Feministická sudkyňa: Ženy sa dlho prispôsobovali tomu, ako o násilí uvažujú muži

Ilustračný obrázok: Žena s plagátom: "Sexizmus zabíja viac ako koronavírus", Valladolid, Španielsko, 8. marca 2020. [EPA-EFE/Nacho Gallego]

LUCÍA AVILÉS v rozhovore pre EURACTIV.sk vysvetľuje, čo sa v Španielsku mení vo vzťahu k násiliu na ženách a čo priniesol Istanbulský dohovor.

Lucía Avilés je španielska sudkyňa z Barcelony, zakladateľka Asociácie sudkýň (Asociación de Mujeres Juezas) a členka Medzinárodnej asociácie sudkýň. Definuje sa ako feministka. Venuje sa téme rovných príležitostí pre ženy v systéme súdnictva a rodovo podmienenému násiliu.

V rozhovore sa dočítate:

  • čo prináša Istanbulský dohovor Rady Európy v krajine, ktorá si uvedomuje problém násilia na ženách;
  • prečo je definícia súhlasu v posudzovaní sexuálnych deliktov kľúčová;
  • že rovnomerné zastúpenie žien v orgánoch výkonu spravodlivosti, hoci dôležité, ešte samo osebe negarantuje rozhodnutia v súlade s rodovou perspektívou a
  • ako by mal štát reagovať na popieranie existencie rodovo podmieneného násilia.

Španielsko má dlhodobo problém s násilím mužov voči svojim partnerkám alebo ex-partnerkám. Len v roku 2019 bolo zabitých 52 žien. Od roku 2003, odkedy sa tieto prípady špeciálne zaznamenávajú, zomrelo rukami svojich (ex)partnerov v Španielsku viac ako tisíc žien.

Na druhej strane, Španielsko ešte v roku 2004 prijalo jeden z najpokrokovejších zákonov o boji proti násiliu na ženách. Posunul tento druh násilia zo súkromnej do verejnej sféry, prestal na neho nahliadať ako na niečo, čo sa deje v rodinách a začal sa ním zaoberať ako problémom verejného poriadku. Zákon neriešil len tresty ale priniesol opatrenia na všetkých úrovniach, vrátane regulácie sexistickej reklamy.

V roku 2014 Španielsko konsenzuálne ratifikovalo Istanbulský dohovor, ktorý sa postupne dostáva do praxe. Momentálne sa v Španielsku diskutuje o návrhu nového zákona, ktorý do zavádza obsah dohovoru (Ley Orgánica de Garantía Integral de la Libertad Sexual).

Sudkyňa Lucía Avilés sedí za stolom v malej miestnosti reštaurácie bruselského hotela. Európsky parlament v to isté ráno pre hrozbu COVID-19 zrušil podujatia, kde mala vystupovať. Improvizované podmienky ju nijako nezneisťujú. Rozpráva o tom, že prvá žena začala v Španielsku súdiť až v roku 1977 a že hoci je dnes viac ako polovica rozsudkov podpísaná ženami, prístup k najvyšším postom v hierarchii súdnictva je pre ne stále problém.

Nerovnosť príležitostí je inštitucionalizované násilie

Avilés postupne prechádza k svojej špecializácii. Popisuje ako donedávna nesedela v senáte Najvyššieho súdu pre rodinné veci žiadna žena. V trestnom senáte, ktorý rieši napríklad znásilnenia, to ešte pred časom bola len jedna, dnes sú dve. „Sudcovia, muži aj ženy, musia samozrejme právo aplikovať objektívne, rodový pohľad v týchto témach je ale potrebný. Ukazuje to, ako je dôležité, aby štátna moc, v tomto prípade jej súdna zložka, odrážala spoločenskú diverzitu,“ hovorí.

Ženský štrajk z roku 2018 podľa Lucíe Avilés veľa vecí v Španielsku posunul. Mnoho sudkýň sa otvorene prihlásilo k feminizmu a naštartovali sa zmeny v systéme, napríklad sa schválil nový plán rovnosti v súdnictve. „Feministické sudkyne chápu, že aj táto nerovnosť príležitostí je forma symbolického, inštitucionálneho násilia. Podľa definície Spojených národov spadá aj toto do rodovo podmieneného násilia,“ vysvetľuje Avilés.

