Riaditeľka Aliancie žien: Počas pandémie potrebovali obete násilia penzión, štát poslal rúška

Podľa riaditeľky Aliancie žien Kataríny Farkašovej bol štát počas pandémie zmätený, aj keď informácie mal. [TASR/Martin Baumann]

Rodovo podmienené násilie sa dá aj odučiť. Súd by mal mužovi na podmienke nariadiť vzdelávanie, ale tie slovenské o to nemajú záujem. Málo pozornosti sa venuje aj deťom, s ktorými by mali mať násilníci obmedzení kontakt, hovorí v rozhovore KATARÍNA FARKAŠOVÁ.

V rozhovore sa dozviete:

  • či sa už násilie vrátilo do úrovne pred pandémiou,
  • čo budú robiť nové intervenčné centrá,
  • či Alianciu žien ovplyvnil konflikt s ministrom práce,
  • a či vyššie tresty násilníkom pomáhajú zmeniť sa.

Katarína Farkašová je riaditeľkou organizácie Aliancia žien, ktorá sa od roku 1994 venuje problematike násilia na ženách, v krízovom centre má od začiatku svojej práce SOS linku, a poskytuje špecializovanú psychologickú, sociálnu aj právnu pomoc. Jej dcérska organizácia Aliancia žien – Cesta späť už niekoľko rokov vedie projekt Sexistický kix, ktorý zbiera od verejnosti nominácie na najsexistickejšiu reklamu a projekt Svedectvá, ktorá zbiera a zverejňuje skúsenosť žien, ktorým sa podarilo vymaniť z násilia.

Počas pandémie sa hovorilo o zvýšenej miere násilia na ženách. Už sme v jej druhom roku, zlepšilo sa to?

Obávam sa, že nie. Vždy, keď okolnosti prinútia byť rodinu pokope, máme zvýšený počet telefonátov na našej linke SOS. Podľa toho vieme, či sa blížia Vianoce, Veľká noc či návrat detí do školy, aj bez dívania sa do kalendára. A to teraz trvá už druhý rok.

Mali šancu ženy násilníkov opustiť, keď neodchádzali ráno do práce?

Ženy sa teraz snažili najmä vydržať. Sústredili sa na to, ako si udržať strechu nad hlavou, postarať sa o deti, získať peniaze na jedlo.

Prvých desať dní pandémie nám nevolal vôbec nikto. A to je hrozný pocit, keď máte pred sebou SOS linku a je tak dlho ticho. Už sme si začali myslieť, že nefunguje. Potom sme si uvedomili, že nám tie ženy nemajú odkiaľ volať, že muži ich sledujú, aj keď chodia do lekárne alebo do potravín.

Zvýšili sa však volania priamo na políciu. Boli to volania najmä od susedov, priateľov, kolegov, rodiny a ďalších nepriamych svedkov. Vieme teda, že počet prípadov narastal ďalej.

Snažil sa štát nejako pomôcť?

Štát bol zmätený. Zmätený je aj dodnes, len verím, že už menej. Pritom sa o probléme vedelo, ja sama som o tom písala do novín. Ozývali sa nám VÚC-ky a ministerstvo práce a ponúkali nám pomoc. Ale bola to malá pomoc – rúška a dezinfekcia. My sme potrebovali otvoriť nejaké zariadenie, kam by tieto ženy mohli odísť, nejaký štátny penzión. Ale v tom sme ostali osamotené. Niektoré bezpečné ženské domy si vytvorili vlastnú karanténnu izbu, ale také sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Bez rodovej rovnosti vieme pomáhať obetiam, ale násiliu nezabránime

V otázke rodovo podmieneného násilia už nemáme kam ustupovať, zhodli sa odborníčky Oľga Pietruchová a Zuzana Očenášová. Európska komisia sa podľa nich v prvom návrhu vlastnej verzie Istanbulského dohovoru brzdiť nebude a slovenská legislatíva zmeny potrebuje.

