Feministická zahraničná politika: Námet pre Slovensko?

K feministickej zahraničnej politike sa ako prvé na svete prihlásilo Švédsko. [EPA-EFE/Christine Olsson]

Feministická zahraničná politika nie je len o paritnom zastúpení žien v diplomacii. Krajine zaručuje, že sa žiadna z jej zahraničných aktivít neuskutoční bez vyhodnotenia vplyvu na ženy. Hoci od dnes začína aj na slovenskom rezorte diplomacie pôsobiť koordinátorka pre postavenie žien, diverzitu a inklúziu, Slovensko má v tejto oblasti čo dobiehať.

Podľa štatistík sú krajiny, kde je postavenie mužov a žien vyrovnanejšie, omnoho menej náchylné na domáci konflikt, či občiansku vojnu, napredujú ekonomicky, sú zdravšie a život v nich je hodnotený pozitívnejšie. Štatistiky dokonca potvrdzujú, že existuje významný vzťah medzi percentom vedúcich ženských predstaviteliek štátu a mierou násilia počas krízového obdobia.

Feministická zahraničná politika (FZP) si vo vyspelých krajinách získava čoraz väčšiu pozornosť. Hoci evokuje predstavu, že jej snahou je mať viac žien najmä v diplomacii, nie je to celistvý obraz. Okrem zastúpenia žien pri rokovacom stole a rodovo vyváženej reprezentácii sa hovorí najmä o nastavovaní zdrojov a rovnakých právach.

FZP požaduje, aby peniaze, ktoré sú vyčlenené na zahraničnú pomoc, prúdili najmä do oblastí, ktoré posilňujú znevýhodnené skupiny, vrátane žien: „namiesto výroby tankov (teda) financovať zdravotnícke pomôcky“. Rovnako ale FZP kladie dôraz na dodržiavanie práv pre všetkých. Ak totiž domáce zákony diskriminujú – napríklad nedovolia dievčatám navštevovať školu, FZP požaduje, aby bola takáto „podpora vzdelávania“ prehodnotená. Vo svojej podstate môže totiž ešte viac prehĺbiť rozdiely medzi chlapcami a dievčatami.

Podľa Centra pre feministickú politiku, ktoré je prvou organizáciou svojho druhu na svete a sídli v Nemecku, je feministická zahraničná politika politickým rámcom, ktorý sa sústreďuje na prospech marginalizovaných skupín. Tento druh politiky preto kladie dôraz na procesy sebareflexie, ktoré sa týkajú existujúcich hierarchických globálnych systémov zahraničnej politiky. Znamená to, že namiesto tradičného zamerania na získavanie moci, nadvládu, či vojenskú silu, sa v oblasti zahraničnej politiky sústreďuje tá feministická na prehodnotenie politiky, či bezpečnosti z pohľadu najzraniteľnejších.

Medzinárodné centrum pre výskum žien hovorí o „politike štátu, ktorá definuje svoje interakcie s inými štátmi a hnutiami spôsobom, uprednostňujúcim rodovú rovnosť“. Zároveň pri tom „uplatňuje ľudské práva žien a iných tradične marginalizovaných skupín, vyčleňuje značné zdroje na dosiahnutie tejto vízie a snaží sa jej implementáciou narušiť patriarchálne mocenské štruktúry“.

FZP vychádza z feministickej teórie medzinárodných vzťahov. Tá tvrdí, že absencia žien na svetovej scéne a ignorovanie rodových aspektov zásadne ovplyvňuje globálnu politiku. Tradičné medzinárodné teórie majú vo veľkej miere tendenciu chápať štáty, národy, suverenitu a identity ako dané entity. Avšak feministický prístup upozorňuje, že tieto kategórie vytvára spoločnosť a rámcujú ich mocenské vzťahy. Aj preto sa FZP zameriava skôr na skúmanie rodových nerovnosti, diskriminácie a s nimi súvisiaceho násilia. Jej ideálom však je inkluzívna spoločnosť, v ktorej sa do popredia rozhodovania dostanú ľudia, ktorí z nich boli dlho vylúčení.

