Urbanistka: Étos krajín nie je tak silný, ako mestská, denná realita ľudí

Milota Sidorová [M.S./Dorota Holubová]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Otvorené regióny a mestá

Proces a utužovanie spoločnosti sú pre mňa pri participácii dôležitejšie ako samotný výsledok, hovorí šéfka Kancelárie participatívneho plánovania MIB MILOTA SIDOROVÁ v rozhovore pre EURACTIV.sk.

Milota Sidorová je urbanistka a riaditeľka Kancelárie participatívneho plánovania na Metropolitnom inštitúte Bratislavy. Na Rádiu FM spolumoderuje reláciu o urbanizme a architektúre Živé mesto_FM.

V rozhovore sa dozviete:

  • prečo je niekedy dobré komplikovať si život tým, že sa spýtajte ľudí, čo chcú;
  • čo sú najväčšie prekážky pre samosprávy pri participatívnych projektoch;
  • prečo je dôležité vedieť, kto je verejnosť;
  • ktorá mestská časť Bratislavy vychádza z dát ako „víťaz“ a ktorá ako „porazená“;
  • prečo sa nebáť „rodovo citlivého plánovania“.

Text je kráteným prepisom rozhovoru, ktorý si môžete vypočuť aj ako EURACTIV podcast.

Je dnes participácia v Bratislave systematicky podchytený proces?  

Pracuje sa na tom. Jeden z prvých pilotov v Bratislave, ktorý fungoval na úrovni samosprávy, bola kancelária participatívneho plánovanie v Novom Meste. Ich hlavná časť agendy zahŕňala participatívne rozpočty.

Postupne sa ad hoc spôsobom profesní aktivisti, vrátane Matúša Valla, rozhodli že je to dôležitá téma. Nešlo im len o PR komunikáciu s verejnosťou, ale podľa nich by mali ľudia vstupovať do procesu plánovania a rozhodovania. Vyústilo to do založenia Metropolitného inštitútu. Tak vznikla aj moja kancelária.

Pracujeme na tom, ako nastaviť pravidlá pre rôzne typy plánovacích procesov. Inak sa rozprávate s ľuďmi, keď vzniká územný plán, čo je veľké a abstraktné na 30 rokov dopredu, ako keď sa rozprávate o tom, ako zrekonštruovať verejný priestor typu detské ihrisko. Každá vec má iný postup a metódy. Toto dávame momentálne dokopy a je to vzrušujúce.

Vymyká sa Bratislava zvyšku slovenskej reality pokiaľ ide o prístup samosprávy k participácii?

Myslím si, že Bratislava na to má momentálne najviac kapacít a zdrojov, lebo je to priorita. Ale určite to nie je jediné mesto, kde to takto funguje. Pomerne dobre pôsobí už dlhšie Trnava, ktorá má prax vo využívaní facilitátorov. Hlohovec robil drobné zásahy v tomto smere. Našli by sme aj malé mestá, alebo mestečká, ktoré intuitívne pracujú s participáciou. Samozrejme, nemajú také veľké rozpočty a častokrát ani to know-how, ako to robiť správne.

Participácia je tiež len nástroj, nie je cieľ sám o sebe. Čo je jej pridaná hodnota pre mesto alebo obec?

Ak si chcete z pozície politika alebo odborníka skomplikovať život, tak sa spýtajte ľudí, čo chcú. Ľudia sa skoro nikdy nedohodnú a často je prítomný konflikt.

Keď som mala 23 rokov a študovala som v Dánsku, zavolali ma na participatívne plánovanie malého námestíčka 10 tisícového mesta. Proces plánovania, kedy sa ľudia stretávali v komunitnom dome nad mapami a diskutovali pomalým systémom o tom, kde bude lavička, terasa, trval šesť týždňov. Pomyslela som si, že za šesť týždňov spravím na Slovensku celú štúdiu a vôbec sa nebudem dohadovať so svojimi susedmi. Spýtala som sa ich, prečo tak dlho vyjednávajú a povedali, že pre nich nie je najdôležitejšie nájsť dobré riešenie, s ktorým je najviac ľudí spokojných.

