Michael Ignatieff: Za zatrpknutosťou strednej Európy je aj povýšenectvo Západu

Michael Ignatieff (v strede). [EPA-EFE/Zoltán Balogh]

Demokratická transformácia sa v strednej a východnej Európe neskončila. A my budeme aj naďalej vzdelávať ľudí k slobodnému mysleniu, hovorí kanadský akademik a rektor Stredoeurópskej univerzity v Budapešti MICHAEL IGNATIEFF.

Michael Ignatieff je akademikom, novinárom a bývalým šéfom Liberálnej strany Kanady. Posledné tri roky bol rektorom Stredoeurópskej univerzity (CEU) v Budapešti. Pod tlakom maďarskej vlády presúva CEU tento rok väčšinu svojich aktivít do Viedne.

Od budúceho roka bude CEU mať väčšinu svojich aktivít v Rakúsku. Čo pre vašu univerzitu znamená v širšom zmysle presun z Budapešti do Viedne?

Akademické programy s titulmi akreditovanými v Spojených štátoch musíme realizovať vo Viedni. Prví študenti tam prídu už 30. septembra (rozhovor sa konal 25. septembra – pozn. red.). Zároveň chceme zostať silne prítomní v Budapešti. V súčasnosti zisťujeme, čo nám umožňuje zákon.

Je to komplikovaná otázka, na ktorú zatiaľ nemám odpoveď. Toto je univerzita s dvoma kampusmi už nejaký čas, pretože Viktor Orbán vytlačil z Budapešti naše programy pre zisk titulov. Ale neprinútil odísť univerzitu. Nechcem, aby sme odišli úplne, pretože by to vyslalo hroznú správu krajine, ktorá bola naším domovom 25 rokov. Nemôžeme sa vzpierať zákonu. Ale v Budapešti máme krásny kampus a veľa úžasných učiteľov, takže sa snažím nájsť rovnováhu.

Sargentiniová o presune CEU: Je to čierny deň pre Maďarsko a pre Európu

Presun Stredoeurópskej univerzity z Budapešti do Viedne je zlou správou pre Maďarsko a pre Európu. Uviedla to v pondelok holandská europoslankyňa a spravodajkyňa Európskeho parlamentu pre Maďarsko Judith Sargentiniová.

Za založením CEU v Budapešti stála určite aj myšlienka pomôcť strednej Európe v demokratizácii. Neznamená presun do Viedne, že táto myšlienka bude na vedľajšej koľaji?

Nie. Je zábavné, ako ľudia vnímajú geografiu tohto regiónu. Vo Viedni hovoria, že sú súčasťou strednej a východnej Európy, v Budapešti hovoria, že Viedeň je v západnej Európe. Môj pohľad je taký, že budeme vo Viedni aj Budapešti, a zostaneme univerzitou, ktorá háji otvorenú spoločnosť, teda slobodné myslenie a slobodné inštitúcie. Nemyslím si, že presun do Viedne to zmení. Naďalej budeme ctiť záväzok, ktorý sme dali v roku 1991.

Vy sa však pýtate, čo sa stalo s prechodom k demokracii v tejto časti sveta. Určite naberá smer, ktorý sme nepredvídali. Ale naše poslanie nespochybňuje. Máme asi 17 tisíc absolventov. Mnohí z nich pochádzajú z tohto regiónu a teraz sú roztrúsení po celom svete. Každý jeden absolvent strávil aspoň rok alebo dva v slobodnej inštitúcii. Malo to svoj vplyv. Na tomto záleží. Stráviť s nami rok, ak pochádzate z Azerbajdžanu, Albánska, či Bulharska, byť na mieste, kde sa od vás žiada, aby ste mysleli za seba, zanechá celoživotnú stopu. Toto nie je univerzita, ktorá má ľudí indoktrinovať určitou predstavou o demokracii. Je to miesto zamerané na budovanie slobody a slobodného myslenia, na vzdelávanie k premýšľaniu. Viem, čo mi povedali, viem, aké sú klebety, čo hovoria oficiálne médiá a moji priatelia. Ale čo si myslím ja? Tento prístup pomáha prechodu k demokracii.

Ten sa samozrejme vydal neočakávanou, niekedy strašidelnou cestou. CEU nemôže zvrátiť chod dejín. Všetko, čo môžeme robiť, je vzdelávať ľudí k slobode. To robíme každý deň a každý rok. A ja v toto poslanie verím odhodlane.

Dokážete pokračovať v tomto poslaní v postkomunistickej Európe, aj keď budete vo Viedni?