„Feministická zahraničná politika by mala presadzovať napríklad viac žien za rokovacími stolmi, viac zdrojov, pridelených ženám a menšinám a zabezpečovanie rovnosti v krajinách, s ktorými pracujeme. Musí ísť o prierezovú tému v rôznych oblastiach, ako sú migrácia, obchod, klíma, diplomacia, obranná politika, ako aj rozvojová a humanitárna pomoc,“ charakterizovala FZP v rozhovore pre EURACTIV Slovensko europoslankyňa Hannah Neumann, ktorá bola spoluautorkou správy Európskeho parlamentu o rodovej rovnosti v zahraničnej politike Únie.

Pomenovanie „feministická“ politika však v rôznych skupinách vyvoláva vášne. Jedna z jej líderiek, bývalá ministerka zahraničných vecí Švédska, Margot Wallström ale vysvetľuje, že práve táto kontroverzia pomôže naštartovať diskusiu o skutočnom význame konceptu. Práve Švédsko bolo prvou krajinou na svete, ktorá sa k FZP prihlásila. Výskum rovnako potvrdzuje, že rozhodnutie označiť politiky za vyslovene feministické, podnietili jednotliví ministri alebo ministerky, či premiéri alebo premiérky. A práve ich vedenie pomohlo FZP etablovať sa na domácich politických scénach.

„Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že feministický prístup je omnoho transformačnejší ako tradičná zahraničná politika,“ uviedla aj Ann Bernes, švédska veľvyslankyňa pre rodovú rovnosť. Podľa nej sa totiž rodová rovnosť už nepovažuje za prioritu, ale skôr za jadro aktivít. „S feministickou zahraničnou politikou sa pozeráte dovnútra, na systémy a štruktúry. Vďaka tomu sa stáva agendou zmien,“ dodala v rozhovore.

Štáty, ktoré sú odhodlané viesť feministickú zahraničnú politiku, majú tendenciu odvodzovať svoj etický impulz z programu OSN Agenda pre ženy, mier a bezpečnosť (WPS agenda). Hoci táto rezolúcia (S/RES/1325), ktorú prijala Bezpečnostná rada OSN v roku 2000, uznala špecifický vplyv ozbrojeného konfliktu na ženy a dievčatá, a stala sa organizačným rámcom tejto agendy, feministky ju od počiatkov kritizovali. Program WPS je podľa nich sám osebe rodovo podmienený a podporuje hlboko zakorenené mýty o žene, ktorá potrebuje maskulinizovanú ochranu. Zástancovia FZP preto upozorňujú, že hoci sa viacero krajín odvoláva na agendu WPS, tá ani zďaleka nezahŕňa komplexné prístupy, ktoré ponúka FZP.

Začiatky FZP sa však datujú dávno pred rok 2000. Akadémia tvrdí, že jedným z najzásadnejších impulzov bol Medzinárodný kongres žien v Haagu, na ktorom sa v roku 1915 zišlo viac ako 1 500 žien. Tie požadovali ukončenie prvej svetovej vojny a zrušenie vojensko-priemyselnej spolupráce. Mnohé z 20 rezolúcií, ktoré na konferencii prijali, sú dodnes základom FZP.

V princípe – a ideálne v praxi – feministická zahraničná politika zaručuje, že žiadna akcia, projekt alebo program krajiny sa neuskutoční bez toho, aby sa zvážil jeho vplyv na ženy a dievčatá, a to s jasným cieľom zvýšiť rovnosť. Pri jej zavádzaní je preto dôležitý nielen rámec a obsah, ale aj nastavené štruktúry nositeľov zodpovednosti za FZP štátu.

Interná príprava rezortu

Podľa OECD sú kľúčovými faktormi úspešnej implementácie FZP na rezorte zahraničných vecí dve oblasti. Tou prvou je úplná integrácia. Znamená to, že vedenie, rovnako ako zamestnanci a zamestnankyne, budú o princípoch FZP informovaní a za jej uplatňovanie budú cítiť zodpovednosť. Prístup zdola nahor v rámci štruktúr rezortu sa potvrdil byť ešte užitočnejší. Zásadní sú však aj viditeľní lídri. Napríklad spomínaná Margot Wallström, či kanadský premiér Justin Trudeau, ktorí sa k princípom feminizmu hlásia, sú symbolickou tvárou politiky vo svojich krajinách.

