Politický vývoj v Turecku a jeho dôsledky na vstup do Európskej únie

Predseda Európskej komisie Jean Claude Juncker a turecký prezident Recep Tayyip Erdogan v roku 2015. [EPA/Oliver Hoslet]

ŠPECIÁL / V posledných rokoch Turecko prechádza obdobím nepretržitej spoločenskej krízy. Odvtedy, čo v roku 2013 vypukli celoštátne protesty Gezi, sa rozdiel medzi tureckou vládou a európskymi metropolami stali čoraz výraznejšie.

Autoritárske tendencie prezidenta sa stali najviditeľnejšími po vojenskom pokuse o prevrat, ktorý si v krajine vyžiadal vyše 250 osôb. Čistky v štátnej a verejnej správe, mierené proti strojcom útokov, ale podľa Ankary Európa nepochopila. Starý kontinent ostal v presvedčení, že vláda využíva situáciu na to, aby sa zbavila všetkých nepohodlných a nespolupracujúcich osôb.

Predčasné parlamentné a prezidentské voľby v júli 2018 transformovali Turecko na prezidentskú republiku a koncentrovali väčšinu moci do rúk dovtedajšieho neohrozeného premiéra. Brusel nedokázal prestať Ankaru kritizovať, no konkrétne kroky voči kandidátske krajine na členstvo boli skôr kozmetického charakteru. Členstvo Turecka v Únii je stále na stole.

Turecko si zachováva svoj význam ako spojenec Západu, ktorý stráži juhovýchodný bok Severoatlantickej aliancie, je významným ekonomickým partnerom, ale aj dôležitým hráčom, pokiaľ ide o riešenie vojny v Sýrii. Jeho vzťah s EÚ a Spojenými štátmi ale v ostatných dvoch rokoch ochladol. S finančnou recesiou, ktorá sa objavila v Turecku, čelia členské štáty EÚ dileme, ako udržať toto strategicky dôležité spojenectvo nažive.

PDF na stiahnutie