Určite. Nemyslím si, pridať jedno miesto znamená zrieknuť sa poslania. Naše poslanie je dnes viac, nie menej dôležité. Vyrovnávame sa s ilúziami, ktoré mali ľudia o transformácii v roku 1991. Mysleli sme si, že bude ľahká, je ťažká. Transformácia sa neskončila. Poľsko nebude smerovať k autoritárstvu a populizmu navždy, Maďarsko nebude navždy konsolidovaným štátom jednej strany. Dejiny sa neskončili. V strednej Európe, ktorá zostala stredobodom našej pozornosti, nás čaká zaujímavá budúcnosť. Treba si tiež uvedomiť, že máme študentov z 88 krajín. Už nie sme regionálnou, ale svetovou univerzitou.

Čakali sme od Strednej Európy príliš?

Havlove očakávania od Strednej Európy ako zdroja odvážnych a nových riešení sa sčasti naplnili nečakaným a nepekným spôsobom, píše Seán Hanley.

Západné krajiny investovali veľa energie a peňazí do demokratickej transformácie v strednej a východnej Európe. Už ste povedali, že sme sa mýlili v očakávaniach. Nastali však omyly aj v činoch? Zlyhal západný svet v snahe transformovať tento región?

Západ má trhliny. Európu a Spojené štáty úzko spájala bezpečnostná spolupráca a spoločný záväzok k demokracii zoči-voči výzve komunistického totalitarizmu. Teraz sú ekonomickými rivalmi. Stále sú bezpečnostnými partnermi, ale to puto je slabé. A Spojené štáty sa rozhodli, že už nemajú vôľu ani kapacity pre systematické budovanie medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Preto neprestajne znižovali investície do bezpečnosti a transformácie v strednej a východnej Európe. Vrcholom ich zapojenia bola Daytonská mierová dohoda (ktorá ukončila vojnu v Bosne v roku 1995 – pozn. red.) alebo intervencia v Kosove v roku 1999. Odvtedy sa Spojené štáty angažovali čoraz menej – nielen za éry Donalda Trumpa, ale rovnako počas demokratickej a republikánskej administratívy – pretože americký politický konsenzus podporujúci tento angažmán vyprchal. V tejto časti sveta sa nedá udržať, ak si ľudia v Spojených štátoch myslia, že by sme mali robiť niečo iné. Stále existuje geostrategický záväzok. V Poľsku sú nejaké strely, v Pobaltí vojaci.

Trump hovorí o nových amerických základniach v Poľsku.

To je pravda. Bezpečnostný záväzok ostáva, ale záväzok k demokracii sa oslabil. To je hanebné, oba záväzky idú ruka v ruke.

Zlyhala americká politika demokratizácie v tomto regióne?

Otázkou nie je, či uspela alebo zlyhala. Spojené štáty sa jej vzdali. Pravdou o akejkoľvek vonkajšej demokratizačnej politike je, že má svoje hranice. Ak Poľsko uskutočnilo demokratickú transformáciu, je to vďaka hrdinom hnutia Solidarita a poľskému vnútornému odboju. Prišla pomoc zvonku, ale hlavní aktéri boli vo vnútri. Podobne to bolo v Českej republike a Maďarsku. Nikdy som neveril, že toto sa dá robiť zvonku. Dnes vidíme dva fenomény: Američania sa vzdávajú snáh o demokratizáciu a transformačné elity z roku 1989 starnú. Pred dvoma týždňami nám zomrel György Konrád (maďarský spisovateľ) a László Rajk (maďarský architekt a aktivista), úžasní ľudia, ktorí predstavovali to najlepšie z maďarskej transformačnej generácie. Adam Michnik and Lech Wałęsa sú stále nažive, ale ich dejinná úloha sa zmenšila. Bude sa musieť pozdvihnúť nová generácia a rozhodnúť sa: Naozaj chceme byť demokratickou spoločnosťou? Alebo chceme obnoviť pochmúrnu skorumpovanú kleptokratickú stedoeurópsku priemernosť s vedúcou úlohou jednej strany? Toto je otázka pre vašu generáciu.

Vnímate dnešnú stredoeurópsku politiku ako ideologický zápas medzi liberálnymi demokratmi a konzervatívnymi nacionalistickými populistami?

Stredná a východná Európa vždy cítila zatrpknutosť aj z povýšenectva, ktoré jej prejavovala západná Európa. Osobne sa mi toto povýšenectvo nepáči; západná Európa by si mala zapamätať lekciu zo slobody, ktorú jej dala stredná a východná Európa. Zmena v roku 1989 začala v poľskej lodenici a zatknutím signatárov Charty 77. Slobodne začali ľudia myslieť na viacerých miestach, ale aj v Budapešti. Západná Európa na to zabudla. Scenár, v ktorom je východná Európa autoritárska, konzervatívna, nábožná a protidemokratická, zabúda na tento príbeh slobody.

Ministri vypočúvali maďarskú delegáciu kvôli právnemu štátu

Rada neprijala žiadne hodnotenie ani nerozhodla o ďalšom postupe. Frans Timmermans navrhuje, aby si ministri pozvali aj zástupcov medzinárodných organizácií, ktoré stav v Maďarsku vyhodnocovali. Ubezpečuje, že aj keď sa sám posúva k inému portfóliu, téma vlády zákona nikam neodchádza.