„Feministická zahraničná politika je zodpovednosťou celej zahraničnej služby v rámci jej vonkajšej aj vnútornej práce. Túto perspektívu musí uplatňovať každý vo svojom portfóliu a na akejkoľvek úrovni,“ potvrdzuje aj Ann Bernes.

Druhým faktorom sú podpora a mechanizmy zavádzania politiky. V tomto prípade ide o požiadavku prijať komplexný súbor usmernení, ale aj podporných mechanizmov, ktoré by jednotlivé elementy FZP implementovali do bežnej praxe. Patrí medzi ne zavedenie rodového rozpočtovania a práca na zabezpečení toho, aby rôznorodosť zamestnancov na ministerstve odrážala jeho záväzok rodovej rovnosti.

Švédsko napríklad sústredilo pozornosť na štyri konkrétne prvky, a to vedenie, vlastníctvo (ownership), poradenstvo a podporu, vedenú koordinačným tímom. „Celá myšlienka feministickej zahraničnej politiky má byť zároveň „prístupom“, nie „súborom balíkov“,“ uviedla v rozhovore švédska veľvyslankyňa pre rodovú rovnosť.

Pre mnohé krajiny zahŕňa feministická zahraničná politika aj konkrétne záväzky zlepšiť na rezorte diplomacie postavenie žien. Napríklad Francúzsko a Mexiko používajú špecifické, časovo ohraničené kvóty na presadzovanie žien do vedúcich pozícií na ministerstve. Iné sa na paritu zameriavajú prostredníctvom určovania cieľov, akým bol aj verejný záväzok Kanady zaručiť v kabinete rovnosť pohlaví, či švédsky cieľ 50-percentného podielu žien v zbore veľvyslancov.

Nastavenie politiky

V praxi sa do zahraničnej politiky krajiny, ktorá sa prihlási k feministickým hodnotám, pridávajú v prvom rade zásady rodovej spravodlivosti.

Príklady z praxe hovoria o zmenách v prideľovaní zdrojov, ktoré zahŕňajú príspevky do špecifických fondov a kolektívnych iniciatív. Pri financovaní projektov sa napríklad požadujú garancie toho, že z nich budú mať prospech aj marginalizované skupiny, a ženy rovnako ako muži.

Europoslankyňa Hannah Neumann tiež používa príklad z nastavovania európskej misie SOPHIA v Stredozemnom mori. Keďže pri prvých plánovaniach neboli „za stolom“ ženy, na palubách lodí, ktoré z mora zachraňovali migrantov, chýbali napríklad detské plienky, či dámske hygienické pomôcky. A to napriek tomu, že zachránených detí a žien bolo množstvo. S požiadavkou doplnenia aj týchto druhov tovarov prišli až ženy, ktoré sa transformáciou štruktúr dostali za spomínaný rozhodovací stôl.

Bývalá šéfka švédskej diplomacie Margot Wallström hovorí, že súčasťou FZP je v praxi aj poradenstvo o antikoncepcii, právach pre dcéry a manželky napríklad pri dedičskom konaní, tréning žien – političiek, či ďalšie vyrovnávanie rozdielov, napríklad zavádzaním otcovskej dovolenky.

Kanada, ktorá iniciovala vznik Feministickej politiky medzinárodnej pomoci, pripravila aj prehľad kľúčových ukazovateľov (KPIs), ktoré tento koncept kvantifikovateľne rámcujú. Patrí medzi ne šesť konkrétnych indikátorov, vrátane úrovne vzdelávania, či zdravia a výživy. Vďaka ich sledovaniu prostredníctvom špecifických metód dokáže krajina určiť, či a ako rýchlo vo svojom cieli napreduje.

