Spravodlivosť a vnútro: Dohľad nad právnym štátom strany nechcú zveriť EÚ

Hlavná európska prokurátorka Laura Codruta Kovesi počas híringu v Európskom parlamente. [EPA-EFE/Stephanie Lecoq]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Parlamentné voľby 2020

VOĽBY 2020 | Ochota vybaviť EÚ novými nástrojmi na ochranu právneho štátu je u politických strán relatívne slabá. Žiadna dnes už ale nevystupuje proti Úradu európskeho prokurátora, viaceré by súhlasili s jeho s ďalšími kompetenciami.

Analyzované strany a hnutia

Analýza EURACTIV.sk zohľadňuje strany a hnutia, ktoré mali v posledných prieskumoch verejnej mienky od agentúr Fokus (december, január 2020) a AKO (november 2019, január 2020,) volebné preferencie na úrovni aspoň päť percent a teda majú šancu na zastúpenie v Národnej rade SR. Vychádza z programov strán a hnutí, z pološtruktúrovaných rozhovorov s gestormi pre tému európskej politiky jednotlivých stranách a hnutiach, ktorí v nadchádzajúcich voľbách aj kandidujú, prípadne z emailovej komunikácie s nimi. Obmedzením pre túto konkrétnu oblasť je chýbajúci program strany Smer-SD a strany Kotlebovci – ĽSNS. Strana ĽSNS nereagovala ani na zaslané otázky. Analýza teda odráža názory SaS, Sme rodina, Za ľudí, SNS, OĽaNO, PS/Spolu, KDH a Smer-SD.

Právny štát

Voči dvom členským krajinám EÚ – Poľsko a Maďarsko – bol v posledných rokoch aktivovaný článok 7 Lisabonskej zmluvy. Toto ustanovenie bolo pôvodne považované za poslednú možnosť, v prípade, že členská krajina zlyháva v dodržiavaní hodnôt, na ktorých stojí EÚ. V oboch spomínaných dochádza podľa názoru európskych inštitúcií a ďalších medzinárodných orgánov k zlyhávaniu princípov právneho štátu. V Poľsku sú problémom najmä zásahy vlády do nezávislosti súdnictva, v Maďarsku sú problémy širokospektrálnejšie. Článok 7 predpokladá viacero náročných procedurálnych krokov (hlasovanie v Rade EÚ, jednomyseľnosť v Európskej rade), na ktorých konci je možné rozhodnúť o sankciách v podobe pozastavenia práv vyplývajúcich z členstva v EÚ. Pri Poľsku a Maďarsku zatiaľ k žiadnemu z týchto krokov neprišlo kvôli nedostatku politickej vôle na strane členských štátov. Ukazuje sa, že tlak EÚ v tejto oblasti má limity. Efektívnejšou cestou sa javia byť rozsudky Súdneho dvora EÚ. Poľsko už po rozhodnutí európskeho súdu muselo opustiť niektoré plány. Nevýhodou tejto cesty je, že vynesenie rozsudkov trvá dlho a riešia len veľmi konkrétne kolíziu národných noriem s európskym právom, nie systémové zlyhania.

Niektoré členské štáty a európske inštitúcie preto hovoria, že Únia potrebuje nové nástroje, aby vedela lepšie brániť svoje hodnoty. Len malá časť slovenského politického spektra s nimi súhlasí.

Koalícia PS/Spolu je ochotná ísť najďalej. Ich program vyjadruje podporu pre nový, vylepšený „Európsky mechanizmus demokracie a vlády práva“. Tento by nemal mať len podobu peer-review, teda akejsi diskusnej výmeny medzi členskými krajinami navzájom v Rade EÚ (ako navrhlo Nemecko a Belgicko, pozn. red.), ale malo by ísť aj o pravidelný monitoring všetkých členských krajín. (Takúto prvú výročnú monitorovaciu správu už Európska komisia chystá v druhej polovici roka 2019, pozn. red.). PS/Spolu ale žiada, aby existovala aj možnosť sankcií a podmienenosti vo vzťahu k čerpaniu zdrojov z rozpočtu EÚ. Europoslanec za PS Michal Šimečka je spravodajcom takéhoto ambiciózneho mechanizmu v Európskom parlamente.

