Demografia naznačuje, že počet Afričanov, ktorí sa vyberú na nebezpečnú cestu do Európy, sa bude rátať možno aj v desiatkach miliónoch, píše GILES MERRITT.
Giles Merritt je zakladateľom a predsedom organizácie Priatelia Európy (Friends of Europe).
Kam smerujú európsko-africké vzťahy? Kde je obrovský obchod, ktorý oba kontinenty potrebujú? Keď sa lídri Európskej únie, vrátane francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, stretli koncom novembra so svojimi náprotivkami v Africkej únii, ich summit bol označovaný za „rozhodujúci moment“ pre zmenu vzťahov medzi EÚ a AÚ. Odvtedy došlo len k ohlušujúcemu tichu.
Summit priniesol len málo alebo takmer nič, čo by naznačovalo strategickú víziu toho, ako majú dvaja partneri v úmysle spoločne riešiť problémy ako migrácia a nedostatočný rozvoj Afriky. To je pravdepodobne aj dôvod, prečo sa veľa informácií nedostalo do médií.
Nedostatok pozornosti médií ale neznižuje dôležitosť plánovania riešení populačnej explózie, ktorá v Afrike prebieha. V priebehu nasledujúcich 25 rokov sa počet Afričanov zdvojnásobí na približne dve a pol miliardy ľudí, teda oveľa viac, než koľko môžu zastarané farmy v Afrike uživiť, alebo ich bojujúce podniky zamestnávať.
Migrácia ustala len na chvíľu
Zdá sa, že európske vlády si užívajú oslobodenie a pocit bezpečia, ktoré získali v dôsledku zníženiu počtu migrantov. Migračný inštitút OSN v Ženeve nedávno uviedol, že počet osôb, ktoré sa v roku 2017 prepravili loďou cez Stredozemné more do Európy, bol približne 170 tisíc, teda polovica počtu z predchádzajúceho roka. Ide o neporovnateľné množstvá s rokom 2015, kedy viac ako milión utečencov utieklo zo Sýrie a iných konfliktných zón.
Otázka migrácie sa diskutovala v Abidjane, hoci nie je jasné, či sa niečo dohodlo. Prezident 54 rokov starej Africkej únie a guinejský líder Alpha Condé, hovoril o „rozdieloch v migrácii“. „Je zrejmé, že Afričania nemôžu akceptovať, aby nám Európania hovorili, aby sme si vzali naše deti naspäť,“ povedal.
Nikto zatiaľ nevie odhadnúť, koľko Afričanov sa môže v nasledujúcich rokoch pokúsiť o prechod nebezpečnou cestu do Európy. Demografia naznačuje, že to budú milióny, možno aj desiatky miliónov. Správa pre Svetové ekonomické fórum, ktoré sa každoročne organizuje v Davose, varovala, že do roku 2050 pribudne v subsaharskej Afrike 800 miliónov ľudí v produktívnom veku.
Dnes má pravidelne platenú prácu len jeden zo šiestich mladých Afričanov. Hoci sa veľa hovorí o „nastupujúcej Afrike“ vďaka miere rastu HDP, ktorá v niektorých krajinách predstavuje 8 percent, nestačí to. Obmedzenia spoločné pre väčšinu afrických štátov sú také veľké, že ročný rast najmenej 7 percent je potrebný len na udržanie súčasného štandardu.
Marshalov plán pre Afriku zďaleka nestačí
Pre Európsku úniu bolo hlavným cieľom summitu v Abidjane predstaviť plán Európskej komisie, ktorým Únia poskytla 44 miliárd eur na nové investície do začínajúcich podnikov v Afrike. Hlavnou myšlienkou – niektorými označovaného – „Marshallovho plánu pre Afriku“ je využiť pätnásťkrát viac finančných prostriedkov zo súkromného sektora na pokrytie pôžičiek z fondov EÚ vo výške až 3,3 miliardy eur.
Je to obdivuhodný nápad, no z hľadiska problémov Afriky úplne nedostatočný. „Medzera fondov“ medzi potrebami Afriky a jej výnosmi sa odhaduje na 2,3 trilióny eur ročne.
Frázy vyjadrené na obidvoch stranách v Abidjane nepohodlne kontrastujú s krutou realitou. Polovica subsaharských Afričanov – 600 miliónov ľudí – buď nemá prístup k spoľahlivej elektrickej energii, alebo ju nemá vôbec. Tretina detí v regióne nikdy nepôjde do školy. Zmena klímy a sucho čoraz viac ovplyvňujú 90 percent afrických poľnohospodárov, ktorí sa bez zavlažovania musia spoliehať na dážď.
Prezident Africkej únie Condé hovorí o „nahradení Číny (Afrikou) ako továrne pre svet“, avšak výroba v Afrike sa od svojho najvýraznejšieho bodu v roku 2007 teraz znížila. Je potrebné vynaložiť obrovské úsilie na stabilizáciu a možné zvrátenie úpadku africkej ekonomiky a sociálneho bohatstva.
Súčasná Európa, ktorá má stále starnúcu pracovnú silu, bude na pokrytie nákladov na dôchodok potrebovať viac afrických pracovných síl. Prvky sú prítomné v obojstranne výhodnej Veľkej stratégii. Kde je teda nápadité vedenie Únie, ktoré by malo politickú odvahu povedať Európanom aj Afričanom, že jeden bez druhého nemôžu navzájom existovať?
Ambiciózne a ďalekosiahle iniciatívy dych zarážajúcich rozmerov sú napokon to, o čom je Európska únia.