Istanbulský dohovor pomaly posúva veci dopredu, naráža však na protireakciu

Protest proti Istanbulskému dohovoru v Chorvátsku v marci 2018. Chorvátsko dohovor nakoniec ratifikovalo v októbri toho istého roku. [EPA-EFE/Daniel Kasap]

Lepšie definície sexuálneho násilia, kriminalizácia „stalkingu“ alebo vzdelávanie profesionálov sú niektoré výsledky Istanbulského dohovoru vo viacerých štátoch. Niektoré veci sa menia len pomaly, napríklad súdy zatiaľ stále málo zohľadňujú históriu násilia pri rozhodnutiach o styku s deťmi.

Skupina expertov Rady Európy v téme boja proti násiliu na ženách a domácemu násiliu (výbor GREVIO), vydala svoju prvú správu. Pokrýva aktivity výboru za posledné 4 roky v oblasti zavádzania tzv. Istanbulského dohovoru. Dohovor ako najkomplexnejší medzinárodný právny dokument v oblasti boja proti násiliu na ženách považuje OSN za „zlatý štandard“. Slovensko sa ho nedávno rozhodlo neratifikovať.

Nerovnosť plodí násilie

Dohovor má ustanovenia o prevencii násilia, ochrane a podpore obetí a stíhaní páchatelia. Prevenčná časť dokumentu je postavená na spojení násilia na ženách s rodovými stereotypmi. Vychádza z premisy, že násilie na ženách nemožno poraziť pokiaľ nebude existovať skutočná rovnosť medzi mužmi a ženami, vrátane zmeny v dynamike moci a postojoch verejnosti.

To si vyžaduje zmenu myslenia nie len na individuálnej úrovni ale aj vo vnútri inštitúcií. Od štátov dohovor okrem iného žiada osvetové kampane, študijné materiály, tréning pre profesionálov, napríklad právnikov alebo políciu, teda tých, ktoré počas výkonu svojho povolania prichádzajú do styku s obeťami.

Správa GREVIO popisuje pretrvávajúce problémy aj dobrú prax. Aj v niektorých krajinách, ktoré dohovor ratifikovali jeho ciele narážajú na slabú politickú a finančnú podporu. Na druhej strane, viaceré veci sa v rôznych krajinách hýbu dopredu.

„Uznanie štrukturálneho prepojenia medzi rodovými nerovnosťami a násilím na ženách zostáva základnou výzvou. V niektorých spoločnostiach nedostatok povedomia alebo priame popieranie tohto štrukturálneho spojenia zabraňuje efektívnej implementácii alebo je dokonca dôvodom, prečo sa netvoria komplexné politiky,“ píše správa.

Spiatočnícke impulzy

Všíma si aj to, že pokrok v rodovej rovnosti a v ženských právach vyprovokoval v mnohých spoločnostiach silný odpor. „Nie je prekvapivé, že dohovor ako najpokrokovejší a najsľubnejší text na túto tému a zlatý štandard čelí náporu týchto spiatočníckych impulzov,“ píše profesorka Feride Acar, prvá prezidentka GREVIO.

Hovorí o vedomom šírení falošných naratívov o cieľoch dohovoru. „Bohužiaľ tieto hnutia v niektorých členských štátoch, ktorých skutočným problémom je rovnosť žien a mužov, odklonili diskusiu od faktov a pravdy o koreňoch a povahe násilia na ženách. Prekrúcajú ciele dohovoru, čím z neho robia rukojemníka iracionálnych strachov a špecifických domácich politických agend.“

V niektorých prípadoch tieto falošné dôvody viedli k odsunutiu alebo odmietnutiu ratifikácie dohovoru, píše správa. Okrem Slovenska spomína aj Bulharsko. V prípade Bulharska rozhodnutie prišlo ako dôsledok rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý našiel rozpor dohovoru s ústavou. Na Slovensku, pripomína správa, to bolo rozhodnutie Národnej rady, ktorá „veľkou väčšinou“ hlasovala proti dohovoru.

Zabráni slovenský parlament ratifikácii Istanbulského dohovoru zo strany EÚ?

Súdny dvor EÚ pracuje na stanovisku, ktoré má odpovedať na otázku, či môže EÚ dohovor o predchádzaní násilia na ženách ratifikovať v rámci svojich kompetencií aj bez jednomyseľného súhlasu všetkých krajín.

Pretrvávajúce problémy

Správa vyhodnocuje implementáciu Istanbulského dohovoru do života, v krajinách, ktoré ho ratifikovali a pre ktoré je preto záväzný.

Problémom je v mnohých krajinách nedostatok zdrojov, slabá koordinácia a systematický prístup ale aj spomínané vedomé šírenie mylných predstáv. Štáty zlyhávajú najmä v podpore komplexného ekosystému na implementáciu dohovoru, koordinačné orgány nemajú jasný mandát, stretávajú sa ad hoc, alebo nie je systematicky zapájaná občianska spoločnosť.

