Slovensko si necháva financovať služby pre obete domáceho násilia eurofondami

Ilustračný obrázok. [TASR/Dušan Hein]

Grantové financovanie v téme domáceho násilia je hazard so životmi obetí aj s odborníkmi, ktorí sa im venujú, hovorí riaditeľka jednej z najväčších organizácií poskytujúcich pomoc ženám a deťom v núdzi. Súčasný spôsob financovania hrozí zrútením jednotlivých platforiem podpory.

Základné a špecializované služby pre obete rodovo podmieneného a domáceho násilia na Slovensku do veľkej miery platia daňoví poplatníci z iných krajín EÚ a z Nórska. Takéto financovanie je výrazne nestabilné a v čase, kedy granty nie sú alebo meškajú, nemá nikto povinnosť pokračovanie služieb pre obete domáceho násilia zabezpečiť. Organizácie, ktoré služby pre ženy a deti zažívajúce násilie poskytujú, hovoria o existenčných problémoch a absurdnej administratíve.

Hoci európske fondy (najmä Európsky sociálny fond, operačný program Ľudské zdroje) financujú tieto služby značnými sumami – v roku 2020 dokopy takmer 3 a pol milióna eur – nie sú vôbec ideálnym riešením. Poskytovatelia aj odborníčky preto volajú po systémovom financovaní zo štátneho rozpočtu.

V súčasnom modeli by základné systémové financovanie malo prichádzať z vyšších územných celkov (VÚC). „Tie ale nemajú povinnosť tieto služby financovať a rôzne kraje majú rôzne prístupy, aj čo sa týka výšky príspevkov. Preto sú organizácie odkázané na viaczdrojové financovanie,“ hovorí odborníčka a donedávna riaditeľka odboru rodovej rovnosti na ministerstve sociálnych vecí Oľga Pietruchová.

Prostriedky z krajskej samosprávy pre registrovaných poskytovateľov nie sú zanedbateľné (takmer 2 milióny eur v tomto roku), zďaleka však na pokrytie nákladov nestačia, čo uznáva aj rezort sociálnych vecí.

Financovanie z kraja je nastavené podobne ako príspevok na lôžka v domovoch sociálnych služieb. Apolónia Sejková z občianskeho združenia MyMamy z Prešova, ktoré poskytuje komplexné služby, vysvetľuje prečo je to problém: „My máme rodinné miesta. Keď mám izbu s piatimi posteľami, nemôžem tam ubytovať tri ženy s dvoma deťmi. Musia mať samostatné rodinné bunky, aby ich pobyt v zariadení nebol ďalším trestom,“ popisuje špecifiká núdzového bývania.

Na Slovensku momentálne pôsobí 20 organizácií, zväčša neverejných poskytovateľov, ktoré poskytujú aj službu krízového bývania. Ďalších 13 poskytuje poradenské služby ambulantne.

Keď sa systém služieb obetiam domáceho a rodovo podmieneného násilia na Slovensku nastavoval, viedla sa diskusia, či ide o agendu ľudských práv (práva obetí trestných činov) alebo sociálnu službu. Nakoniec skončila pod ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.

Ženy v prvej línii krízy si od štátu zaslúžia viac ako poďakovanie

Koronová kríza by mala byť ďalším impulzom na odbúravanie systematických rodových nerovností, hovoria odborníčky. Slovensko má na to nástroje aj dáta, a je len na politickom rozhodnutí, či chce štát nerovnosti riešiť a rozhodovať podľa zažívanej reality žien.

Niektoré služby dodnes nemajú samostatný názov v legislatíve, zákon bezpečné ženské domy pozná len ako generické „zariadenia núdzového bývania“ a nemajú ani zadefinované základné štandardy.

Prešovské občianske združenie MyMamy funguje už takmer dve dekády, v posledných rokoch sa venuje najmä ženám zažívajúcim násilie. Až 80 percent z aktuálnych zdrojov združenia tvoria štrukturálne fondy EÚ. „Nemalo to tak už byť, podľa mňa minimálne posledných pár rokov,“ hovorí Apolónia Sejková.

