Profesorka kolektívneho práva: Frivolné žaloby sú znepokojivo rozšírený mýtus

Holandská profesorka kolektívneho práva Ianika Tzankova (napravo), ktorá emigrovala z Bulharska a jej firma pracovala aj na kauze Dieselgate. [BEUC/Pablo Garrigos]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Kolektívne žaloby na Slovensku

Mediálny obraz z USA je skreslený, v skutočnosti je ťažké spory o odškodné zafinancovať a dostať pred súd, hovorí v rozhovore prvá európska profesorka kolektívneho práva, ktorá pracovala aj na kauze Dieselgate. 

Ianika Tzankova sa narodila v Bulharsku a emigrovala do Holandska v roku 1991, kde študoval právo na univerzite v Tilburgu. Drží prvú európsku profesúru v oblasti kolektívnych žalôb. Je tiež spoluzakladateľkou právnickej firmy Birkway, ktorá sa špecializuje na riešenie medzinárodných sporov. Spolu s partnermi boli zapojení do kolektívnych sporov s firmou Shell, aj do prípadu Dieselgate voči Volkswagenu.

V rozhovore hovorí:

  • v čom je mediálny obraz o kolektívnych žalobách pokrivený;
  • či je pre Slovensko dobré, že bude mať systém kolektívnych žalôb;
  • kto by mal spory financovať, aby boli životaschopné a nezávislé;
  • a prečo je podľa nej lepšie, keď sú ľudia do žaloby zarátaní automaticky.

Prečo ste sa rozhodli venovať práve kolektívnym žalobám?

Zadaním mojej doktorandskej práce bolo študovať úlohu tretích strán v občianskom súdnom konaní. Ale pri výskume som objavila tému kolektívnych žalôb, ktorá sa venovala dianiu v skutočnom živote. Nechcela som len tlmočiť právne texty, byť výskumníkom v slonovinovej veži.

Tým, že som pôvodom z východnej Európy, tak chápem, že kolektivizmus môže byť vnímaný ako niečo negatívne. Ale tu som videla, že to môže byť aj pozitívna sila. Kolektívne žaloby predsa začínali v Spojených štátoch amerických ako nástroj spoločenských zmien.

Keď sa v Európe povie „kolektívna žaloba“, ľudia si väčšinou predstavia práve americký kontext.

Je to tak. Existuje však množstvo ďalších jurisdikcií, kde majú tieto systémy značne vyvinuté. Kanada je veľmi zaujímavý prípad a má aj bližšie k európskemu zmýšľaniu a prístupu k riešeniu sporov. Navyše, najviac kolektívnych žalôb na jedného obyvateľa má Izrael, nie Spojené štáty americké.

Slováci si už o dva roky budú môcť vysúdiť kolektívne odškodnenie od nekalých obchodníkov

Ministerstvo spravodlivosti začne s prípravou kolektívnych žalôb už tento rok. Európska únia nastavila pravidlá tak, aby neskĺzli k šikane firiem. Dôležitá je ale otázka, či budú poškodení spotrebitelia do sporov zapájaní automaticky. 

Napriek tomu správy, ktoré sa k nám dostávajú, pochádzajú väčšinou z USA. Z médií to pôsobí, že Američania pravidelne dostávajú stovky dolárov za každú chybnú hračku. Je tento obraz založený na realite?

Z novín, filmov alebo seriálov to tak môže pôsobiť. Ale množstvo hromadných žalôb v porovnaní s bežnými spormi je aj v Spojených štátoch amerických relatívne malé. Tiež sa treba pozerať na počet súdnych sporov, ktoré aj dostanú povolenie pokračovať. Myslím si, že ten obraz je skreslený.

Ale kolektívne žaloby môžu mať veľký dopad na firmy, prichádzajú s nimi reputačné aj finančné riziká. Majú tiež veľký vplyv na ľudí, pretože sú vďaka nim schopní dosiahnuť niečo, čo by mohlo byť pre jednotlivcov ťažšie. Môže z nich tiež plynúť obrovský peňažný zisk pre právnikov, ktorí ich zastupujú. Pozornosť médií je teda pochopiteľná.