Veronika Remišová zo strany Za ľudí pripomína, že žiadny členský štát nie je dokonalý a štáty majú nedostatky v rôznych oblastiach. Ako príklad uvádza „nezdravý vplyv“ bývalého talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho na médiá, „inštitucionálne zlyhania“ v Grécku, ktoré zhoršili finančnú krízu v Európe, či nerešpektovanie Pakt stability a rastu zo strany Francúzska či Nemecka po určitú dobu. „Momentálne sú problémy v niektorých oblastiach v Maďarsku a Poľsku. Nemyslím si, že tieto zlyhania by sa mali riešiť cez sankcie a už vôbec nie cez sankcie naviazané na využívanie eurofondov,“ konštatuje Remišová. Eurofondy podľa nej nie sú odmenou za dobré chovanie, ale nástrojom solidarity a pomocou pre zaostávajúce regióny v rámci spoločného trhu. „Vzájomná dôvera medzi členskými štátmi je dôležitá, no ešte dôležitejšia je vnútorná odolnosť a schopnosť samotných štátov vysporiadať sa so svojimi problémami,“ hovorí Remišová. Riešenie vidí v posilnení občianskej spoločnosti, dialógu s členskými krajinami a diplomatickom úsilí spoločenstva štátov.

Hnutie OĽaNO v programe deklaruje, že presadzovanie právneho štátu patrí medzi strategické záujmy Slovenska. Milan Vetrák (kandiduje na 16. mieste) považuje súčasný mechanizmus EÚ v oblasti dodržiavania princípov právneho štátu za vhodne nastavený, pričom sa nebráni prípadným vylepšeniam, medzi ktoré patrí aj každoročné hodnotenie členských štátov EÚ v tejto oblasti. Zároveň však hovorí, že previazanie mechanizmu čl. 7 Lisabonskej zmluvy na eurofondy, t.j. možnosť pozastavenia eurofondov, nie je namieste. Takýmto previazaním by podľa neho „došlo k neprimeranému zásahu do suverenity členských štátov EÚ a boli by sankcionované aj regionálne, či lokálne orgány, ktoré nemajú podiel na nedostatkoch, ktoré Európska komisia vytýka centrálnej vláde.“ Upozorňuje tiež, že pozastavenie eurofondov je možné aj dnes, aj keď len za pochybenia finančného charakteru. Je tu tiež možnosť riešiť problémy cez OLAF, do budúcnosti cez európsku prokuratúru, alebo súdnou cestou – cez ESĽP či Súdny dvor EÚ, dodáva Vetrák.

Pre hnutie Sme rodina nie je cesta vytvárať nové, ad hoc monitorovacie mechanizmy „na skrotenie Orbána“. Podľa Štefana Holého (kandiduje na 9. mieste) je to otváranie „Pandorinej skrinky“. Tvrdí, že súdne poistky sú v EÚ postačujúce. „Určite to nebudeme my, čo by sme chceli mentorovať Poliakov a Maďarov,“ hovorí Holý.

SaSprograme píše, že „hodnoty demokratického právneho štátu musia byť určujúcimi pre zahraničnú a európsku politiku“. Detailnejšie to nerozvíja. Alojz Baránik (kandiduje zo 4. miesta) si myslí, že „Slovensko potrebuje reálnu a úprimnú podporu EÚ v uplatňovaní princípov právneho štátu“, pričom pod ochranou týchto princípov „si predstavujeme pomoc pri realizácii očisty súdnictva od kriminálnych živlov a sudcov s mentalitou beztrestnosti.“ Strana ale podľa neho nepodporuje pravidelné hodnotenia všetkých členských štátov v tejto oblasti, „pretože konkrétne v prípade Slovenska neveríme, že európski úradníci majú dostatočné pochopenie dôvodov súčasného stavu orgánov ochrany právneho štátu (polícia, prokuratúra a súdnictvo) na to, aby takéto hodnotenie mohli vykonávať objektívne, a teda spôsobom, ktorý je pre Slovensko prospešný“. Baránik však tvrdí, že ak by ale existoval spôsob, ako také hodnotenie robiť nezávisle a informovane, nemali by námietky. Dovtedy však so sankciami nesúhlasia.