Pre mňa je tiež dôležitejší proces a utužovanie spoločnosti, ako samotný výsledok. V procese sa ľudia navzájom od seba učia, tvoria sa medzi nimi vzťahy. Preto som niekedy menej kritická voči projektom, ktoré síce vyzerajú zle, ale sa na nich dohodla väčšia skupina ľudí.

Urbanistka: Iba zmena konzumného spôsobu života by mohla odvrátiť klimatické zmeny

Obyvatelia miest už teraz pociťujú klimatické zmeny intenzívnejšie ako vidiečania. Riešenie narastajúcej krízy sa ale nenachádza v konceptoch súčasnosti, hovorí odborníčka na verejné priestory MILOTA SIDOROVÁ.

Riešenia prijímané participatívne teda nemusia byť nevyhnutne lepšie. Čo je meradlom úspešnosti participatívneho projektu? Ako to spätne vyhodnocovať?

Keď chcete mať dobrý projekt, musíte mať k dispozícii rôzne skupiny odborníkov a odborníčok. Neexistuje, aby ulicu navrhol iba dopravný inžinier. Potrebujete tam aj architekta, aby sa zaoberal funkčnými a estetickými kvalitami. Potrebujete aj krajinného architekta, aby rozmýšľal, kde by mohla byť zeleň alebo vodozádržné elementy. Ideálne je, aby tam bol aj sociológ alebo demograf, ktorý vám povie, v akej mestskej časti sa objekt nachádza, či v nej žijú bohatí ľudia, ktorým rekonštrukcia spraví dobre alebo naopak, či tam žijú chudobní ľudia, pre ktorých by rekonštrukcia ulica mohla znamenať ohrozenie, lebo by sa zrazu stala posh, pritiahla by nové obchody, ktoré by týchto ľudí postupne vytláčali. To sa stalo napríklad s Mariahilfer Strasse vo Viedni.

Musíte mať všetky aspekty, vrátane sociálneho a politického, aby bola v procese prítomná pluralita názorov. Viedeň pripravuje rôzne dáta na mapovanie verejného priestoru, aby zistila, aké sú tam prevádzky, ako sa tam ľudia pohybujú a aké sú tam cieľové skupiny. V mojom prípade, ešte predtým, ako idem za ľuďmi, chcem zmapovať to prostredie, aby som vedela, kto sú jeho užívatelia. Až potom si poviem, či sa to sedí s mojimi očakávaniami.

Ktoré najväčšie prekážky musí samospráva prekonať, keď sa do takéhoto niečo chce pustiť? Je to hľadanie ľudí, ktorých sa opýtať? Alebo je to politická nedôvera?

Keďže som vo verejnej správe, tak musím povedať, že veľkou funkčnou prekážkou je nedostatok zdrojov. Skoro žiadna mestská časť nemá na to vytvoriť si kanceláriu. Na kanceláriu pritom potrebujete minimálne troch ľudí, ktorí majú isté typy skúseností. Je skvelé, keď je jeden z týchto ľudí sociológ, potom človek, ktorý rozumie mestu, a ďalší, čo rozumie procesom a investíciám a dokáže ich nastaviť. Toto je minimum. Takáto kancelária si musí vedieť vydobyť miesto medzi odborníkmi. Rozhodovania na magistrátoch sú veľmi segregované. Snažíme sa ich prepájať, aby bol daný projekt dobrý. Niekedy sa stane, že si ľudia na magistráte povedia – čo nevieme urobiť, hoďme na participáciu. Na druhej strane, je to výhoda pre nás, lebo my takto môžeme pomôcť dialógu medzi odborníkmi.

Čo sa týka politikov, tak je dôležité si uvedomiť, že keď 40 percent ľudí povie niečo – hlavne bez predošlého vysvetlenia a ako odpoveď na zle formulovanú otázku – tak to neznamená, že to musí byť nutne správne. Možno mi takýto „hlas“ dáva mandát zabrániť nejakej výstavbe, no vox populi nie je najviac strategický. Tomuto tlaku čelíme pri územných a strategických plánoch, a preto cieľové skupiny, ktoré voláme, sú hlavne odborné skupiny a organizované združenia. S istými skupinami ľudí musíme pracovať veľmi cielene.