To je jedna z veľkých kritík amerického systému, že na ňom bohatnú právnické firmy.

Ale každá jurisdikcia, ktorá má naozaj fungujúci systém kolektívnych žalôb, v ňom má zabudovanú nejakú finančnú motiváciu pre právnikov. Sú to náročné prípady, vyžadujú odborné znalosti a prinášajú aj určité finančné riziká.

Niektorí politici si myslia, že môžete mať systém bez akýchkoľvek odmien a bude adekvátne fungovať. To jednoducho nie je pravda. Mnohé európske štáty majú tieto systémy už roky, ale v praxi sa nepoužívajú. Napríklad také Portugalsko. Nemyslím si, že by tam nedochádzalo k žiadnym previneniam, ale kvalifikovaní právnici nie sú motivovaní sa týmito prípadmi zaoberať.

Čo si vo všeobecnosti myslíte o smernici EÚ o kolektívnych žalobách?

Som voči nej ambivalentná, závisí to od uhla pohľadu. Ak pochádzate z jurisdikcie, akou je Holandsko, ktorá má tento systém už dlho, nie som si istá, či ide o zlepšenie. Už sme mali aj systém bez adekvátnej motivácie a od roku 2020 sme prešli na realistickejší a ústretovejší, aj keď sa stále potrebuje preukázať.

Smernicu ale vnímam ako veľký politický úspech. Diskutovalo sa o nej mnoho rokov a je to prvýkrát, čo bol na úrovni EÚ zavedený záväzný nástroj kolektívnych žalôb. Ale najviac ma zaujíma, ako bude fungovať v praxi.

Čo v prípade krajiny ako Slovensko, ktorá doteraz kolektívne žaloby vôbec nemala?

Kolektívne žaloby dokážu napraviť mocenskú nerovnováhu, je to dobrá vec. Ale existuje pri nich určité zakorenené napätie. Ani bez áut si svoj život nevieme predstaviť, ale spôsobujú nehody. Preto máme pravidlá a vyžadujeme, aby mali ľudia vodičské preukazy.

Aj kolektívne žaloby by mohli spôsobiť nejakú „nehodu“, vtedy čítame príbehy o poburujúcom odškodnom, z ktorého najviac získajú právnici a obvinení. Ale to neznamená, že kolektívne žaloby by sme ako také mali zavrhnúť.

Nepoctivé e-shopy aj neférové zoznamky. S čím môžu pomôcť kolektívne žaloby? (INFOGRAFIKA)

Slovákom sa zvyčajne darí riešiť zákaznícke sťažnosti priamo s obchodníkmi. Ak ale ten nespolupracuje, vysúdiť si odškodné nebýva ľahké. Zmeniť to môžu kolektívne žaloby, ktoré na Slovensko prídu už o dva roky. 

Ako takýmto „nehodám“ zabrániť?

Mali by sme mať pravidlá a postupy, aby sa stávali čo najmenej. Súdy tu zohrávajú dôležitú úlohu, rovnako ako správne právne vzdelávanie. Riešenie sporov o kolektívnych žalobách sa stalo špecializáciou, rovnako ako patentové alebo pracovné právo.

Ďalšou kritikou amerického systému je, že je príliš ľahké podať hromadnú žalobu a že sa používajú na súdnu šikanu.

Empirický výskum nenaznačuje, že by existovalo veľa frivolných kolektívnych žalôb a už vôbec nie v európskom kontexte. To je až znepokojujúco rozšírená mylná predstava.

Keď som čítala o nebezpečenstve kolektívnych žalôb v európskom legislatívnom procese, nebola som si istá, či sa mám smiať, plakať alebo sa báť. Hovorím si: Aké nebezpečenstvo? Na akých empirických dôkazoch je toto tvrdenie založené? Dokazuje to, že legislatíva, a to aj tá európska, je stále najmä politickým procesom.

Ako je to v Holandsku?

Ani v Holandsku, čo je jedna z najskúsenejších jurisdikcií v EÚ, nemáme dôkazy o frivolných kolektívnych žalobách. Všetky, ktoré boli dodnes postavené pred súd, boli úspešné a prispeli k vývoju práva.