KDH nemá na tému vnútorne zjednotený postoj. Podpredseda KDH, europoslanec Ivan Štefanec hovorí, že fungovanie právneho štátu je jedným z najdôležitejších pravidiel, ktoré by mali byť v EÚ dodržiavané. „Pravidelné hodnotenie aj s odporúčaniami by malo ostať a podporujem, v extrémne vypuklých prípadoch, aj sankcie v podobe zastavenia časti eurofondov,“ tvrdí Štefanec. Jeho stranícka kolegyňa, tiež europoslankyňa Miriam Lexmann, komunikuje trochu iný názor. Podľa KDH je jedinou účinnou ochranou dobrá politika, ktorá dokáže pre tieto princípy získať väčšinu voličov. „Podporu týchto princípov si nemožno ani kúpiť, a nedá sa ju ani vynútiť sankciami“. Dodáva, že občania budú viac rešpektovať prípadnú kritiku zo strany EÚ, ak budú mať väčšiu dôveru, že EÚ plne rešpektuje suverenitu členských štátov a neprekračuje kompetencie. „Pristúpenie k sankčnému mechanizmu KDH vidí problematické aj z toho hľadiska, že pri súčasnom prerozdelení kompetencií v rámci EÚ inštitúcií, neexistuje neutrálny arbiter.“ Diskusia okolo ochrany právneho štátu je už teraz podľa nej viac stranícko-politická ako založená na faktoch a hlbokom pochopení súvislostí.

SNS sa otázkou právneho štátu v EÚ v programe nezaoberá. Jej podpredseda Jaroslav Paška (kandiduje z 2. miesta) hovorí, že dialóg s Maďarskom a Poľskom je legitímny, hoci by podľa neho nemal prebiehať v Európskom parlamente, ale za zatvorenými dverami. Aj tam treba pri ňom rešpektovať, že každý štát má vlastnú štruktúru fungovania moci a tradície a naopak, netreba sa snažiť „zaviesť jeden meter pre všetky štáty“ v podobe rovnakých civilizačných a kultúrnych hodnôt. „Narobíme si medzi štátmi viac problémov ako osohu,“ tvrdí Paška.

Úrad európskeho prokurátora

Nová inštitúcia EÚ – európska prokuratúra (EPPO) – vytvorená na základe tzv. posilnenej spolupráce, by mala začať fungovať do konca roka 2020. Na jej čele bude bývalá hlavná rumunská protikorupčná prokurátorka, Laura Codruța Kövesi. Úlohou EPPO bude stíhať trestné činy súvisiace so zneužívaním európskych finančných prostriedkov. Netýka sa to len eurofondov ale aj veľkých cezhraničných podvodov s DPH, keďže časť príjmov z výberu DPH je príjmom európskeho rozpočtu. Na európskej úrovni sa diskutuje o tom, či by sa kompetencie EPPO nemali do budúcnosti rozšíriť.

Pokiaľ ide o fungovanie EPPO, niekoľkí delegovaní európski prokurátori budú pôsobiť priamo na Slovensku (títo ešte neboli vybraní), jeden slovenský zástupca bude pôsobiť aj v tzv. kolégiu európskych prokurátorov v Luxemburgu (bude ním prokurátor Juraj Novocký, ktorého panel  európskych expertov odporučil z troch národných nominácií.) (3 kandidáti boli po prieťahoch vybraní, vláda ich ešte neschválilabude).