Tradičné klišé hovorí, že komunálna alebo regionálna úroveň je tá, ktorá je najbližšie občanovi. Čo podľa vás ovplyvňuje človeka viac? Je to mesto, kde žije alebo krajina?

Nedávno som sa rozprávala s kamarátkou sociologičkou, ktorá skúma integráciu v Európe. Povedala mi, že vychádzajú výskumy, ktoré tvrdia, že to, čo je pre človeka najdôležitejšie sa odohráva v dvoch úrovniach. Jedna je mestská, kde sa odohráva 90 percent vášho života. Potom je úroveň globálna, lebo každý chodí na dovolenky alebo má informačný kontakt so zahraničím. Kategória krajiny z toho vypadáva. V histórii vznikali mestské štáty, pretože mesto má iný metabolizmus a správanie ako zvyšok krajiny. Vidíme to aj na Bratislave, ktorá je oveľa otvorenejšia a tolerantnejšia, má viac kvalít kultúry a služieb ako zvyšok Slovenska. Ľudia, ktorí sem prichádzajú, to tak vnímajú. Étos krajín nie je tak silný, ako je mestská, denná realita ľudí.

Vedia samosprávy vykompenzovať niektoré zlyhania národných politík?  

To je super otázka, lebo takmer všetky národné politiky sa fyzicky zhmotnia v priestore mesta či obce. Či už ide o poskytovanie sociálnych služieb, integráciu cudzincov, rekonštrukcie alebo prioritizáciu typu mobility, úprimne si myslím, že samosprávy a mestá v tom ťahajú za krátky koniec. Nemajú dostatok kompetencií a financií, aby kompenzovali tieto nedostatky.

Použijem jeden negatívny príklad. Od 1. januára by sa mal chystať ďalší sociálny balík, vďaka ktorému bude MHD pre študentov a seniorov v mestách zadarmo. Reálne to spôsobí, že MHD, ktorá je plnej kompetencii samosprávy, bude mať menšie finančné prostriedky lebo bude musieť voziť ďalších alebo tých istých ľudí, ktorí doteraz aspoň niečo platili. Budeme opäť čakať na kompenzácie od štátu? Je to nezdravý vzťah. Je nefér, že s mestami o tomto balíčku nikto nediskutoval.

Na druhej strane, spoločnosť sa mení spôsobom vedenia pilotných projektov a precedensov. Pokiaľ máme úspešného lokálneho politika, ktorí zmenil svoje mesto, tak je šanca, že to dotiahne vyššie. Alebo príklady dobrej praxe obnovy, nájomné bývanie, parky či súťaže sa niekedy šíria smerom nahor.

Kvalita života v slovenských mestách: Bratislava a Košice

Bratislavčania aj Košičania sú podľa prieskumu eurokomisie so životom vo svojich mestách spokojní. Ide o súčasť trendu, v ktorom sa východeurópske mestá kvalitou života doťahujú na tie severoeurópske.

Pred pár dňami vyšiel prieskum Európskej komisie o kvalite života v európskych mestách. Z nej vyplynulo, že viac ako 90 percent opýtaných je spokojných so životom v Bratislave. Je toto číslo podľa vás oprávnene tak vysoké?

Je to pre mňa šokujúca informácia. Desať rokov som žila v deviatich mestách a určite môžem povedať, že Bratislava nie je najlepšie a najfunkčnejšie mesto na život. Má v sebe kreativitu a energiu, s ktorou ide dopredu a v tom má istý šarm. Myslím si, že údaj hovorí, že sa v Bratislave žije dobre oproti mestám ako napríklad Jerevan. Je pravda, že oproti tomuto mestu je tu lepšia kvalita života a keď má niekto dobrú prácu, tak si vie vyskladať dobrý život. Ja som však kritik a preto pracujem vo verejnej správe, lebo chcem veci zlepšiť.

Aj keď v Bratislave kvalita života stúpa – od verejnej dopravy cez komunikáciu mesta, až po rekonštrukciu verejných priestorov – tak, keď sa pozrieme na Mercerov rebríček, zistíme, že zatiaľ čo Viedeň je v ňom na prvom mieste, Bratislava je osemdesiata štvrtá až osemdesiata siedma, v závislosti od roku.

