Po Istanbulskom dohovore sú na Slovensku ohrozené všetky moderné medzinárodné dokumenty o ženách

Výsledky hlasovania o Istanbulskom dohovore v NR SR, 25. februára 2020. [TASR/Jakub Kotian]

Hystéria okolo „gender ideológie“ ohrozuje ratifikáciu ďalších moderných medzinárodných dokumentov, ktoré sa týkajú žien, hovorí Oľga Pietruchová. Slovenská legislatíva by mala podľa nej jasne pomenovať, že násilie na ženách je rodovo podmienené. 

Odmietnutie Istanbulského dohovoru môže mať širšie následky, ako sa na prvý pohľad môže zdať, zhodli sa diskutujúci na online podujatí „Boj proti násiliu na ženách po odmietnutí Istanbulského dohovoru“, ktorý 22. mája organizovali Friedrich Ebert Stiftung a občianske združenie EuroPolicy.

„Vlna odporu voči rodovej terminológii a nástup pojmu ‘gender ideológia’ spôsobili, že nie je možné viesť racionálnu diskusiu o podstate jeho ustanovení,“ myslí si Oľga Pietruchová, ktorá koncom mája pre názorové nezhody s novým vedením ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny končí na pozícii riaditeľky odboru rodovej rovnosti.

EURACTIV Podcast | Boj proti násiliu na ženách po odmietnutí Istanbulského dohovoru

Ako sa nová vláda stavia k problému násilia na ženách – v oblasti prevencie a vyvodzovania zodpovednosti? Počúvajte podcast z online diskusie venovanej boju proti násiliu na ženách po odmietnutí Istanbulského dohovoru.

Argumenty protiústavnosťou dohovoru, ktoré používali bývalý šéf SNS Andrej Danko aj Robert Fico stoja podľa odborníčky na vode. Podľa Veroniky Bílkovej, členky Benátskej komisie Rady Európy, neexistuje ústavná prekážka ratifikácie Istanbulského dohovoru. Jeden po druhom vyvracia argumenty o údajných právnych dôsledkoch dohovoru na definíciu manželstva, na rozlišovanie biologických pohlaví a ďalšie výhrady, ktoré sa v slovenskej diskusii objavili. Ak krajina dohovoru neratifikovala, je podľa Bílkovej dobré povedať, že tak urobila „z politických, symbolických alebo iných dôvodov“.

Keď pred voľbami vo februári 2020 parlament odhlasoval, že Slovensko Istanbulský dohovor neratifikuje, od mnohých politikov zaznievalo, že Slovensku aj bez neho nič nebráni prijímať potrebné opatrenia. Dá sa to považovať za rovnocenný postup? Odborníci a odborníčky sa zhodujú, že nie.

Nemecká vrchná prokurátorka a členka monitorovacieho výboru Rady Európy pre implementáciu Istanbulského dohovoru (GREVIO) Sabine Kräuter-Stockton hovorí, že je to podobný rozdiel, ako keď sa deti učia doma samé a keď sa učia s učiteľom. Samotnou ratifikáciou dohovoru sa nič zázračne nevyrieši a je to práve mechanizmus monitoringu a odporúčaní, ktorý je pridanou hodnotou dohovoru. „Je to ako keď chcete sám na sebe niečo zmeniť, pomáha ak máte vonkajšiu spätnú väzbu,“ vysvetľuje nevýhody individuálneho prístupu.

Oľga Pietruchová pripomína, že práve monitorovací mechanizmus GREVIO sa stal na Slovensku jedným zo strašiakov. „Konzervatívne mimovládky to viedli ako riziko, že tieto odporúčania budú niečo, čím sa minister môže vo verejnej diskusii zaštítiť,“ dodáva.

Podľa Veroniky Bílkovej sú Česi aj Slováci príliš citliví na akékoľvek zásahy zvonku, vnímanie monitorovacieho mechanizmu ako trestu, či kontroly je podľa nej mylné. Jeho úlohou je krajinám pomáhať a zdieľať skúsenosti.

Nezanedbateľné rozmer je podľa Bílkovej aj v tom, že re ratifikáciou štát tému predstaví ako prioritu. Je to prihlásenie sa k civilizovanému svetu, súhlasí Pietruchová.

V globalizovanom svete a v priestore EÚ je podľa Pietruchovej dôležité, aby existovali spoločné štandardy ochrany obetí a aby krajiny spolupracovali. Ratifikovaný dohovor by tiež fungoval ako garancia pri zmene vlády, ktorá tému boja násilia na ženách „zhodí zo stola“.