Rozšírenie právomoci EPPO vo volebnom programe spomína koalícia PS/Spolu. „Podporíme rozšírenie právomocí a pôsobnosti Úradu európskeho prokurátora na boj proti organizovanému zločinu, korupcii a terorizmu,“ konštatuje ich program. Spomína aj „strategickú ambíciu vytvoriť podobnú štruktúru v oblasti vyšetrovania s dlhodobým cieľom vytvorenia európskej FBI“.

Program Za ľudí sa prihovára za posilnenie spolupráce s EUROPOL-om, európskym policajným úradom zodpovedným za prevenciu a boj proti formám organizovaného zločinu. EPPO nespomína. Veronika Remišová pripúšťa rozširovanie kompetencií EPPO len do takej miery, „kde je spolupráca viacerých štátov nevyhnutná, napríklad pri veľkých cezhraničných schémach prania špinavých peňazí“. Odvoláva sa na odhady Europol-u, že 1 % bohatstva v Európe je výsledkom podozrivých finančných aktivít, čo sa rovná ročnému rozpočtu EÚ. „V prvom rade však treba posilňovať kapacity vnútroštátnych orgánov činných v trestnom konaní, pretože od dobre fungujúcich bezpečnostných a spravodajských zložiek závisí aj kvalita spolupráce na európskej úrovni,“ dodáva Remišová.

Milan Vetrák z OĽaNO víta zriadenie EPPO „keďže korupcia, podvody a zneužívanie finančných prostriedkov z verejných zdrojov sa neobmedzuje len na územie Slovenskej republiky, ale má takmer vždy aj cezhraničný, či medzinárodný charakter a boj proti týmto neduhom je dlhodobou agendou tohto hnutia“. Sústrediť sa podľa neho treba, aby bola EPPO plne funkčná a aby „jej ústredie nadviazalo dobré pracovné vzťahy s vnútroštátnymi justičnými orgánmi, čo by malo trvať aj podľa hlavnej európskej prokurátorky niekoľko rokov“. OĽaNO podľa neho nemá vecne problém s rozširovaním kompetencií EPPO, za prioritné ale považuje komunikáciu s krajinami, ktoré sa k EPPO zatiaľ nepripojili. Špecifickým návrhom programu OĽaNO (hoci EPPO pri tom nespomína) je „zintenzívniť využívanie tzv. agenta provokatéra pri korupcii verejných funkcionárov a vyšetrovaní činov, ktoré poškodzujú finančné záujmy Európskych spoločenstiev.“

SaS v minulosti razila názor, že by vyšetrovacie právomoci mal dostať skôr OLAF, čo sa stále aj objavuje vo volebnom programe strany. EPPO však strana podporuje a na otázku, či by podporila rozširovanie jej kompetencií Alojz Baránik odpovedá kladne.

Program KDH hovorí o „morálnej povinnosti“ eurofondy využívať efektívne a transparentne. Ivan Štefanec si myslí, že by európska prokuratúra mala mať čo najviac kompetencií, aby mohla nezávisle stíhať zločincov. „Na druhej strane sa však musíme vyhnúť zasahovaniu do vnútorných záležitostí a suverenity členských štátov. Najsilnejšie postavenie by mala mať v oblasti odhaľovania podvodov s eurofondami, keďže ide o naše spoločné peniaze.“ Miriam Lexmann tvrdí, že podľa KDH je rozširovanie právomocí EPPO, ale i zriadenie ďalších európskych orgánov na vynútenie dodržiavania práva a ochranu občanov, bude nutné, no bude si to tiež vyžadovať starostlivé nastavenie deľby kompetencií medzi EÚ a členskými štátmi.

Štefan Holý zo Sme rodina vníma EPPO ako „paralelný inštitút“, resp. inštitucionalizácia procesov, ktoré už dnes existujú. „To, čo bolo možnosťou, sa stane povinnosťou,“ myslí si. „Ťažko povedať, do akej miery bude tento nástroj pozitívny alebo bude naopak zneužívaný ako nástroj politického boja proti Orbánovi alebo Poľsku“, dodáva Holý.

