Whistlebloweri: Ochrana oznamovateľov pred pomstou dostane európsku nadstavbu

EÚ chystá smernicu o ochrane informátorov v celej únii, argumentuje jednotným trhom. Slovensko už dnes špeciálny zákon má, v procese je jeho novela.

Časová os:

 

Strach z represie má na potenciálnych informátorov výrazný vplyv. Podľa špeciálneho Eurobarometra z roku 2017 až 81 % respondentov nenahlásilo korupciu, o ktorej sa dozvedeli alebo boli jej svedkami.

Whistleblowerov z LuxLeaks potrestali len symbolicky

Namiesto väzenia zaplatia dvaja oznamovatelia len symbolické pokuty.

Európska komisia predložila v apríli 2018 zásadný legislatívny návrh, ktorý by zjednotil základné parametre ochrany tzv. whistleblowerov (informátorov, oznamovateľov) naprieč EÚ.

Podľa návrhu smernice je whistleblower niekto, kto podáva informáciu o porušovaní legislatívy EÚ, o ktorej sa dozvie pri svojej pracovnej činnosti.

Smernicu bude teraz čakať zdĺhavý legislatívny proces za účasti Európskeho parlamentu a členských štátov. Rôzne akcenty, ktoré už dnes zaznievajú v Európskom parlamente rozoberáme nižšie.

Právny základ: Jednotný trh

Tak ako každý legislatívny návrh, musí aj tento Európska komisia primerane zdôvodniť. V tomto prípade tvrdí, že výrazne sa líšiaca ochrana informátorov medzi členskými štátmi má vplyv na fungovanie jednotného trhu a európskych politík.

Diselgate, Luxleaks či Panama Papers, otrava fipronilom či Cambridge Analytica sú príklady veľkých škandálov, o ktorých sa verejnosť a orgány dozvedeli alebo mohli dozvedieť vďaka informátorom.

Aféra okolo spoločnosti Cambridge Analytica je špeciálne ilustratívna, keďže v tomto prípade ide o porušenie európskej legislatívy na ochranu osobných údajov a je tam rozmer hrozby pre verejný záujem.

Ochrana whistleblowerov sa posilní v oblastiach, ktoré pokrýva právo únie

Európska komisia navrhla novú smernicu na posilnenie ochrany informátorov – tzv. whistleblowerov v celej Európskej únii.

Legislatívna ochrana whistleblowerov má v prvom rade znížiť riziká a postihy pre človeka, ktorý sa k takému kroku odhodlá. To je aj cieľom navrhovanej smernice.

Pokiaľ ide o rozsah porušení, ktoré pokrýva ide napríklad o pochybné verejné obstarávania,  obchádzanie pravidiel o praní špinavých peňazí, výroba produktov a konanie, ktoré ohrozujú verejné zdravie a bezpečnosť alebo nespĺňajú iné zákonné štandardy, aktivity, ktoré poškodzujú environmentálne pravidlá a podobne.

Spadať pod ňu samozrejme bude aj poškodzovanie finančných záujmy EÚ – teda napríklad podvody s eurofondami, podvody s DPH (čo je už aj dnes je ošetrené európskym právom) – alebo vyhýbanie sa daňovej povinnosti zo strany nadnárodných korporácií.

Povinnosti pre firmy aj štáty  

Smernica pokrýva verejný aj súkromný sektor. Štátne a regionálne orgány ako aj samosprávy s viac ako 10 tisíc obyvateľmi musia zriadiť nastaviť vnútorné nehlasovacie kanály, ktoré sú schopné zachovať oznamovateľovu anonymitu, ak si to bude želať. Inými slovami, musia vyčleniť zodpovedného človeka alebo oddelenie, ktoré sa podnetom whistleblowerov bude zaoberať.

Firmy s viac ako 50 zamestnancami alebo s ročným obratom viac ako 10 miliónov eur musia postupovať podobne. Zodpovedná osoba sa musí podnetom zaoberať a do 3 (max 6) mesiacov a oznamovateľa informovať ako s podnetom naložila.

Malé podniky majú zo smernice výnimku, okrem tých, čo pôsobia vo finančníctve. Ich zamestnanci sa môžu obrátiť priamo na verejné orgány.

Informovanosť

Členské štáty budú mať povinnosť verejnosť zrozumiteľne a dostupne informovať o možnostiach ochrany pre oznamovateľov. Všetky štátne orgány majú mať na svojich stránkach ľahko dostupné a identifikovateľné informácie o postupoch, právach a kontaktoch.

Postup

Oznamovateľ sa môže s podnetom obrátiť buď na poverené osoby/oddelenie alebo priamo na zodpovedné štátne či európske úrady. Druhá možnosť sa uplatní, ak nejde o zamestnanca, ide o malý podnik alebo má informátor strach, že vnútorné postupy nebudú fungovať, hrozí riziko ničenia dôkazov alebo je treba odvrátiť bezprostredné nebezpečenstvo pre život, zdravie a bezpečnosť a konať rýchlo.

Pomsta

Smernica zakazuje akúkoľvek formu odplaty pre oznamovateľov a tresty pre tých, ktorí sa k niečomu takému uchýlia.