FZP však neovplyvňuje len aktivity voči krajinám, ktorým sa poskytuje podpora, či priamo pomoc. Keďže ide o „prístup“, vplyv má aj na účinkovanie vo svetovej politike, najmä na medzinárodných fórach. Aj vďaka Švédsku sa do dohody EÚ o voľnom obchode s Čile napríklad dostala celá kapitola o rodovej rovnosti. Počas svojho predsedníctva v Bezpečnostnej rade OSN využíval Štokholm príležitosť a na diskusie pozýval paritné zastúpenie žien a mužov. Krajina, ktorá uplatňuje FZP, tak cieli aj na zmenu medzinárodných štandardov v zahraničnej politike.

Avšak aj etické ideály FZP v skutočnosti častokrát narážajú na národné záujmy a tradičné kompromisy, či politické dohody, ktoré globálne prostredie stále formujú. Aj preto krajiny ako Švédsko, či Francúzsko, ktoré sa k FZP hlásia, čelia kritike za pokrytectvo, pretože sú zároveň významnými exportérmi zbraní. To je priamo v rozpore s presadzovanými zásadami FZP.

Experti a expertky z Centra pre FZP upozorňujú aj na to, že pri formovaní FZP je potrebné diskutovať s celým spektrom zainteresovaných strán, vrátane akademickej obce, právnikov a právničiek, politikov a političiek, mimovládnych organizácií, think-tankov a skupiny aktivistov a aktivistiek. Práve tí by mali zaručiť, že sa v spektre výziev nezabudne na najrozličnejšie prvky úspešnej FZP.

K feministickej zahraničnej politike sa dnes oficiálne hlási zatiaľ len päť krajín. Tou prvou bolo Švédsko. V roku 2014 sa krajina prostredníctvom svojej ministerky zahraničných vecí Margot Wallström prihlásila k idei, že rodová rovnosť sa stane ústredným prvkom švédskej bezpečnosti a zahraničnej politiky. Jej ambíciou bolo stať sa „najsilnejším globálnym hlasom za rodovú rovnosť“.

Podobne ako v iných krajinách, aj tu stojí FZP na troch pilieroch, zastúpenie, zdroje a práva. Politika dokonca dostala aj konkrétnu tvár, a to v podobe ambasádorky. Zároveň sa odvoláva na princípy agendy WPS.

Keď sme spúšťali feministickú zahraničnú politiku, bola táto iniciatíva prekvapením nielen pre svet okolo nás, ale aj pre náš vlastný systém,“ potvrdila aj Ann Bernes, bývalá švédska veľvyslankyňa pre rodovú rovnosť a koordinátorka feministickej zahraničnej politiky krajiny.

K ďalším krajinám ktoré prijali princípy FZP, patrí Kanada, ktorá hovorí najmä o „feministickej rozvojovej spolupráci“, či Francúzsko, ktoré rozvíja „feministickú diplomaciu“. Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Yves Le Drian a ministerka pre rovnosť Marlenè Schiappa oznámili feministický prístup vo svojej diplomacii v roku 2019: „Skutočná zahraničná politika, ktorá sa neobmedzuje len na slová, je aktívna a prináša konkrétne výsledky, ktoré podporujú ženy – všetky ženy,“ napísali v oznámení.  Medzi inými sa preto Paríž vo svojej Medzinárodnej stratégii pre rodovú rovnosť zaväzuje do roku 2022 zvýšiť rozvojovú pomoc, zameranú na rodovú rovnosť, z 30 na 50 percent.

Luxembursko, ďalšia krajina EÚ, ktorá uplatňuje princípy FZP, ju od roku 2019 definuje ako politiku, ktorá uznáva práva žien a dievčat ako ľudské práva a systematicky ich obhajuje. Zmieňuje sa tiež o posilnení zastúpenia a účasti žien v rámci zahraničnej politiky a obranných inštitúcií, ale aj o implementácii ženskej mierovej a bezpečnostnej agendy.