Pod nórskou vlajkou

Najmä zo začiatku bolo na Slovensku nastavovanie služieb pre týrané ženy realizované s pomocou Nórskeho finančného mechanizmu (NFM), ktorý administruje Úrad vlády SR. Tento finančný mechanizmus prijímatelia hodnotia v porovnaní so štrukturálnymi fondami EÚ, relatívne dobre. „Smer-Nesmer, ako sa k tejto téme postavil úrad vlády a nórske veľvyslanectvo bolo v rámci mojich dlhoročných skúseností výnimočné v pozitívnom zmysle slova. Snažili sa pochopiť, s čím a ako pracujeme. Hodnotiace mechanizmy na úspešnosť projektu boli nastavené logicky a dobre,“ vysvetľuje Sejková.

Aj Centrum Slniečko z Nitry začínalo pri vybudovaní bezpečného ženského domu s grantom z Nórskeho finančného mechanizmu. „Zástupcovia ministerstva práce nám ešte v prípravnej fáze projektu sľubovali, že po ukončení podpory z NFM preberie zodpovednosť  za pokračovanie nastavených služieb štát. Služba bezpečného ženského domu s nastavenými štandardami sa do zákona nedostala, a aj dobre rozbehnuté poradenské služby museli ich poskytovatelia ukončiť alebo eliminovať,“ popisuje riaditeľka Centra Slniečko, n.o. Mariana Kováčová.

Podľa nej mal už v priebehu pilotného overovania „niekto, kto je pri zmysloch a rozume“ nastaviť financovanie ďalej. „Ide o prospešné služby, ktoré štát obetiam garantuje a ak ich sám nezabezpečuje a dal ich do rúk neziskovkám, tak by sa mal aj zaviazať, že ich finančne zastreší a nenechá ich živoriť alebo jednoducho napospas osudu,“ argumentuje.

Situácia sa pre podobné organizácie stáva zúfalou, keď granty ako je napríklad ten nórsky, skončia. Nastáva existenčná neistota s výpadkami v mzdách, čo vedie k tomu, že odchádza vyškolený špecializovaný personál. „Neviete žene, dieťaťu, obetiam násilia povedať: Pardon, prepáčte ale my končíme, nemáme financie. Musela som často zobrať na seba pôžičku, či zakladať vlastné bývanie, na to, aby sme mohli nejaký čas medzi grantami preklenúť,“ spomína Kováčová.

Eurofondy pokrývajú prevádzkové náklady

Štrukturálne fondy EÚ sú pre oblasť praktickej pomoci v teréne finančnou náplasťou, ktorá prichádza s celým súborom problémov. Občianske združenie MyMamy napríklad zabezpečuje nie len krízové bývanie ale aj sociálne, psychologické, právne či pracovné poradenstvo a krízovú intervenciu. Odborníci  pracujú s klientkami aj na zlepšovaní rodičovských zručností, alebo zlepšovaniu vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ktoré je často narušené prežitým násilím. Toto všetko je dnes do prevažnej miery financované z eurofondov.

Eurofondy a problémové oblasti na Slovensku

Najprv uhasiť najväčšie požiare, to je odpoveď niektorých aktivistov na otázku, kam by dnes a v budúcnosti mali smerovať peniaze z fondov EÚ. V ktorých oblastiach musí Slovensko zabrať najviac a ako mu v tom môžu pomôcť eurofondy? 

Praktické ťažkosti s tým spojené majú rôzne bizarné podoby. Združenie MyMamy je momentálne v druhom roku realizovania projektu pod Implementačnou agentúrou ministerstva práce. Aby bolo možné sledovať dosahovanie tzv. merateľných ukazovateľov projektu, združenie musí vykazovať klientelu. Klientkám bezprostredne ohrozených násilím však združenie z pochopiteľných dôvodov zaručuje anonymitu.

Problém je aj s ďalšími kritériami. „Ak chcem vyplatiť plnú mzdu pre poradkyňu musí mať 15 klientiek mesačne a polovica z nich musí byť opakovaných. Akým spôsobom viete zaručiť, aby sa klientka do mesiaca dvakrát vrátila?“ pýta sa riaditeľka MyMymy Apolónia Sejková.

Mariana Kováčová z Centra Slniečko pridáva ďalší príklad. Centrum musí dokladať dotazníky spokojnosti po každej krízovej intervencii u klientky. „Tá však zväčša v tej chvíli naozaj myslí na iné veci,“ hovorí Kováčová.