Ráta s bezplatnou právnou pomocou, dočasnou ochranou pred prepustením alebo obťažovaním na pracovisku. Dôkazné bremeno v tomto prípade neleží na oznamovateľovi, ale zamestnávateľ musí dokázať, že sa informátorovi nemstí.

Informátor takisto nemôže niesť žiadnu právnu zodpovednosť vyplývajúcu z dohôd o mlčanlivosti alebo legislatívnej povinnosti mlčanlivosti o svojej práci.

Smernica myslí aj na to, ako odradiť „zlovoľných“ informátorov. Navrhuje proporčné a odlaďujúce tresty pre tých, čo informujú so zlými úmyslami.

Zdroje pre investigatívnych novinárov

Zásadným bodom je časť smernice, ktorá hovorí o prípade, že sa oznamovateľ nedočká v zákonnej lehote žiadneho výsledku použitím vyššie spomenutého postupu.

Za takejto situácie môže whistleblower informácie zverejniť priamo na internete, na sociálnych médiách prípadne prostredníctvom klasických médií, cez politikov alebo organizácie občianskej spoločnosti.

V niektorých prípadoch môže osloviť médiá priamo a byť chránený smernicou ako oznamovateľ. Takouto situáciou je ak vnútorné a vonkajšie kanály nefungujú alebo „sa nedá dobre očakávať, že budú fungovať, kvôli konfliktu záujmov alebo hrozí bezprostredné nebezpečenstvo“.

„Ich efektívna ochrana pred pomstou sa spolu s ochranou zdrojov stáva základným nástrojom pre ochranu úlohy investigatívnej novinárčiny v demokratických spoločnostiach,“ píše Európska komisia.

Smernica mohla ísť ďalej

Smernica tak má v širšom zmysle aj zámer pomôcť slobode tlače. Dáva informátorom právnu istotu o podmienkach, za akých môžu osloviť médiá, pričom budú mať nástroje právnej ochrany, ak by došlo k odhaleniu ich identity.

Medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc hovorí, že návrh Komisie mohol ísť v tomto smere ešte ďalej. „Nie len, že mal zverejňovanie cez novinárov povoliť, ale mohol ho aj aktívne podporiť v prípadoch keď ide o vážne porušenia ľudských práv, humanitárneho práva alebo základných slobôd,“ povedala Julie Majerczak z Reportérov bez hraníc.

Oznamovanie by sa tiež podľa organizácie mohlo vzťahovať aj na konanie, ktoré je v rozpre s verejným záujmom, hoci nie je ilegálne v úzkom zmysle slova.

Slovenská úprava

Slovensko je jednou z 10 členských krajín EÚ, ktoré vo svojej legislatíve majú ochranu whistleblowerov ošetrenú relatívne široko, horizontálnym zákonom z roku 2014.

Členské štáty sa mierou ochrany whistleblowerov líšia. Niekde ju obmedzujú len na verejný sektor, inde zase len na informovanie o korupcii. Sú krajiny, kde nemysleli na ochranu pred „odplatou“ alebo sú značné rozdiely v procesnej stránke či v miere, v akej je zaistená anonymita informátorov.

Fakt, že je na tom Slovensko vo všetkých ukazovateľov dobre, uznáva aj Európska komisia na základe celoeurópskeho porovnania. Slovenská úprava pokrýva súkromný aj verejný sektor, v oboch je zabezpečenie systému nahlasovania pre zamestnávateľov povinný (môže to byť oddelenie alebo jedna osoba).

Chrániť má Inšpektorát práce

Whistlebloweri sa môžu obrátiť aj na prokurátora alebo Inšpektorát práce. Zamestnávateľ totiž môže konať voči osobe chránenej ako whistleblower len so súhlasom Inšpektorátu práce. Slovenský zákon pokrýva široké spektrum protispoločenskej činnosti o ktorej možno informovať a ráta aj s možnosťou anonymného podania.

„V skratke sa dá povedať, že navrhovaná smernica je zhruba v štýle nášho zákona, čiže zmeny by boli len minimálne,“ hodnotí vplyv navrhovanej európskej smernice hovorí pre euractiv.sk  riaditeľ Transparency International Slovensko, Gabriel Šípoš.

„Tiež viac hovorí o internom oznamovaní v prvom rade, čo je naozaj dobrá prax, o ktorej sa nám zákon nezmieňuje, ale ani jej nebráni.“

Riaditeľ Nadácie Zastavme korupciu Pavel Sibyla súhlasí, že z porovnania v rámci EÚ vychádza, že naša súčasná úprava je dobrá.

„Jeden väčší a nie bezvýznamný nedostatok je, že u nás sa ochrana oznamovateľov vzťahuje len zamestnancov. Toto by sa ale malo zmeniť prijatím novely, kt. je teraz v pripomienkovom konaní,“ hovorí Sibyla.

Európska úprava by sa mala vzťahovať aj na subkontraktorov, stážistov či bývalých zamestnancov.

