Každý piaty človek na svete nemá prístup k dôstojnému bývaniu

Osada v obci Tichy Potok. [TASR / Milan Kapusta]

Prvý októbrový pondelok je na základe rozhodnutia Organizácie spojených národov už od roku 1985 oslavovaný ako svetový deň habitatu. Jeho cieľom je upozorniť na stav miest a základných práv každého obyvateľa na primerané prístrešie.

Až 1,6 miliardy ľudí nemá podľa OSN prístup k dôstojnému bývaniu. Do roku 2030 počet podľa odhadov narastie až na dve miliardy.

Podľa organizácie Habitat for Humanity je jedným z najdôležitejších dôvodov tohto vysokého počtu najmä chýbajúce právo na pozemky a pôdu. Až 75 percent ľudí na svete nemá k dispozícii dostatočné dokumenty, ktoré by potvrdzovali, že pôda, na ktorej žijú, im skutočne patrí.

„Väčšina krajín nemá systém udeľovania vlastníckeho pravá na pozemky alebo tento systém dobre nefunguje. Ľudia, ktorí bývajú v nedôstojných podmienkach nie sú schopní zabezpečiť si právny nárok na pozemky, ktoré využívajú,” hovorí Katerina Bezgachina, riaditeľka komunikácie neziskovej organizácie.

V oblasti rozvojovej pomoci rieši situáciu na globálnom juhu aj Európska únia, no kroky nie sú také rázne, ako by si vážnosť situácie podľa aktivistov vyžadovala.

Pri riešení problému masovej urbanizácie nebude technológia stačiť

Mestá mení didgitálna technológia, inteligentné aplikácie, roboty aj autá bez vodičov. Prináša ale nová technológia aj skutočné zlepšovanie kvality života pre všetkých? Môžu vôbec inteligentné technológie riešiť aj masovú urbanizáciu a preplnenosť miest?

Bez systémov právneho zápisu

Každý štvrtý človek na svete dnes nemá legálne zabezpečené právo žiť na mieste, na ktorom v súčasnosti žije. Na pôdu, ktorú obrábajú, nemá zaznamenané právo dokonca ani majorita farmárov.

Ako upozorňujú mimovládne organizácie aj OSN je dôvodom takýchto vysokých počtov fakt, že krajiny a vlády nevedia isté druhy či formy listov vlastníctva zabezpečiť. Ich obyvatelia na ne však legitímny nárok majú, keďže pôdu zdedili, či odkúpili.

Element rovnoprávnosti žien je ďalšou z príčin, prečo tento problém celosvetovo narastá do obrovských rozmerov. Len 20 percent žien na svete vlastní pôdu. V desiatkach krajín majú dokonca ženy zákonmi zakázané pôdu a majetky vlastniť, či dediť.

Nezanedbateľným opodstatnením vysokého počtu ľudí, ktorí žijú v nedôstojných podmienkach a skutočný habitat im chýba, je aj faktor narastajúcej urbanizácie. Väčšina svetového obyvateľstva sa v novom miléniu presúva z vidieckych oblastí do miest, pričom OSN odhaduje, že do roku 2030 bude v mestách žiť väčšina ľudí.

Do polovice prvého storočia nového milénia má v mestách žiť až 70 percent obyvateľov Zeme. Mestá na tento nával ale nie sú pripravené ani v rozvojových krajinách, a častokrát ani v Európe.

Európske extrateritoriálne záväzky

Exterteritoriálne záväzky vyžadujú od Európskej únie a jej členských štátov podľa medzinárodnej organizácie FIAN, „aby podnikli konkrétne kroky na predchádzanie a odstránenie porušovania ľudských práv a porušovania ľudských práv v súvislosti so zaberaním pôdy“. Aktivisti tvrdia, že Únia v oblasti zaberania pôdy mimo svojho teritória robí pramálo.

Najviac pôdy mimo Európy podľa štatistík z roku 2015 vlastnia najmä britské, francúzske a talianske spoločnosti. 60 percent z tejto pôdy je v Afrike, 26 percent v Latinskej Amerike. Mnohé európske spoločnosti majú navyše mnohokrát niekoľko zahraničných pobočiek, čo sťažuje možnosť vypátrať ich skutočné korene.

Veľkosť pôdy, ktorú mimo európskeho teritória zaberajú firmy členských krajín EÚ. [Land Matrix data, FIAN (december 2015)]

 

O tom, že aj Európa má v otázkach právnych nárokov na pôdu a pozemky v rozvojových krajinách čo povedať, nemožno pochybovať, a to najmä z hľadiska toho, že mnohým pôvodným obyvateľom pôdu bez dostatočnej náhrady zaberajú európske spoločnosti.

Členské krajiny Únie však viažu takzvané Maastrichtské princípy o extrateritoriálnych záväzkoch štátov v oblasti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ako aj ďalšie kapitoly o ľudských právach, zakotvené v Lisabonskej zmluve, či Charte základných práv Európskej únie. Princípy zahŕňajú požiadavky ako prevencia proti zaberaniu pôdy doma aj v zahraničí, vytváranie regulačných orgánov, ktoré zaistia dodržiavanie ľudských práv v tretích krajinách, či požiadavky voči súkromným spoločnostiam, ktoré majú byť právne zodpovedné za porušovanie týchto princípov.

Mestá pre všetkých: Ako zapojiť občanov a udržateľne naplánovať urbanizmus?

Sťahovanie do miest a s ním spojená urbanizácia predstavujú narastajúcu výzvu pre celosvetovú spoločnosť. Riešenia ako zabezpečiť, aby mestá nápor zvládli, už hľadá OSN, Európska únia ale aj národná legislatíva, mestá a obce.

Ešte v roku 2012 zohralo niekoľko členských štátov EÚ dôležitú úlohu pri prijímaní Dobrovoľných usmernení pre zodpovedné riadenie vlastníctva pôdy, rybolovu a lesov. Ide o dokument, na ktorom sa dohodol Výboru OSN pre svetovú potravinovú bezpečnosť. EÚ a jej členské štáty sa však zdráhajú prijať záväzky v oblasti ľudských práv, ktoré sa týkajú mimoeurópskych území. Únia sa posledné roky významne spolieha na dobrovoľné záväzky najmä súkromných spoločností.

„Podnikateľská samoregulácia a schémy spoločenskej zodpovednosti podnikov sa ukázali ako nedostatočné,“ konštatuje minuloročná štúdia organizácie FIAN.

Aktivisti aj počas svetového dňa habitatu žiadajú Brusel o konkrétne kroky, ktoré by napomohli jeden z kľúčových problémov dôstojného bývania – právo na pôdu – riešiť aj na praktickej úrovni, a to priamo z európskej perspektívy.

 

Tento článok je vytvorený vďaka finančnej podpore Európskej únie. Jeho obsah je výhradnou zodpovednosťou Nadácie Habitat for Humanity International a nemusí nevyhnutne odrážať názory Európskej únie.