Španielsko zažilo pred pár rokmi medializovaný prípad skupinového znásilnenia, známy ako „La Manada“, ktorý otvoril otázka ako definovať súhlas. O čo išlo?

V roku 2016 došlo k hromadnému znásilneniu 18-ročnej ženy počas osláv známeho sviatku San Fermín v Pamplone. Tento prípad odštartoval diskusiu posudzovania súhlasu v prípadoch sexuálneho násilia. V španielskom trestnom zákone sa rozlišujú pojmy sexuálne obťažovanie (abuso sexual) a sexuálne násilie (agresión sexual), čo sa bežne označuje ako znásilnenie, teda sexuálny styk, v ktorom chýba súhlas a ktorý je vynútený fyzickým násilím alebo vyhrážkami. Sexuálne obťažovanie sa tiež deje bez súhlasu, ale chýba tam násilie alebo vyhrážky. Tento konkrétny prípad hromadného znásilnenia sa najprv kvalifikoval ako sexuálne obťažovanie (nakoľko obeť nekládla aktívny odpor, pozn. red). To nebolo dobre prijaté, pretože pre každú ženu, pokiaľ je obkľúčená piatimi mužmi, pravdepodobne s väčšou telesnou konštitúciou, plus sa nachádza v malom priestore, tak hoci aj nepríde k násiliu alebo na vás nenamieria zbraň, každá z nás to vyhodnotí tak, že ak neurobím, čo sa mi hovorí, veľmi pravdepodobne je v nebezpečenstve môj život alebo prinajmenšom moja telesná integrita. Súd tú situáciu vyhodnotil z právneho hľadiska ako obťažovanie, hoci každá z nás by ju vyhodnotila ako znásilnenie. Táto kvalifikácia vyhnala do ulíc feministky s heslom „No es abuso, es violación“ (Nie je to obťažovanie, je to znásilnenie).

Zmenila sa potom situácia?

Tento príklad ukázal, ako sa španielsky trestný zákon rozchádza z Istanbulským dohovorom. Španielsko dohovor ratifikovalo v roku 2014, v auguste 2014 vstúpil do platnosti sa stal súčasťou nášho právneho poriadku, čím sa teoreticky mal aj začať aplikovať. Súhlas je podľa dohovoru centrálnou osou sexuálnych deliktov. Každý sexuálny styk, pri ktorom chýba súhlas je znásilnením, sexuálnym násilím. Z tohto vyplýva, že delenie v španielskom trestnom zákone nemá žiadny zmysel. Táto paradigma a potreba súhlasu sa stala súčasťou všeobecných právnych princípov až napokon Najvyšší súd aplikovaním Istanbulského dohovoru a rodovej perspektívy rozhodol, že len samotná prítomnosť piatich mužov predstavovala pre obeť zastrašujúcu situáciu, ktorá jej znemožnila sa brániť a preto je potrebné tento prípad preklasifikovať z obťažovania na znásilnenie. Judikatúra túto situáciu kvalifikuje ako „intimidación ambiental“ (zastrašujúce okolie) – prítomnosť viacerých mužov má porovnateľný efekt, ako keby obeti niekto priložil nôž k hrdlu.

Európska stratégia rodovej rovnosti: Podstata Istanbulského dohovoru, kvóty pre firmy a transparentnosť v platoch

Nová európska stratégia rodovej rovnosti obsahuje viacero opatrení, ktoré sa na Slovensku netešia veľkej podpore.

Existuje v španielsku vzdelávanie pre sudcov v oblasti rodovo podmieneného násilia?

V súčasnosti už áno. Existuje vzdelávanie v oblasti rodovo podmieneného násilia, ktoré je povinné a vyplýva z odporúčaní OSN, takisto ako dôsledok jedného zo známych prípadov. V Španielsku má totiž rodovo podmienené násilie veľmi úzku definíciu – je to len také násilie, ktoré sa deje ženám zo strany ich partnerov alebo bývalých partnerov. Inými slovami, na to, aby sa v Španielsku hovorilo o rodovo podmienenom násilí, musel tam existovať vzťah s mužom, ktorý vytváral prístup k obeti. Toto by sa tiež malo rozšíriť aplikáciou Istanbulského dohovoru. Podľa neho je rodovo podmienené násilie na ženách také, ktoré je nasmerované proti žene, pretože je žena alebo ktoré postihuje ženy disproporcionálne.

Spomínali ste konkrétny prípad.