Jaroslav Paška SNS si myslí, že EPPO je potrebná, lebo potrebujeme zefektívniť dohľad nad využívaním európskych prostriedkov. Varuje však, že „treba dať pozor, aby EPPO nevstupovala do národných záležitostí“.

EPPO: The First Sharp Tool To Defend Rule of Law In The EU

EPPO: THE FIRST SHARP TOOL TO DEFEND RULE OF LAW IN THE EU

Discussion with LAURA CODRUȚA KÖVESI, European Chief Prosecutor

 

Tuesday, 18. February 2020 | 16:00 – 17:00, Faculty of Arts, Comenius University in Bratislava, Gondova 2, Bratislava | Room G236

The …

Azylový systém EÚ: Reforma Dublinského nariadenia

Nová Európska komisia by mala tento rok nanovo predložiť celý balík opatrení v oblasti migrácie (New Pact on Migration and Asylum), pričom reforma azylového systému je dôležitým bodom. Jej najkontroverznejšou časťou je tzv. Dublinské nariadenie, ktoré definuje, ktorý členský štát je zodpovedný za vybavovanie žiadostí o azyl, pričom vo väčšine prípadov ide o štát, na ktorý vstúpil žiadateľ v EÚ ako prvý. To má za následok, že najväčšie migračné bremeno nesú v súčasnej situácii krajiny ako Grécko, Taliansko. Doterajšie návrhy reformy Dublinského nariadenia obsahovali aj prerozdeľovacie mechanizmy, ktoré sú pre väčšinu slovenských strán červenou čiarou.

Ministerstvo vnútra pod vedením Denisy Sakovej (Smer-SD) uvádza, že odolnosť voči novým krízam zabezpečí dôsledné dodržiavanie medzinárodných záväzkov a súčasne platných právnych predpisov, najmä nariadenie Dublin III (súčasné znenie, pozn. red.). „Bez ohľadu na fakt, ako veľmi by sme prepracovali súčasný systém, či zaviedli nové pravidlá jeho aplikácie, iba riadnym uplatňovaním príslušných legislatívnych aktov dokážeme zabezpečiť efektívne fungovanie EÚ azylového systému a úspešne tak čeliť súčasným, ako aj budúcim krízam,“ tvrdí rezort. Smer-SD je naďalej zásadne proti akémukoľvek povinnému relokačnému mechanizmu. Nepovažuje ho za funkčné ani efektívne riešenie. „Zabudovanie nefunkčných povinných relokácií do trvalého systému prostredníctvom dublinského nariadenia nepovažuje (ministerstvo, pozn. red.) za prejav solidarity a ani ako vhodný nástroj na riešenie migračnej krízy. Odblokovaniu rokovaní o Dubline IV (reformované znenie, pozn. red.) by podľa nášho názoru pomohlo vyňatie krízového mechanizmu z návrhu nariadenia,“ dodáva.

Veronika Remišová zo strany Za ľudí hovorí, že hoci počet migrantov klesol oproti roku 2015 niektoré krajiny migrácia naďalej veľmi zaťažuje. Finančné náklady na mimoriadne stráženie vonkajšej hranice únie, registráciu a starostlivosť o migrantov by mohli byť podľa nej financované aj z európskeho rozpočtu na základe jasne stanovených kritérií. Povinné rozdeľovanie migrantov do všetkých krajín v rámci reformy Dublinského nariadenia nepovažuje Za ľudí za dobré riešenie.

PS/Spolu žiada v programe „efektívnu a spravodlivú“ reformu Dublinského systému. Podľa PS/Spolu je to taká, ktorá by minimalizovala chaotické presuny žiadateľov o azyl. Zdôrazňuje, že rozhodnutie o azyle musí ostať v rukách členských štátov.

