajiny

Ukrajinská cesta bola spočiatku menej dramatická. V prezidentských voľbách v roku 2010 vystriedal pro-rusky orientovaný Viktor Janukovič vo funkcii prozápadného prezidenta Viktora Juščenka, zvoleného v opakovaných voľbách po takzvanej. „oranžovej revolúcii“ na prelome rokov 2004 a 2005. Janukovič odmietol ambíciu Ukrajiny stať sa členom NATO a prijal politiku vojenskej neutrality.

Aliancia toto rozhodnutie plne rešpektuje. Napriek neutralite ale mohutná spolupráca Ukrajiny s NATO pokračovala, pričom sa zamerala hlavne na obranné reformy, likvidáciu starej munície a príspevky Ukrajiny do aliančných operácií.

Zlom prišiel v roku 2014. Prezident Janukovič utiekol pod vplyvom udalostí v Kyjeve z krajiny, ruskí „zelení mužíčkovia“ obsadili Krym a rozpútali vojnu na Donbase. Okrem ostrého slovného odsúdenia ruských krokov sa reakcia Západu obmedzila na sankcie.

Podobne, ako v prípade Gruzínska, pripravilo NATO balík praktickej pomoci Ukrajine. Ten však neobsahoval priamu vojenskú pomoc, ktorú by ukrajinská armáda potrebovala najviac.

Mikloš: Ukrajina za posledné štyri roky dosiahla viac ako počas predchádzajúcich dvadsiatich

Počas posledných štyroch rokov urobila Ukrajina niekoľko obrovských zmien, aby sa mohla stať fungujúcou trhovou ekonomikou a liberálnou demokraciou. Mnohí si to však sotva všimli, píše IVAN MIKLOŠ.

Ukrajinská verejnosť má, na rozdiel od mnohých v zahraničí, jasno v tom, že agresorom je Rusko. A že Ukrajina sa sama neubráni. Už koncom roka 2014 preto ukrajinský parlament zrušil politiku neutrality a v priebehu roka 2017 sa členstvo v NATO opäť stalo hlavnou zahraničnopolitickou prioritou. Prezident Porošenko žiadal počas návštevy veľvyslancov NATO v Kyjeve o udelenie MAP pre Ukrajinu.

NATO reagovalo nervózne. Viacero krajín, na čele s Francúzskom a Nemeckom, nechcelo o MAP alebo členstve ani počuť. Štáty odmietali verejne uznať ukrajinské ašpirácie, inak povedané, že suverénna Ukrajina má vôbec právo žiadať o členstvo. Vnímali to ako eskaláciu už beztak napätého vzťahu s Ruskom.

Vodu ešte zamútilo Maďarsko, ktoré už skoro rok blokuje všetky ministerské stretnutia NATO s Ukrajinou, kvôli sporu okolo ukrajinského jazykového zákona. Ukrajina sa nestane ani takzvaným partnerom NATO s rozšírenými možnosťami (Enhanced Opportunities Partner), hoci na štatút spĺňa všetky požiadavky, ktoré členovia NATO pred pár rokmi stanovili.

Ukrajinci považujú vojnu na východe za „dočasnú ruskú okupáciu“

Legislatíva ukrajinského parlamentu vymedzuje pretrvávajúce násilie medzi ukrajinskými silami a Ruskom podporovanými povstalcami. Prichádza po takmer štyroch rokoch bojov, ktoré si vyžiadali viac ako 10 tisíc životov.

Stretnutie na samite v Bruseli

V takejto situácii je úspechom, že summitové stretnutie NATO s prezidentmi Ukrajiny a Gruzínska sa vôbec koná. Nemožno však od neho očakávať viac, než len opatrné potvrdenie, že prísľub z Bukurešti spred desiatich rokv stále platí a obe krajiny by mali pokračovať v reformách.

Stretnutie je zároveň signálom Rusku, že NATO stojí za svojimi hodnotami a naďalej podporuje slobodné rozhodnutia suverénnych krajín. No ak sa tento postoj nepretaví do rozhodujúcich krokov, Rusku ostáva čakať, kým sa podpora na jednej aj druhej strane postupne nevytratí.

Jednoduchá odpoveď na úvodnú otázku znie: ak budú Ukrajina a Gruzínsko robiť všetko potrebné a nastane správna medzinárodno-politická situácia, tak sa v budúcnosti môžu stať členmi NATO.

Otázne však bude, či NATO ostane ešte stále relevantnou organizáciou, poskytujúcou kolektívnu obranu svojim členom, alebo sa postupne zmení na konzultatívny spolok štátov ovládaných autokratmi a populistami s nesúrodými pohľadmi na bezpečnostné hrozby a rozdielnymi názormi na demokraciu ako takú. Je len na členských štátoch, aby sa tomuto scenáru vyhli.