V skutočnosti je tu presne opačný problém. Stále je veľmi zložité, aby sa tieto prípady dostali na súd, aby boli riadne zafinancované a dostali sa cez všetky etapy.

Pri transpozícii smernice EÚ zostáva na členských štátoch niekoľko dôležitých rozhodnutí. Jednou je otázka, kto bude môcť ľudí zastupovať v týchto žalobách.

Ako tvorca politík máte na výber veľa možností, ktoré sa dajú vnímať na škále od liberálnejších po konzervatívnejšie. Zvolením tých liberálnych môžete dostať systém, ktorý bude v praxi používaný častejšie. Je dôležité mať vyvážené nastavenie.

Pri cezhraničných kolektívnych žalobách politici zvolili ten najkonzervatívnejší prístup. Musí to byť nezisková organizácia, ktorá nesmie byť externe financovaná a musí mať niekoľko rokov skúseností. Okrem toho musia byť zaregistrovaní v zozname, čo vytvára monopoly a všetci vieme, aké sú nevýhody monopolov.

Aké ďalšie problémy môžu vzniknúť z takéhoto nastavenia?

Tiež to vyvoláva otázku, ako si budú tieto neziskovky môcť dovoliť tak nákladné súdne spory. Budú financované štátom? Potom budú závislí na politickom vplyve. Alebo budú podfinancované, čo sa pri štátnom financovaní stáva veľmi často. Preto sa čudujem, či chcú politici, aby tieto systémy skutočne fungovali, alebo len odkazujú na nejakú myšlienku spravodlivosti.

Technologické firmy bohatnú na dátach. Kolektívne odškodné môže ľuďom vrátiť moc

Platforma TikTok čelí v Holandsku kolektívnej žalobe, ktorá žiada za každého používateľa pod 13 rokov odškodné dvetisíc eur. O dva roky bude podobný súd možný aj na Slovensku.

Aký je teda najlepší model financovania týchto žalôb?

V ideálnom prípade by existovalo množstvo zdrojov, komerčných a nekomerčných. Kanada  je v tomto dobrým vzorom. Umožňuje princíp „kto prehrá ten platí“, kde neúspešná strana platí za súdne trovy víťaza. Tiež umožňuje financovanie tretími stranami, pod drobnohľadom súdu.

V neposlednom rade má spoločný fond na financovanie kolektívnych žalôb. Ten bol jednorazovo podporený vládou a teraz už je sebestačný, pretože dostáva určité percento z vysúdeného odškodného. Poistenie súdnych nákladov je ďalšou možnosťou, rovnako ako crowdfunding.

Ďalšie veľké rozhodnutie je, či budú zákazníci automaticky zahrnutí do súdnych sporov a dostanú možnosť sa z nich odhlásiť (opt-out), alebo či sa do nich budú musieť aktívne prihlásiť (opt-in).

Keď opäť použijeme liberálno-konzervatívnu škálu, opt-out je liberálnou voľbou a opt-in konzervatívnou. Tradičný pohľad hovorí, že opt-out porušuje procesnú autonómiu jednotlivca, pretože je zahrnutý v rámci súdneho konania bez jeho vysloveného súhlasu.

Ak máte skôr právno-ekonomický prístup, existuje množstvo štúdií, ktoré dokazujú, že opt-out je omnoho účinnejší systém.

Ktorý je podľa vás lepší?

Študovala som výhody a nevýhody oboch a dospela som k záveru, že systém opt-out oveľa viac napĺňa procedurálnu autonómiu jednotlivca. Je totiž vďake nemu oveľa pravdepodobnejšie, že dôjde k výsledku.

Opt-in systém môže byť veľmi zaťažujúci, ľudia nie sú zvyknutí aktívne sa zapájať do súdnych sporov. Takže je nepravdepodobné, že dáte dokopy dostatočne veľkú skupinu na to, aby boli tieto spory životaschopné. V teórii teda toto právo máte, ale v praxi nikam nevedie.

Opt-out systém je potrebný najmä pri spotrebiteľských sporoch, kde ide o malé odškodné. Menej podstatné je to pri veľkom odškodnom, kde sa ľudia zapoja pravdepodobnejšie.