Išlo o prípad Angely González Carreño. Rozviedla sa s manželom, s ktorým mala dcéru a ktorý ju týral. Počas rozvodu podala Angela desiatky oznámení. Mala strach, že by sa počas ex-manželových návštev mohlo niečo stať jej dcére. Žiadala, aby jeho návštevy boli pod dozorom, čo súd odmietol. Otec nakoniec sedemročné dievča naozaj pri jednej z návštev zabil, následne spáchal samovraždu. Jej matka Angela 15 rokov bojovala na súdoch, až kým v roku 2014 výbor CEDAW (Výbor OSN, ktorý dohliada na aplikáciu Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, pozn. red.) nekonštatoval, že Španielsko zlyhalo, keď nezabránilo vražde maloletej (konkrétne povedal, že španielske súdy rozhodli zle, ak nevyhodnotili históriu násilia otca voči matke, pozn. red.). Matka bojovala ďalej, až kým Najvyšší súd v historickom rozsudku v roku 2018 povedal, že rezolúcie CEDAW sú pre Španielsko záväzné. Bohužiaľ súd neanalyzoval, k akým zlyhaniam presne v systéme došlo. Uznal však, že CEDAW mal pravdu, keď hovorí, že existencia stereotypov, predsudkov a mýtov v systéme spravodlivosti je problém ako aj to, že je treba zaviesť vzdelávanie nie len sudcov, ale všetkých aktérov, ktorí sa na riešení podieľajú, od zdravotných pracovníkov, cez policajtov, prokurátorov a advokátov a to práve preto, aby vedeli identifikovať malé zlyhania.

Darí sa vďaka tomuto vzdelávaniu predchádzať sekundárnej viktimizácii obetí?

V Španielsku vychádzame zo zákona o sexuálnom násilí, čo je zákon vytvorený v princípe mužmi a aplikovaný, až donedávna, takmer výlučne mužmi. Catherine Makino hovorí, že ženy si so sebou nesú koncept znásilnenia, ktorý sa prispôsobuje tomu, čo sa všeobecne ustálilo ako znásilnenie, čo sú ale opäť zákony písané mužmi. Sexizmus nachádzame v tom, ako sa popisuje správanie žien, k čomu často patria otázky – kam si išla, čo si mala oblečené, prečo si pila. Práve na to slúži vzdelávanie sudcov a ostatných aktérov rodových otázkach, aby sa odučili, čo sa naučili. Paritné zastúpenie (mužov a žien, pozn. red.) v orgánoch výkonu spravodlivosti ešte samo osebe negarantuje rozhodnutia v súlade s rodovou perspektívou, toto zabezpečí až vzdelávanie sudcov. Potrebujeme tam mať ženy, aby to odrážalo zloženie spoločnosti, ale potrebujeme aj špecifickú skúsenosť žien. Takisto sa nemôžeme sústrediť len na súdnu spravodlivosť, lebo ak sa dostaneme až sem, znamená to, že všetko ostatné už zlyhalo. Musíme sa preto snažiť o vzdelávanie a prevenciu v oblasti ľudských práv, čo sú ďalšie veci, o ktorých hovorí Istanbulský dohovor.

Bola vôbec v Španielsku nejaký odpor voči Istanbulskému dohovoru? Na Slovensku je to totiž mainstreamová pozícia. 

Nie, nebola. Dnes ale vidíme, že sa mobilizujú patriarchálne zmýšľajúce sily z prostredia krajnej pravice. Svojimi odkazmi sa snažia zmiasť verejnú mienku. Snažia sa zamieňať pojmy, popierajú brutálnu realitu, ktorú vníma celá španielska spoločnosť a tiež iné krajiny. Popiera, že existuje násilie voči ženám, že existuje špecifická kategória násilia, negujú všetkých, ktorí o tom hovoria a všetky súvisiace verejné politiky. Popierať existenciu rodovo podmieneného násilia znamená negovať všetko úsilie, ktoré v tejto oblasti medzinárodné spoločenstvo robí. Tento spiatočnícky politický prúd, ktorému pomáha krajná pravica, sa znovu oživil s rastúcou silou feministického hnutia. V konečnom dôsledku ale ide o to, aby sme informovali, a nie dezinformovali. Informácie sú sila. Verejná moc musí bojovať proti naratívu krajnej pravice.

Partner

Philip Morris International