Ale politické strany zastupujúce malé mestá, vidiecke oblasti a konzervatívne prvky v spoločnosti, vytvorili víťazné koalície v Poľsku, do istej miery v Česku, určite v Maďarsku. K moci sa dostali priživovaním sa na zatrpknutosti, ktorú východná Európa vždy cítila k povýšeneckej západnej Európe. Tieto konzervatívne kresťanské prvky tiež využili strach strednej a východnej Európy z demografického úpadku, odchodu mladých ľudí, šírenia liberálnych a sekulárnych hodnôt ako manželstvá homosexuálov, z ktorých majú taký strach ako niektorých ľudia v západnej Európe.

Zápas v strednej Európe sa teda podľa vás odohráva na poli identitárnej politiky. Nie sú však títo politici predstaviteľmi tých, ktorí vyšli z politickej a hospodárskej transformácie ako porazení?

Nie. Fidesz veľmi úspešne zastupuje víťazov demokratickej transformácie. V piatok večer vidno fideszácku strednú triedu, ako nastupuje do BMW, nakladá svoje deti do sedačiek, ukladá ich do supermoderných a veľmi drahých kočíkov. Títo ľudia nie sú porazení. Začína vymierať generácia liberálov z obdobia transformácie. V Maďarsku, Poľsku a Česku je však nová konzervatívna stredná trieda, ktorá dokázala z transformácie veľa vyťažiť a ktorej sa darí v integrácii tejto časti Európy do dodávateľských reťazcov západoeurópskych korporácií. Maďarsko je jedna veľká montážna linka pre nemecký priemysel, ktorá vytvorila v krajine veľa bohatstva. Mnohí z talentovaných manažérov sú Maďari. Hospodárstvo rastie tempom štyri až päť percent. Je tu však protirečenie. Ideológia tohto regiónu je na jednej strane podporovať kapitalizmus a na druhej strane odsudzovať liberalizmus, demokraciu a vývoj kultúrnospoločenských noriem.

Orbán je veľmi zručný politik, ale musí svoju koalíciu udržať pokope. Ak v Európe nastane recesia, nová stredná trieda môže naraziť a cítiť sa neisto. Otázka, či to režim zvládne, je komplikovaná. Budú si musieť nájsť a vypestovať nového nepriateľa, aby odviedli pozornosť ľudí. Tento režim je veľmi šikovný. Ale pointou je, že transformácia sa ešte neskončila.

Maďarsko už nie je liberálnou demokraciou, ale iným typom režimu. Za akých podmienok môže dôjsť k jeho ďalšej zmene?

Takmer úplne to závisí od toho, či ekonomický rozmach, ktorý umožnil Fideszu udržať sa pri moci, naberie trhliny. V takom prípade by sa objavil nový typ nespokojnosti. Skutočnou tragédiou Fideszu je, že tento režim nemá plán následníctva. Úplne závisí na jednom mužovi. Tento režim sa bojí prehry v slobodných voľbách, keby sa naozaj konali. Natíska sa otázka, či je opozícia dostatočne dôveryhodná, aby ho porazila. Na tieto otázky zatiaľ nemáme odpovede. Isté náznaky budeme mať po miestnych voľbách v Budapešti v polovici októbra (samosprávne voľby sa v celom Maďarsku konajú 13. októbra – pozn. red.).

Na Slovensku vyhrala prezidentské voľby Zuzana Čaputová, ktorá symbolizuje všetko, len nie západné klišé o politikoch na východe. Zasadzuje sa za liberálnu demokraciu, právny štát a boj proti klimatickej zmene. Ide o výnimku z pravidla, alebo svetlo nádeje?

Určite ide o svetlo nádeje, ktoré však vzišlo z ohavného činu. Vražda novinára a jeho snúbenice, ktorá šokovala Slovensko, viedla k veľmi silnej reakcii verejnosti. A tiež k vyvrcholeniu pocitu znechutenia z politickej elity na Slovensku. Bolo to v prospech Zuzany Čaputovej. Všetko, čo môžem povedať je: Nech žije prezidentka. Ale mal by som povedať, že politické systémy týchto krajín sú veľmi špecifické pre danú lokalitu. Nie som si istý, že Maďarsko sleduje, čo sa deje v slovenskej alebo poľskej politike, že Slovensko sleduje, čo sa deje v maďarskej politike. V západnej Európe sú obľúbené komentáre o politike v strednej a východnej Európe, lenže tie opomínajú, ako veľmi rozdielne a uzavreté do seba sú tieto krajiny. Čaputová je veľmi zaujímavou postavou a nechcel by som jej vyjadriť neúctu, ale myslím, že jej vplyv na akúkoľvek inú východoeurópsku krajinu je malý.