Posuňme sa viac k téme inkluzívnosti mesta a spôsobom, akými dokáže byť rovnako príjemným a funkčným priestorom pre rôzne skupiny. Vieme povedať, komu sa dnes v Bratislave žije najlepšie a komu najhoršie?

Stále razíme tézu, že nie je jedna verejnosť a nie je jeden neutrálny užívateľ mesta. Zostavili sme rôznorodý výskumný tím a požiadali sme Slovenskú akadémiu vied a Centrum pre výskum etnicity a kultúry o dáta o cudzincoch, ako aj ľuďoch, čo dochádzajú do Bratislavy, o ekonomických príjmoch ľudí v Bratislave, ale aj o ohrozeniach z klimatických zmien. Takisto sme požiadali o demografiu a dáta o tom, kde máme najviac starých a mladých ľudí. Keď sme to cez seba prevrstvovali, tak sú mestské časti, ktoré vychádzajú ako víťazi a tie, ktoré sú skôr porazení.

Víťazom v Bratislave je neprekvapivo Staré Mesto, kde ľudia zarábajú najviac oproti všetkým. Zároveň sa tu kumuluje najviac cudzincov, keďže je to multikultúrne prostredie. Je tam najviac kultúry a príležitostí, vrátane tých pracovných. Zároveň v ňom žije najviac starých ľudí, v niektorých oblastiach je až 43 percent starej populácie, teda ľudí nad 65 plus. Tí ľudia si musia zabezpečiť svoj život pri dosť vysokých cenách. Postupne budú odchádzať a príde sem nová skupina obyvateľov. Pri pohľade na ceny si musíme klásť otázku, kto bude môcť dosiahnuť na život v Starom Meste a ďalších centrálnych častiach?

Oproti nim zoberiem príklad, ktorý vychádza z viacerých dátových hodnotení najhoršie – Podunajské Biskupice. Nevýhoda tejto časti mesta je znečistenie. Zároveň tam nie je verejná doprava typu električka, čiže je to pomerne izolovaná časť. Zistili sme, že je tam najviac ľudí s najmenším príjmom. Medián príjmu je okolo 700 eur v hrubom. Na Bratislavu je to šialené.

Toto sme porovnali s tým, koľko za mesiac zarobí človek v Starom Meste. Vyšlo nám, že zarobí v priemere až o 400 euro viac. To nám hovorí, že týmto ľuďom by sme mali začať pomáhať viac ako ľuďom v Starom Meste. Nič proti Starému Mestu, ale ak máme ako samospráva zabezpečovať férový prístup, tak by som sa mala pozerať po mestských častiach alebo oblastiach, ktoré v sebe kumulujú viacero typov nedostatkov. Toto je do budúcnosti priorita.

Pozrime sa na rodový rozmer – ženy sú najväčšia demografická skupina, ktorej blahobyt vyplýva aj na všetkých ostatných. Čo vieme o vzťahu žien k Bratislave? Aké sú skúsenosti žien v tomto meste?

Hlavne by sa to malo začať skúmať. V jednom momente sa vo Viedni spravil prieskum o tom, ako ľudia využívajú verejnú dopravu. Zistilo sa, že sú tam veľké rozdiely. Muži sa v meste pohybujú hlavne autom a na pár cieľov. Ženy využívali viac verejnú dopravu a chodili viac pešo. Pohybujú sa ako pavúk v malých vzdialenostiach do pol kilometra, čo je 15 minút chôdze. To znamená, že pre ňu je chodník dôležitý. Toto sa volá mobilita starostlivosti.

Toto podnietilo Viedeň k tomu, že si povedala – keď je majoritným klientom v meste žena, čo preto robíme preto a čo vieme o jej potrebách? Vznikla koordinačná kancelária pre špeciálne ženské potreby s podporou strany zelených a sociálnych demokratov. Zdôrazňujem, že keď to nemá politickú podporu a pochopenie, tak sa budeme baviť len o tom, či gender existuje alebo nie.