Takisto nemôžu vo viacerých projektoch vykazovať prácu cez víkend, k čomu samozrejme bežne dochádza. „Zjavne to nastavuje niekto, kto tomu absolútne nerozumie a kto v teréne nikdy nebol,“ myslí si Kováčová.

Keď proti prísnym a nezmyselným podmienkam poskytovatelia namietajú, odpoveďou riadiaceho orgánu je, že ak príde európsky audit, výdavky vyhodia a zdroje budú musieť vrátiť.

Plánovať prevádzkové zdroje počas roka tak, aby nechýbali je pre poskytovateľov mimoriadne zložité.

„Teraz zúčtovávame zdroje, ktoré sme vyplácali v júli a auguste minulého roka. To je ročné omeškanie. Vložili sme tam vlastné zdroje. Pri mimovládke, ktorá pracuje v teréne, je zohnať vlastných 20 tisíc eur veľká vec, ale podarilo sa nám to. Použili sme ich na vykrytie obdobia, kedy sme nedostali zálohovú platbu z Implementačnej agentúry,“ vyratúva problémy Sejková.

„Grantové financovanie v službách a nebodaj v téme domáceho násilia, násilia páchaného na ženách je hazardom s ľudskými osudmi, obeťami, pokiaľ nie je zabezpečené kontinuálne financovanie,“ konštatuje Kováčová. „Prostredníctvom grantov je dôležité nastavovať pilotné overovania a vybudovať to, čo v systéme chýba. Nie je ale možné sa spoliehať, že grantami môžeme donekonečna zastrešiť denno-denné poskytovanie sociálnych služieb a opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a kurately,“ dodáva.

Rozdiel medzi základnými službami a nadstavbou

Odborníčky sa zhodujú, že téma potrebuje stabilitu a jednoznačnosť. „Aspoň personál, ktorý bude dosahovať minimálne štandardy Rady Európy pre pomoc tejto klientele, by mal byť v systematickom financovaní štátu,“ hovorí Sejková. Za splnenia tohto predpokladu si vie predstaviť, že o zdroje naviac budú poskytovatelia súťažiť.

Podobne to vidí aj Kováčová. Ak je zazmluvnené stabilné viacročné financovanie, zvyšok môže byť nadstavba a organizácie, si ju môžu zháňať samé.

„Ak vám funguje bezpečný ženský dom, poradenské centrum a terén, potom môžete pomôcť  ešte aj iným spôsobom, napríklad urobíte grant na kanisterapiu, hipoterapiu, arteterapiu, či iné metódy, ktoré prispievajú k eliminácii traumy spôsobenej násilím. Ale my sme stále na začiatku, zháňame financie na to, aby sme prežili a mohli poskytovať prioritné služby.“

Nie sú to len organizácie poskytujúce služby v teréne, ktoré sú odkázané na európske prostriedky. Vyššie spomínaný problém sa dá ilustrovať aj na príklade Národnej linky pre ženy zažívajúce násilie. Budovala sa od roku 2014 z financií z Európskeho sociálneho fondu (ESF), svoju činnosť spustila vo februári 2015.

Po skončení prvého projektu, sa musela existencia linky zachraňovať z iného projektu z nórskych fondov a následne, keďže nové výzvy z ESF meškali, aj z rezervy predsedu vlády. Od minulého roku je zase linka opäť financovaná z ESF. V tejto chvíli však nie je jasné, čo s ňou bude po februári 2022.

Riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny Silvia Porubänová si myslí, že aj spomínaná Národná linka pre ženy zažívajúce násilie by mala byť financovaná zo štátneho rozpočtu: „Keď vznikla, bola deviata v Európe. Všetky ostatné krajiny financovali technické vybavenie projektovo alebo sponzorsky ale mzdové náklady idú zo štátneho rozpočtu alebo rozpočtu samospráv.“

Ministerstvo: Financovanie je problém, chceme to riešiť

Nové vedenie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny (patrí strane Sme rodina) viní bývalé vlády za to, že nezastabilizovali systém služieb pre obete domáceho násilia. „Agenda násilia na ženách a deťoch pre predchádzajúcu vládu síce de iure existovala, ale de facto sa v životoch týchto obetí moc nezmenilo,“ napísala Barbora Petrová z tlačového odboru ministerstva.