Istanbulský dohovor pomaly posúva veci dopredu, naráža však na protireakciu

Lepšie definície sexuálneho násilia, kriminalizácia stalkingu alebo vzdelávanie profesionálov sú niektoré výsledky Istanbulského dohovoru vo viacerých štátoch. Niektoré veci sa menia len pomaly, napríklad súdy zatiaľ stále málo zohľadňujú históriu násilia pri rozhodnutiach o styku s deťmi.

Čo na Slovensku funguje?

V praktickej rovine sa veľa na Slovensku v oblasti boja proti násilia na ženách urobilo, odpovedá Pietruchová na otázku, v akom stave zanecháva túto agendu. Legislatíva sa do veľkej miery upravila po tom, čo Slovensko v roku  2011 dohovor podpísalo. „Vzniklo Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách, ktoré začalo fungovať v roku 2015 a dúfam, že ešte dlho fungovať bude“, hovorí. Jeho vznik je vlastne naplnením článku 10 Istanbulského hovoru, ktorý mnohým krajinám robí problémy. Slovenský príklad bol dokonca prezentovaný na pôde Rady Európy ako dobrá prax.

Pietruchová oceňuje aj dobrú spoluprácu s Prezídiom Policajného zboru.

Programové vyhlásenie vlády v oblasti boja proti násiliu na ženách vyzerá „sľubne“, hodnotí riaditeľ odboru ľudských práv na ministerstve spravodlivosti Marián Filčík. Ministerka Mária Kolíková (Za ľudí) má podľa neho túto tému obsiahnutú vo svojej reformnej agende, špeciálne ochranu obetí domáceho násilia, sexuálneho násilia, násilia na ženách, spoluprácu s občianskou spoločnosťou a predchádzanie druhotnej viktimizácii obetí, čo vyžaduje prácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a so súdmi.

Ministerstvo spravodlivosti podľa Filčíka komunikuje s rezortom práce, Kanceláriou prezidentky SR aj Policajným zborom o zavedení tzv. rakúskeho modelu intervenčných centier v každom kraji. Už dnes je možné vykázanie násilníka z domu políciou. Rakúsky model predpokladá, že polícia o tomto úkone informuje intervenčné centrá, ktoré potom skontaktujú obeť a pomôžu jej pri ďalších nadväzných krokoch.

Rodovo neutrálny prístup nestačí

Potenciálne veľkým problémom pre efektivitu boja proti násiliu na ženách je odmietanie konceptu rodovej podmienenosti a rodovej špecifickosti. „Robili sme formulár na vyhodnotenie rizík pre obete, kde potom na základe úprav – keďže bola snaha robiť to rodovo neutrálne, lebo to musí platiť pre všetky obete – vypadli otázky, či ste tehotná alebo na materskej či rodičovskej dovolenke. Všetky odborníčky a odborníci vedia, že toto je obdobie, kedy to násilie začína,“ popisuje Pietruchová.

„Ak sa strácajú špecifické rodové aspekty, potom aj nastavenie špecifickej pomoci zlyháva,“ dodáva.

Podobný prípad sa podľa nej stal pri snahe o presadenie špecifického zákona rodovo podmienenom násilí a domácom násilí. „To sa nepodarilo. Argumentácia bola, že najprv potrebujeme zákon o obetiach. Zákon o obetiach platí od roku 2017 a je transpozíciou smernice EÚ o minimálnych štandardoch ochrany obetí trestných činov. Bohužiaľ, aj tu došlo k tomu, že rodový aspekt, ktorý v smernici veľmi silno zdôraznený, u nás z toho zase vypadol a horko-ťažko sme tam dostali definíciu domáceho násilia, ktorá ale nepostačuje lebo je zase rodovo neutrálna.“

Pietruchová hovorí, že momentálne nevidí riešenie, keďže si nevie predstaviť, že by akákoľvek politická garnitúra mala odvahu vrátiť diskusiu na vecnú úroveň a k tomu, prečo rodovo špecifický aspekt potrebujeme a prečo potrebujeme jasne pomenovať, že násilie je rodovo podmienené.“

Zďaleka sa to netýka len Istanbulského dohovoru, upozorňuje Pietruchová, keďže všetky moderné dokumenty, či už z OSN, z Rady Európy alebo z EÚ už majú terminológiu rodovej rovnosti. „Teraz máme napríklad konvenciu Medzinárodnej organizácie práce o násilí na pracovisku a sexuálnom obťažovaní, kde zase predpokladám, že Slovensko bude mať problém s ratifikáciou. Otázka je, či teraz naozaj odmietneme všetky medzinárodné dokumenty, kde je zmienka o gendri, to znamená, všetky dokumenty ktoré sa týkajú žien. Toto je vlastne výsledok toho, čo sa tu deje.“