Správa upozorňuje ale aj na viaceré špecifickejšie problémy z praxe. Strany dohovoru majú napríklad povinnosť zbierať dáta o všetkých formách násilia pokrytých v dohovore. Medzi tieto údaje patria dáta o obetiach rozdelené podľa veku, pohlavia, type násilia, vzťahu obete k násilníkovi, geografické umiestnenie incidentu a informácie o odsúdení násilníka. Máloktorá krajina zbiera všetky.

GREVIO vníma ako problém, že Albánsko, Dánsko a Fínsko zvolili vo svojej domácej legislatíve rodovo neutrálny prístup k domácemu násiliu. Hoci dohovor obsahuje definíciu domáceho násilia, ktorá je rodovo neutrálna a pokrýva mužov aj ženy ako jeho obete, tiež jasne hovorí, že domáce násilie postihuje ženy neproporčne viac a preto je to forma násilia, ktorá je rodovo podmienená.

Rodovo neutrálny prístup podľa GREVIO neumožňuje uznať domáce násilie ako sociálny mechanizmus, ktorý udržiava ženy v podriadenej pozícii voči mužom a tým nenapĺňa požiadavku dohovoru na celostný prístup k problému. V Portugalsku a v Albánsku je zase definícia domáceho násilia nekompletná tým, že nezachytáva aj ekonomické násilie ako to predpokladá dohovor.

Výbor odporúča špeciálnu pozornosť venovať prípadom, kedy násilie končí smrťou ženy. Otázka, ktorú by si mali štátne orgány klásť, je či nie sú v systéme medzery, ktoré neumožnili vražde predchádzať. GREVIO preto navrhuje systematické prehodnocovanie každého prípadu s následkom úmrtia, aby sa našli systematické zlyhania v tom, ako štátne inštitúcie reagujú na násilie.

Dohovor pokrýva aj deti ako obete rodovo podmieneného násilia. Mnoho štátov neplní požiadavku špeciálne sa venovať potrebám dieťaťa, ktoré bolo svedkom násilia vo svojej rodine. Nejde len o procedurálne kroky vo vyšetrovaní, ale aj o vekovo primeranú psychologickú podporu.

GREVIO kritizuje prax, kedy v mene „predpokladaného“ najlepšieho záujmu dieťaťa, súdy rozhodujú v otázkach starostlivosti a styku dieťaťa s rodičmi v prospech udržiavania kontaktu s oboma rodičmi „za každú cenu, bez ohľadu na to, akého násilia v rodine bolo svedkom“.

„Zdieľaná starostlivosť sa o všeobecnosti ponecháva aj v prípadoch, kedy bol jeden z rodičov usvedčený z násilia voči druhému rodičovi. Zbavenie práv takéhoto rodiča je skôr výnimkou aj v situáciách, kedy dotyčný predstavuje nebezpečenstvo pre matku aj dieťa,“ píše správa.

O známom španielskom prípade, na ktorom sa tento problém vyústil do vraždy dieťaťa, hovorila v nedávnom rozhovore pre EURACTIV Slovensko španielska sudkyňa Lucia Avilés.

Feministická sudkyňa: Ženy sa dlho prispôsobovali tomu, ako o násilí uvažujú muži

LUCÍA AVILÉS v rozhovore pre EURACTIV.sk vysvetľuje, čo sa v Španielsku mení vo vzťahu k násiliu na ženách a čo priniesol Istanbulský dohovor. 

Severským štátom, Dánsku, Fínsku a Švédsku, GREVIO tiež vyčíta, že existujú výnimky zo zákazu približovania páchateľa násilia k obeti, ktoré umožňujú komunikáciu aj návštevy detí.

Ženy zo znevýhodnených skupín majú aj k existujúcim podporným službám extrémne obmedzený prístup. GREVIO apeluje, aby štáty zohľadňovali skúsenosti s násilím v azylových procedúrach. Dohovor sa snaží napraviť fakt, že medzinárodné právo o azyle je takpovediac rodovo slepé. Istanbulský dohovor požaduje, aby sa rodovo podmienené násilie (znásilnenie, mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené sobáše, obchodovanie s ľuďmi atď.) uznávalo ako forma prenasledovania, ktorá zakladá dôvod na medzinárodnú ochranu.

Dobrá prax: Definície násilia na báze súhlasu

Správa mapuje aj dobrú prax a prípady, kedy v štátoch dochádza k posunom. Napríklad, Albánsko,  Portugalsko a Čierna Hora do svojich právnych poriadkov zaviedli trestný čin „stalkingu“, resp. nebezpečného prenasledovania.

Mnohé štáty prispôsobili definíciu sexuálneho násilia, ktorá bola pôvodne založená na koncepte donútenia, na takú, ktorá stojí predovšetkým na súhlase. Je to odklon od doterajšej praxe a užšej definície, kedy sa v mnohých prípadoch vyžadovalo preukázanie, že páchateľ použil silu alebo vyhrážky.