Súčasné vedenie rezortu „to vníma ako veľký problém“. Uznáva, že financovanie z VÚC nestačí, „vzhľadom na to, že skupina obetí násilia je veľmi špecifická“.

Ministerstvo plánuje urobiť „odpočet doterajšej pomoci obetiam násilia v rodinách, zmonitorovať dnešné kapacity v pobytových službách, zmapovať ambulantnú a terénnu službu.“ Odkazuje na programové vyhlásenie vlády o podpore rodiny, ako „základnej bunky spoločnosti“ a záväzok zasadzovať sa za „systémové opatrenia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na deťoch, ženách a ďalších zraniteľných“.

Nová generálna riaditeľka sekcie rodinnej politiky ministerstva práce Anna Verešová hovorí, že je „hlboko znepokojená a rozčarovaná z toho, že dnes, v roku 2020, má Slovensko takto finančne poddimenzované služby práve pre tých, ktorí sú ohrození na živote a na zdraví“. Pod jej sekciu patrí po novom aj odbor rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí (bývalý odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí).

Oľga Pietruchová, ktorá po zmene vlády odišla z vedenia odboru rodovej rovnosti na ministerstve, je toho názoru, že systémová zmena by mohla mať napríklad formu fondu na podporu obetí trestných činov, z ktorého by sa financovali aj služby. Tento fond by mal byť podľa nej medzirezortný a mohol by byť napĺňaný aj z ukladaných peňažných trestov.

„Samozrejme, mohla by to byť aj iná forma stabilného financovania zo štátneho rozpočtu, ale tam je zas problém s ročným cyklom. Stabilný systém by sa určite dal nájsť, ale chýbala politická vôľa oddeliť tieto služby od sociálnych služieb a nastaviť ich v osobitnom režime,“ popisuje Pietruchová.

Nejasná budúcnosť

Medzi poskytovateľmi služieb pre ženy a deti zažívajúce násilie respektíve obete domáceho násilia nateraz veľký optimizmus nevládne.

„Všeličo som prežila v tejto sfére, ale očakávam ešte horšie časy,“ hovorí Apolónia Sejková. „Bolo vyhlásené ďalšie kolo nórskych fondov, mali sme informáciu, že náš projekt bol úspešný. Dva mesiace ležal na úrade vlády, mali sme podpisovať zmluvu. Teraz sú šumy, že sa projekty posielajú na prehodnotenie.“ Obáva sa, že ani tieto prostriedky nedostanú.

Po Istanbulskom dohovore sú na Slovensku ohrozené všetky moderné medzinárodné dokumenty o ženách

Hystéria okolo „gender ideológie“ ohrozuje ratifikáciu ďalších moderných medzinárodných dokumentov, ktoré sa týkajú žien, hovorí Oľga Pietruchová. Slovenská legislatíva by mala podľa nej jasne pomenovať, že násilie na ženách je rodovo podmienené. 

Odmietnutie Istanbulského dohovoru môže mať širšie následky, ako sa …

„Som pripravená na to, že to jedného dňa zavrieme, alebo minimálne ja už budem musieť odísť,“ hovorí.

Panuje obava, že sa z ideologických dôvodov financovanie odkloní inam ako aj, že kvôli pandémii a ekonomickej kríze nebudú relevantné výzvy a prostriedky sa presmerujú na nezamestnanosť alebo priamu pomoc podnikom a živnostníkom.

Oľga Pietruchová si myslí, že jednou z možností na nastavenie systémového financovania by bolo využiť aj balík EÚ na ekonomickú obnovu. Cituje z oficiálneho oznámenia Európskej komisie k Plánu obnovy, podľa ktorého „EÚ urobí všetko, čo je v jej silách, aby predchádzala rodovo podmienenému násiliu a bojovala proti nemu, podporovala a chránila obete týchto trestných činov a brala na zodpovednosť páchateľov. Stratégia práv obetí bude venovať osobitnú pozornosť osobitným potrebám obetí rodovo podmieneného násilia“.