Filčák spomína, že popri Istanbulskom dohovore pripravovalo ministerstvo spravodlivosti na ratifikáciu aj tzv. Lanzarotský dohovor o sexuálnom vykorisťovaní detí, pri ktorom tiež vznikla „vlna odporu“. „Pri Lanzarotskom dohovore sa nám podarilo argumentačnou diskusiou dohovor ratifikovať a očakávali sme, že sa to bude dať aj pri Istanbulskom.“

Slovensko má zastaranú definíciu sexuálneho násilia

Ministerstvo spravodlivosti vypracovalo analýzu Istanbulského dohovoru z pohľadu slovenskej legislatívy, ktorá konštatovala, že Slovensko je v zásade na ratifikáciu pripravené, s niekoľkými výnimkami. Jedným zo zásadných nedostatkov, ktoré budú podľa Filčíka „náročné na diskusiu“ je definícia sexuálneho násilia.

„Istanbulský dohovor je postavený na filozofii, že k znásilneniu a sexuálnemu násiliu dochádza, keď chýba súhlas, hoci implicitný. Naše trestné právo je postavené na tom, že musí byť prítomná aspoň hrozba použitia násilia a musí dôjsť k donúteniu, čo sa aj v komentároch k zákonu vykladá ako prekonanie nejakého odporu.“ Podľa Filčíka sa nevyhnutne musíme pustiť do úpravy týchto definícii.

Pripomína, že keď touto zmenou prechádzalo Švédsko, dostalo sa to aj do slovenského mediálneho priestoru. „Vznikali z toho rôzne posmešky, či bude treba mať notársky overený súhlas na intímny styk, čo je samozrejme nonsens,“ spomína.

Feministická sudkyňa: Ženy sa dlho prispôsobovali tomu, ako o násilí uvažujú muži

LUCÍA AVILÉS v rozhovore pre EURACTIV.sk vysvetľuje, čo sa v Španielsku mení vo vzťahu k násiliu na ženách a čo priniesol Istanbulský dohovor. 

Ako sa na Slovensku stíha násilie?

Získať presný obraz o tom ako sa stíha násilie na ženách nie je jednoduché, mnoho prípadov násilia na ženách sa nestíha len podľa paragrafu 208 Trestného zákona (týranie blízkej a zverenej osoby), ale cez iné skutkové podstaty.

„Veľa vecí, ktoré sa týkajú násilia na ženách je rozdrobených na veľa trestných činov, napríklad, aj pri sexuálnom a pri domácom násilí sa stretnete s tým, že bol páchateľ stíhaný za nebezpečné vyhrážanie alebo za vydieranie, pretože niektoré skutkové podstaty sú si veľmi podobné a vždy to je aj tom, čo vie prokuratúra dokázať,“ konštatuje Filčík.

Podľa Pietruchovej dochádza aj k tomu, že sa častejšie stíha trestný čin nebezpečného prenasledovania (stalking) ako napríklad psychické násilie, lebo sa často uprednostní jemnejšia forma trestného činu, kde je nižšia trestná sadzba.

Reprodukčné práva a štrukturálne násilie

Súvisí téma násilia na ženách s prístupom k interrupciám? Pri obmedzovaní reprodukčných práv žien ako obmedzovanie prístupu k interrupciám alebo určovanie počtu detí je z feministického hľadiska možné hovoriť o systémovom alebo štrukturálnom násilí na ženách, vysvetľuje Pietruchová. „Násilie nie len fyzické ale aj ekonomické a psychické a toto k nim určite tiež patrí, hoci to nie je explicitne v Istanbulskom dohovore napísané,“ dodáva.

Pri prijímaní stanoviska Benátskej komisie k Istanbulskému dohovoru jeden z členských štátov žiadal explicitnú zmienku, že odoprenie interrupcie na žiadosť ženy nemôže byť považované za násilie na ženách, hovorí Veronika Bílková. Komisia po dlhej diskusii toto ustanovenie nedoplnila, hoci tá požiadavka Istanbulskému dohovoru neprotirečila keďže v ňom nie je nič, čo by sa týkalo interrupcií. „Legislatíva, ktorá umelé prerušenie tehotenstva upravuje v takmer všetkých krajinách sveta sama o sebe nie je násilím na ženách. Na druhej strane, môžu sa vyskytnúť prípady, kedy odoprenie interrupcie môže takéto násilie predstavovať,“ hovorí Bílková.

Pripomína prípad, o ktorom rozhodoval Európsky súdny dvor pre ľudské práva (ESĽP), kedy v Poľsku žene, ktorej hrozila slepota nebola interrupcia umožnená a  následkom pôrodu aj oslepla. Súd v tomto prípade povedal, že v konkrétnych prípadoch môže odoprenie možnosti interrupcie predstavovať porušenie ľudských práva podľa Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.