Ministerstvo spravodlivosti nedávno odprezentovalo vznik intervenčných centier. Stanete sa takým aj vy?

Prihlásili sme sa do výberového konania, uvidíme, či nás vyberú. Keď je muž vykázaný z domu, tak žena častokrát nevie, kde má hľadať pomoc. Pritom to je čas, kedy by sa mala začať dávať prakticky aj psychicky do poriadku. Teraz dostane priamo od polície kontakt na nás, prípadne dá polícii súhlas, aby sme jej mohli zavolať my.

Odkedy to začne fungovať?

My by sme najradšej začali aj zajtra. Ale väčšina organizácii sa zhodla na tom, že počkáme na peniaze, takže od nového roka.

Je v tejto výzve dosť peňazí na dlhodobé financovanie programu?

Uvidíme, zatiaľ ideme do tmy. Netušíme, čo všetko to bude obnášať, pravdepodobne ale práca bude pribúdať postupne. Kľúčová bude dlhodobá práca s posttraumatickou stresovou poruchou. Pre mňa sú heslom na ďalší rok deti. Zažívajú to isté, čo matka, ale nikto sa o ne špecificky a cielene nestará. Ideme preto do projektu, kde sa snažíme získať osvedčené postupy od Nórov. Chceli by sme pracovať aj s násilníkmi, máme za sebou vysoko odborné vzdelávanie ale o tento druh pomoci pre týrané ženy nie je na Slovensku záujem.

Je ale dobré, že sa veci hýbu, pretože ich pritom môžeme ovplyvňovať dobrým smerom. Teraz sme totiž akreditovaní pod ministerstvom spravodlivosti, nie pod ministerstvo práce.

Únia nezabudla na boj s rodovo podmieneným násilím, opatrenia predstaví do dvoch mesiacov

Európska únia do konca roka predstaví vlastnú legislatívu, ktorá má ochrániť ženy pred násilím. Na stole sú tri scenáre. Zmeniť sa nemusí prakticky nič, ale môže dôjsť aj k harmonizácii trestných poriadkov členských štátov.

S ministrom práce ste mali minulý rok verejný konflikt, týkal sa nepridelenia dotácií. Ovplyvnilo to vašu prácu?

Nie, naša práca sa takto nedá ovplyvniť. Keďže pracujeme s občianskym aj s trestným právom, s ministerstvom spravodlivosti sa nám veľmi dobre spolupracovalo aj na zákone o obetiach.

Ako vyzerá taká práca s násilníkmi?

Práca s násilníkmi je založená na tom, že násilné správanie je naučené, sociálne podmienené. My ich od neho vieme odučiť a vzdelať o správaní, ktoré rešpektuje partnera, smeruje k riešeniu eventuálnych problémov a zastaveniu eskalácie násilia. Mnohé zahraničné organizácie s násilníkmi pracujú už dlho, máme jedinečnú možnosť sledovať to a ďalej sa učiť, nakoľko sme ako organizácia pracujúca so ženami ktoré zažívajú násilie a ich deťmi, členskou organizáciou medzinárodnej siete WWP (Work With Perpetrators).

Pracujeme v intenciách pomoci pre ženu, preto je pre nás zaujímavý násilník, ktorý je na slobode na podmienku, teda ďalej žije s rodinou a my máme možnosť vidieť ho v reálnom živote. Vtedy by mu mal sudca nariadiť účasť v našom vzdelávaní.

Hovoríte ale, že o to na Slovensku nie je záujem.

Vzdelávať či aspoň informovať sudcov je komplikované, pretože sú citliví na svoju nezávislosť. Ja som pôvodným vzdelaním filmárka, takže som natočila krátke informačné video o príčinách, priebehu a následkoch násilia. Rozposlali sme ho sudcom a sudkyniam, ale obávam sa, že si ho ani nepozreli, posunuli ho probačným úradníkom, ktorí nemajú možnosť rozhodovať. Záujem by mohlo prejaviť aj ministerstvo spravodlivosti.