Istanbulský dohovor hovorí, že centrálnym aspektom definície sexuálneho násilia je absencia súhlasu, ktorý by dotknutá osoba poskytla dobrovoľne. Inými slovami, nevyžaduje sa dôkaz, že bola použitá sila, ani dôkaz, že žena fyzicky alebo verbálne odporovala.

Tento vývoj odráža aj rozsudok Európskeho sudu pre ľudské práva v prípade M.C. proti Bulharsku, ktorý uvádza: „Rigidný prístup k stíhaniu sexuálnych prečinov, ako napríklad vyžadovanie dôkazu fyzického odporu vo všetkých prípadoch, hrozí rizikom, že niektoré typy znásilnení zostanú nepotrestané a preto (tento prístup, pozn. red) porušuje efektívnu ochranu sexuálnej autonómie.“ Istanbulský dohovor navyše vyžaduje, aby sa dôkazy v týchto prípadoch vyhodnocovali v kontexte konkrétneho prípadu.

Za dobrý príklad uvádza správa Švédsko, ktoré zaviedlo dva nové typy trestných činov negligent rape (slovenský preklad by bol znásilnenie z nedbanlivosti,) negligent sexual abuse (sexuálne obťažovanie z nedbanlivosti). Ide o sexuálny styk či obťažovanie, pri ktorom sa neudiali „akéhokoľvek rozumné opatrenia, aby sa ustanovil súhlas“. Podľa nového výkladu, pasivita obete nemôže byť považovaná za znak dobrovoľnej participácie.

Ilustratívny prípad, aké dôsledky môže mať táto definícia v praxi, opäť popisuje v rozhovore Lucia Avilés.

Istanbulský dohovor hovorí aj o tom, že všetci, ktorí z pozície štátu môžu prísť do kontaktu s obeťami rodovo podmieneného násilia, sa musia v tejto téme vzdelávať. V Rakúsku zaviedli predmet domáceho násilia, vrátane jeho rodových aspektov, do základného dvojročného tréningu policajtov. V Turecku od akademického roku 2018/2019 je povinný predmet o násilí na ženách v rámci viacerých akademických odborov. V krajine tiež podľa správy dramaticky narástol počet centier pre obete rodového násilia.

Albánsko a Fínsko navýšili rozpočet na boj proti násiliu. Fínsko a Dánsko pokročili v zakladaní špecializovaných centier pre obete sexuálneho násilia v nemocniciach, ktoré vedia poskytnúť bezprostrednú a profesionálnu medicínsku starostlivosť ale napríklad aj zabezpečiť forenzné dôkazy, ak sa obeť rozhodne skutok nahlásiť.

Európska stratégia rodovej rovnosti: Podstata Istanbulského dohovoru, kvóty pre firmy a transparentnosť v platoch

Nová európska stratégia rodovej rovnosti obsahuje viacero opatrení, ktoré sa na Slovensku netešia veľkej podpore.

Pár slov k výhradám

Správa sa vyjadruje aj k najčastejším výhradám voči dohovoru, medzi inými, že slovo „gender“ (rod) je pre mnohé právne systémy cudzie, že sa dohovor snaží uznať „tretí rod“ alebo legalizovať manželstvá homosexuálov, že spochybňuje tradičné rodové roly, ktoré sú prínosné pre rodiny a život spoločnosti alebo že je nespravodlivo zameraný len na ženy.

Správa vysvetľuje, že slovo gender používa na vysvetlenie zmyslu a cieľov a nemá ambíciu nahrádzať ním biologické pohlavia žena a muž.

Pokiaľ ide o homosexuálne zväzky, dohovor pracuje s princípom nediskriminácie, preto spomína aj páry rovnakého pohlavia. Jeho ustanovenia musia platiť bez ohľadu na to, či sa násilie deje v manželstve či mimo neho, vo vzťahoch ľudí rôzneho alebo rovnakého pohlavia.

Dohovor takisto nemá ambíciu boriť tradície, s výnimkou tých, ktoré sú diskriminačné, ktoré obmedzujú ženy aj mužov a ktoré ospravedlňujú patriarchálny systém a sexizmus. Viac sa zameriava na ženy preto, že rodovo podmienené násilie zo svojej definície viac ovplyvňuje ženy, keďže je výsledkom nerovnomerného rozloženia moci medzi mužmi a ženami v spoločnosti. Uznáva, že násilie popisované v dohovore môže postretnúť rovnako mužov, deti alebo seniorov a opatrenia dohovoru by sa mali vzťahovať aj na nich.

„História znova a znova ukazuje, že hodnoty a princípy rovnosti, inkluzívnosti, rôznorodosti, tolerancie, podpory a ochrany ľudských práv vždy prekonali silné reakčné tendencie, ktoré sa snažili potlačiť tieto hodnoty, vrátane ľudských práv žien,“ píše v úvode správy prezidentka GREVIO.

Istanbulský dohovor podpísali všetky členské štáty Rady Európy, okrem Ruska a Azerbajdžanu, a jedna medzinárodná organizácia: Európska únia. Doteraz ho ratifikovalo 34 členských štátov Rady Európy, 20 z nich sú členovia EÚ.

Partner

Philip Morris International