Čo s tým robila Viedeň?

Viedeň si spravila pilotné projekty na ženské bývanie, volá sa to Frauen Werk Stadt. Tento projekt nechali v súťaži navrhnúť iba ženským architektkám. Prišli s inými riešeniami, ako muži. Keď si predstavíte klasický panelák, tak ony navrhli niečo, čo vyzeralo ako pôdorys stredovekého hradu s nádvoriami a polonádvoriami. Keď sa deti vypustia na nádvorie, tak majú stále kontakt s rodičom. Doplnili tam kočikáreň a parter s obchodmi.

V Rakúsku fungujú spoločné práčovne, ktoré sa kedysi umiestňovali do podzemia. Potom si ženy povedali – prepáčte, toto je naša neplatená práca, prečo by som mala trčať niekoľko hodín denne v smradľavej tmavej pivnici? Architekti vyniesli práčovne na strechu blokov, kde mali najlepší výhľad a spravili si strešnú záhradu. Alebo do toho komplexu dali škôlku. Mnoho developerov, dokonca aj v Bratislave, začína tieto finty preberať, ale vôbec si neuvedomujú, že za tým bola veľmi jasná vedomosť, že to mesto nefunguje rovnako pre mužov ako pre ženy. Nebojme sa slova „rodovo citlivé plánovanie“. Pomáha nám pochopiť realitu rôznych ľudí tak, aby sme riešenia robili ešte lepšie.

Ako ste povedali, kľúčová pre túto tému je aj politická podpora. Pre vás je rodovo citlivé plánovanie téma a otvárate ju nejaký čas. S akou odozvou sa to stretáva z vašich doterajších skúsenosti?

Ja sa stretávam s dobrými reakciami. Musím povedať, že aj v mojej mužsky dominovanej profesii to mužskí kolegovia berú, lebo im ukážem konkrétne príklady, kde to má efekt. Ja ako feministka sa môžem oprieť o technickosť a ukázať realitu týmto spôsobom. Pokiaľ by som bola feministka, ktorá hlása práva a slobody ako hodnotu, tak by som to mala ťažšie. Komunálna politika môže pomôcť aj rodovej citlivosti. Vieme, pre koho tie veci robíme. Ukážeme to na pár príkladoch a vysvetlíme, že to nie je žiadna dojmológia, ale niečo čo pomáha všetkým.

Združenia miest a obcí otvorene hovoria, že rodová rovnosť nie je priorita

Záujmové združenia miest a obcí tvrdia, že od členov neregistrujú záujem alebo problémy v oblasti rodovej rovnosti. Malá oravská obec je na Slovensku jediná, ktorá schválila akčný plán a pracuje s rodovou optikou vo svojich aktivitách.

Ktoré sú najľahšie a najťažšie realizovateľné veci, ktoré sa dajú v meste v rámci rodovo citlivého prístupu urobiť?

Odvolám sa na Evu Kail, ktorá bola aktívna v 90. rokoch, keď bola pre tieto veci enormná politická podpora a čerpalo sa rozpočtov na akýkoľvek projekt. Keď táto vlna vypršala, musela vymyslieť iný buzzword. Napríklad namiesto „rodovo citlivého plánovania“ použila pojem „mesto pre všetkých“. To už znelo lepšie.

Myslím, že aj my musíme občas použiť iný buzzword, ktorý momentálne funguje. Keď to prenesiem do praxe, tak ona povedala, že čokoľvek spravíte pre komfort peších ľudí v meste, robíte pre ženy, lebo tie sú najväčším užívateľom týchto zón. Takisto nájomné a dostupné bývanie pomôže ženám, lebo majú nižšie príjmy a často ostávajú ako slobodné matky a preto im to pomôže viac ako mužom. To sú veci, ktoré fungujú okamžite, ale majú v sebe implicitne skrytý rodový rozmer.

Paradoxne teda pomáha prestať hovoriť o ženách, ale nahradzovať ich inými synonymami.

Keď idem do prostredia, ktoré nemá žiadnu predstavu, tak ukážem prax. Oni to pochopia a nakoniec im poviem, že toto je ten feminizmus a vôbec to nebolelo.