Prvou krajinou globálneho juhu, ktorá prijala FZP, je od januára 2020 Mexiko. V priebehu prvých rokov chce krajina organizovať skôr školenia, workshopy, pracovné skupiny a vydávať príručky. No do roku 2024 plánuje vláda dosiahnuť „úplnú paritu zamestnanosti, rovnaké odmeňovanie a uplatňovanie rodovej optiky na každú pozíciu, uznesenie a mandát v oblasti zahraničnej politiky“.

K čiastkovým princípom FZP sa však hlásia postupne aj ďalšie krajiny. Napríklad, Hillary Clinton počas svojho pôsobenia vo funkcii ministerky zahraničných vecí Spojených štátov spustila tzv. Doktrínu Hillary, ktorá zaradila podmaňovanie žien medzi bezpečnostné hrozby krajiny a sveta. Nórsko už niekoľko rokov aktívne podporuje uplatňovania rodového hľadiska v oblastiach udržiavania a budovania mieru, či rozvojovej pomoci. Aj bývalá austrálska premiérka Jilie Bishop počas výkonu svojej funkcie dôsledne presadzovala uplatňovanie rodového hľadiska v medzinárodných inštitúciách. Nemecké federálne ministerstvo zahraničných vecí od roku 2020 odkazuje na špecifický dokument o rodovej rovnosti v zahraničnej politike.

Za aktivitu, ktorá by sa mohla považovať za druh FZP, bola aj iniciatíva slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá spolu s ďalšími desiatimi premiérkami a prezidentkami vyzvali na ukončenie násilia voči dievčatám a ženám v Afganistane.

Feministická zahraničná politika zatiaľ neoslovila celú Európsku úniu, avšak niektoré aktivity jej inštitúcii na ňu začínajú postupe odkazovať. Európska komisia vydala v roku 2020 Akčný plán pre rodovú rovnosť a posilnenie postavenia žien vo vonkajšej činnosti na roky 2021 – 2025 (GAP III). Hoci sa kontroverzné „slovo na F“, teda feminizmus, v pláne nespomína, prvky „troch R“ (representation, resources, rights), teda zastúpenia, zdrojov a práv, sú v nej jasne definované.

GAP III, spolu so staršou stratégiou rovnosti LGBTIQ na roky 2020 – 2025, vyzývajú na rodovo rovnoprávny svet. Zabezpečovanie rodovej rovnosti a posilnenie postavenia žien sa označujú za „kolektívnu zodpovednosť všetkých svojich zamestnancov“, pričom Komisia poukazuje na potrebu „rodovo citlivého vedenia a dostatočných inštitucionálnych kapacít“.

Akčný plán pre rodovú rovnosť vo vonkajšej činnosti EÚ nadviazal na správu Európskeho parlamentu o rodovej rovnosti v zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ. Tú europarlament prijal v októbri 2020. Napriek tomu, že jej odporcovia vyčítali, že je „posadnutá sexualitou jednotlivca a do vonkajšej činnosti EÚ vnáša politiku identity“, podporilo ju viac ako 90 percent pléna.

Konkrétne uplatňovanie však bude problematické aj vzhľadom na to, že samotné zahraničnopolitické štruktúry EÚ majú s rodovou paritou problém. Európska únia má na 137 veľvyslaneckých postoch len 32 žien, čo predstavuje 23,4 percenta.

Z krajín Európskej únie má najvyšší podiel žien vo funkciách veľvyslankýň po Švédku Írsko (37,8 percenta) a Holandsko (37,1 percenta).

Slovensko sa k FZP zatiaľ nehlási a podľa informácii portálu EURACTIV o týchto ambíciách neprebiehajú ani diskusie. Zlepšenie postavenia žien v rezorte, či dôraz na podporovanie marginalizovaných skupín v zahraničnej politike nie je ani prioritou podľa programového vyhlásenia vlády Eduarda Hegera. Zmeny však napriek tomu na rezorte postupne badať, a to hneď v niekoľkých oblastiach.

„Politické vedenie ministerstva naštartovalo diskusiu o tom, ako posilniť postavenie žien v slovenskej diplomacii,“ uviedla pre EURACTIV štátna tajomníčka rezortu diplomacie Ingrid Brocková.