Všimli ste si za roky svojho pôsobenia nejaký posun v tom, ako sa k ženám správajú policajti, vyšetrovatelia a sudcovia?

Čím ďalej tým viac stretávam takých, ktorí problematike rozumejú a chcú pomôcť. Viacero policajtov mi hovorí, že by potrebovali nariadenie, ako majú postupovať. Spolupracujeme s niektorými sudcami, sú aj takí, ktorých násilie na ženách a ich deťoch naozaj hlboko zasahuje. Ale stále ich je málo.

Domáce násilie je počas pandémie na vzostupe. Eurokomisia chce vlastnú verziu Istanbulského dohovoru

Na Slovensku zomrelo minulý rok rukou partnera najviac žien za dekádu. Následky pandémie ale vidieť po celej Európe.

Z výskumov vychádza, že slovenské súdy posielajú násilníkov do väzenia na kratšie, než je minimálna sadzba. Dokáže ale pobyt vo väzení násilníka zmeniť?

Neexistujú na to výskumy, takže o tom môžeme len diskutovať. Ale naposledy sme sa napríklad venovali násilníkovi, ktorý bol prepustený z väzenia a chcel sa stretávať s deťmi. Sudkyňa bola natoľko chápavá, že si zavolala nás a požiadala, aby sme s ním a s deťmi pracovali.

Tam som zistila, že jemu tie štyri roky vo väzení vôbec nepomohli. Skôr v ňom nahromadili zlosť. Podstatná teda nie je dĺžka väznenia, ale ako a či vôbec, sa s väzňami pracuje. Vo väzniciach majú psychológov, ale je ich málo a väčšinou nie sú na takúto naozaj veľmi špecifickú prácu pripravení.

Je nejaký rozdiel v práci s mužmi na podmienke a vo väzení?

Keď sú vo väzení, tak je to horšie. Vedia sa tam správne tváriť, pretože dúfajú, že dostanú znížený trest. Keď sú vonku na podmienku, tak vieme sledovať, čo robia v reálnom živote. Ani ženy nechcú, aby boli ich muži zatvorení, ale aby prestali byť násilní.

S niektorými násilníkmi sa ale pracovať nedá. Ak sa jednalo o obzvlášť závažné násilie, prípadne muž svoju partnerku zabil, tak tam už veľa neurobíme. Podstatné tiež je, aby násilník prevzal zodpovednosť. Tam niektorí odmietnu spolupracovať a ďalej sa nedostaneme.

Ministerstvo spravodlivosti by chcelo odstupňovať trestné činy a ich sadzby podľa závažnosti. Sudcovia sa totiž dnes možno štítia siahnuť po paragrafe o týraní blízkej osoby, kde hrozí až osem rokov väzby.

Tento nápad sa mi páči, prácu sudcov by zjednodušoval a v istom zmysle objektivizoval pri zachovaní ich odbornej integrity. Tiež by sa tým zvýšila pozornosť, ktorú si násilie zaslúži.

Tiež zvažujú zmeniť definíciu znásilnenia, pretože dnes podľa zákona môže byť znásilnená iba žena pod hrozbou fyzického násilia. Nová by mala hovoriť o nedostatku súhlasu.

To je veľmi dôležité. Ľudia by potom začali premýšľať, že ujma obete môže byť rovnako zlá aj pri niečom, čo sa podľa dnešného zákona necharakterizuje ako znásilnenie.

Európska komisia pripravuje návrh legislatívy, ktorá má bojovať proti rodovo podmienenému násiliu. Čo je podľa vás to najdôležitejšie, čo môže do slovenskej legislatívy priniesť?

Najviac by ma potešilo, ak by mali násilní rodičia obmedzený kontakt s deťmi. Máme veľa prípadov, kedy násilník trvá na stretávaní. Pre deti je to nesmierne bolestný zážitok a ďalšia traumatizácia.

Článok vznikol v spolupráci s