OĽaNO v programe odmieta povinné kvóty pre žiadateľov o azyl v EÚ, „pretože sú neefektívne“. Ďalej v programe uvádza, že podporuje reformu azylového systému EÚ, „kde budeme presadzovať zhodu členských krajín“. Bližšie parametre nešpecifikuje.

Podľa programu KDH má Európa morálnu povinnosť pomáhať tým, ktorí to naozaj potrebujú. Apeluje ale na prísne dodržiavanie azylovej politiky. Miriam Lexmann si myslí, že Slovensko by malo byť pri riešení otázky migrácie aktívnejšie, lebo len tak vie presadiť riešenia, ktoré budú citlivé voči jeho požiadavkám. KDH podľa nej považuje za dôležité, aby postupy a riešenia vyjadrovali väčšiu solidaritu voči členským štátom, ktoré sú v súčasnosti migráciou najviac zasiahnuté. „V budúcnosti sa takým štátom môže stať aj Slovensko, hlavne kým zostane štátom s vonkajšou hranicou EÚ.“  Na druhej strane, vysvetľuje Lexmann, musí byť zdieľanie migračného bremena vyvážené právom vyhostiť migranta. „Členské štáty musia mať právo požadovať, aby migranti a utečenci, ktorých na svoje územie príjmu, rešpektovali kultúru, tradície, náboženstvo a pravidlá, ktoré v hosťujúcej krajine platia“. Ivan Štefanec zdôrazňuje, že je proti tomu, „aby sa migranti akýmkoľvek spôsobom povinne prerozdeľovali“.

Sme rodina hovorí v súvislosti s migráciou o bezpečnostnej hrozbe. Zároveň píše, že „Slovensko má utečencom pomáhať, koľko môže“, čím myslí pomoc v ich domovských krajinách, prípadne v utečeneckých táboroch. „Sme však striktne proti tomu, aby bola Slovenská republika nútená prijímať imigrantov na svojom území. Je právom každého suverénneho štátu, aby rozhodol o tom, aký počet a akých ľudí z hľadiska krajiny pôvodu chce trvale prijať na svojom území.“ Odmieta „akékoľvek ultimatívne a direktívne konanie zo strany EÚ vo veci povinného prijímania migrantov, ako aj ich rozdeľovania podľa kvót.“

SaS je podľa programu „znepokojená a sklamaná, z opakovaných pokusov smerujúcich k povinnému prerozdeľovaniu migrantov“. Strana navrhuje budovanie migračných resp. azylových táborov mimo územia EÚ. Ako inšpiráciu sa odvoláva na Austráliu. Oceňuje, že summit EÚ v roku 2018 v záveroch spomína ako možné riešenie tzv. vyloďovacie platformy, hoci, ako píše SaS, „zostalo len na papieri, rovnako ako výrazné posilnenie Frontexu“.

Jaroslav Paška z SNS odmieta preniesť rozhodovanie o migrantov na európsku inštitúciu.

Dve strany hovoria o novom usporiadaní migračnej agendy na Slovensku a o vytvorení moderného migračného a naturalizačného úradu. Sme rodina píše, že by migračnú politiku štátu vo všetkých jej aspektoch by mal koordinovať „centrálny Migračný a naturalizačný úrad, na ktorý by prešla súčasná agenda Migračného úradu MV SR, čiastočne aj Úradu hraničnej a cudzineckej polície, vybrané agendy sociálnoprávneho charakteru, problematika zamestnanosti cudzincov, pobytová agenda“. PS/Spolu tiež hovorí o zmene inštitucionálneho chápania témy prisťahovalectva. Kontakt so žiadateľmi a žiadateľkami o pobyt by chcela koalícia presunúť do civilného prostredia. „Podobne ako napríklad v Českej republike alebo v Rakúsku o udelení povolenia na pobyt nebude rozhodovať polícia, ale moderný imigračný a naturalizačný úrad.“