V marci tohto roka odštartoval pri príležitosti Medzinárodného dňa žien historicky prvý Týždeň žien v diplomacii, a to pod patronátom štátnej tajomníčky, aj ministra Ivana Korčoka. Cieľom prvého ročníka bolo diskutovať o zlepšení podmienok žien v zahraničnej službe a prinášať konkrétne návrhy. Tie sa napokon odzrkadlili v „strategickom a reformnom materiály Skvalitnenie systému rozvoja ľudských zdrojov v zahraničnej službe, ktorý vedenie rezortu diplomacie schválilo v marci 2021,“ uviedol rezort pre portál EURACTIV.

Na jeho základe vznikol aj nový post koordinátora pre postavenie žien, diverzitu a inklúziu. Od dnes, teda 1. novembra, začína na tomto poste pôsobiť (ako vymenovaná generálna riaditeľka sekcie) veľvyslankyňa Denisa Koterec Frelichová. 

​​Úlohou novej koordinátorky bude pravidelne vyhodnocovať zastúpenie žien v rámci ministerstva a navrhovať konkrétne kroky k zlepšeniu ich postavenia.

„Z celkového počtu zamestnancov je väčšina (51,7 percenta) žien. Rovnomerné zastúpenie sa však celkom neodráža v zastúpení žien na pozíciách vedúcich zamestnancov v ústredí ministerstva (38 percent) a už vôbec nie na postoch veľvyslankýň (14 percent),“ priznáva ministerstvo.

Osobitne sa nová koordinátorka pozrie na špecifické pracovné skúsenosti v slovenskej diplomacii, napríklad počas obdobia tehotenstva, materskej a rodičovskej dovolenky, a to nielen pri práci v ústredí, ale aj na vyslaní na zastupiteľskom úrade. Koordinátorka by tiež mala podnecovať ďalšiu odbornú prípravu a rozvoj „prostredníctvom zvyšovania kvalifikácie žien a poskytovania poradenstva v súlade s ich špecifickými potrebami, pričom opatrenia by sa mali týkať aj mužov,“ dodáva rezort. Aktívna by mala byť aj na medzinárodných fórach a združeniach zahraničných služieb, napríklad v rámci EÚ.

Čo sa týka implementácie prvkov presadzovania rodovej rovnosti v zahraničnej politike, tu má Slovensko väčšie medzery. Špecificky ich doteraz nezmieňovala žiadna strednodobá či dlhodobá stratégia, s výnimkou Stratégie rozvojovej pomoci do roku 2023. Tá totiž odkazovala na udržateľné rozvojové ciele OSN, a teda aj na oblasť rodovej rovnosti (SDG 5).

V rámci aktivít rozvojovej pomoci Slovenska sa tento cieľ uplatňuje „predovšetkým v oblastiach vzdelávania, zdravotníctva a tvorby trhového prostredia“. Dôraz sa podľa stratégie kladie „na podporu vzdelávania, a to predovšetkým v krajinách, kde existuje disparita medzi úrovňou dosiahnutého vzdelania u chlapcov a dievčat“. V oblasti zdravotníctva „ide o potrebu zlepšenia prístupu k zdravotnej starostlivosti žien a dievčat“. V rámci ekonomického posilnenia postavenia žien je cieľom „rozvoj a implementácia intervencií, ktoré podporujú rovnosť príležitostí na pracovisku, rovnaký prístup k možnostiam a zdrojom, ako aj zapojenie žien do podnikateľskej sféry“.

Zmenu v smerovaní slovenskej zahraničnej politiky môže priniesť nová, pripravovaná stratégia strednodobého vývoja, na ktorej rezort diplomacie už – spolu s odbornou verejnosťou – pracuje. Vzhľadom na stupňujúcu sa dôležitosť začleňovania elementov rodovej rovnosti do rozličných politík po celom svete by preto ani Slovensko a jeho zahraničná služba nemali zaostávať.

 

Článok vznikol v spolupráci s