Prínosom smernice oproti našej úprave je podľa Sibylu aj to, že presne vymenúva, na ktoré porušenia sa bude ochrana vzťahovať a to spôsobom, ktorý je pre bežného človeka zrozumiteľný. V slovenskej úprave je to vymedzené komplikovanejšie, napríklad podľa pokuty za správne delikty a pri trestných činoch výškou trestu odňatia slobody.

Kradne nám korupcia eurofondy?

Kradne nám korupcia eurofondy, alebo eurofondy priniesli korupciu na Slovensko? Úplatky a rozhadzovanie peňazí sú na Slovensku všeobecným problémom, no s eurofondmi si ich mnoho ľudí spája a otáča ich proti pôvodcovi peňazí, nie pôvodcom korupcie. Prečo to tak je?

Problémom je… prax

Napriek formálne dobrému zákonu je kľúčovým problémom prax, najmä „nedostatočná implementácia“ a nízke povedomie o zákone, vyhodnocuje stav na Slovensku Európska komisia.

Fakt, že zavádzanie zákona nesprevádzala neuskutočnila žiadna informačná kampaň mal svoje dôsledky. Tranparency International po prvom roku a pol od účinnosti zákona zistila, že ochranu oznamovateľov nekalých praktík využilo 11 oznamovateľov. Dvaja požiadali Inšpektorát práce, aby voči nim ako oznamovateľom zastavil pracovnoprávny úkon zo strany ich zamestnávateľa. Z prieskumu vyplynulo, že o existencii zákona na ochranu whistleblowerov vedela len štvrtina ešte menej vedelo, že sa o ochranu pred zamestnávateľov môžu obrátiť na Inšpektorát práce.

„Nemáme zatiaľ čísla z tohto roka, ale tie posledné z minulého, ako aj ľudia ktorí nás oslovujú ukazuje, že ľudia vo väčšine o zákone nevedia, a že ochrana je len formálna,“ konštatuje Šípoš.

Prízvukuje, že bez ohľadu na právnu formu, whistleblowing nebude dobre fungovať v prostredí, v ktorom nie je funkčná polícia a prokuratúra.

„Nezanedbateľným faktorom úspechu je riešenie podnetov od nahlasovateľov políciou či prokuratúrou. A tu sme opäť pri probléme, že politické citlivé kauzy sa u nás neriešia a netrestajú, čo ma potom demotivačný vplyv na hlásenie korupcie štátnym orgánom.“

Úrad OLAF tuší podvod s agrodotáciami na Slovensku. Začal oficiálne vyšetrovanie

Prácou zavraždeného novinára Jána Kuciaka sa oficiálne začal zaoberať aj Európsky úrad pre boj proti podvodom. Podľa slovenského premiéra Petra Pellegriniho však nejde o nič výnimočné. 

Novela prináša Úrad na ochranu oznamovateľov

V tejto situácii je v legislatívnom procese novela z dielne Úradu vlády. Má riešiť napríklad Inšpektorát práce, o ktorom aj Európska komisia píše, že jeho pôsobenie pri ochrane whistleblowerov je v praxi „neefektívne“.

Novela má zveriť ochranu whistleblowerov a zvyšovanie povedomia o možnostiach ich ochrany namiesto inšpektorátov práce novému špecializovanému štátnemu orgánu – Úradu na ochranu oznamovateľov.

Predsedu úradu by mala voliť Národná rada SR z dvoch kandidátov. Tých má vyberať odborná komisia. Jej členov menujú: prezident SR, premiér SR, verejný ochranca práv, Rada pre štátnu službu a poradný orgán vlády v oblasti mimovládnych organizácií a rozvoja občianskej spoločnosti.

Možnosť obrátiť sa na médiá

Podľa Pavla Sibylu sa podľa v súčasnosti platného slovenského zákona ochrana nevzťahuje na oznamovateľov, ktorý oznámia protispoločenskú činnosť do médií. „Ak novela prejde, bude sa už aj na takýchto oznamovateľov bude vzťahovať ochrana, čo považujem za pozitívne,“ hodnotí.

Gabriel Šípoš hovorí, že ochrane aj po tom čo sa človek obráti na médiá v podstate nebráni ani súčasný zákon.

„Náš zákon média alebo mimovládne organizácie nerieši, len hovorí, ako požiadať o ochranu inšpektorát, resp. prokurátora. Čiže bez ohľadu ci idete do médií alebo nie ak požiadate o ochranu a ide o napr. korupciu, a prokurátor uzná že je to opodstatnená vec, musíte ochranu dostať.“

Ako bude fungovať Európsky prokurátor (INFOGRAFIKA)

Úrad európskeho prokurátora má začať fungovať približne v polovici budúceho roka, Slovensko bude jeho súčasťou. Prinášame prehľad jeho kompetenciami a vnútornou štruktúrou.

Europoslanci chcú jasné podmienky

V reakcii na škandály ako Luxleaks a Swissleaks prijal Európsky parlament dve iniciatívne správy. Prvá z februára 2017 sa týkala úlohy whistleblowerov pri ochrane finančných záujmov EÚ. Druhá, z októbra 2017 už žiadala komplexné legislatívne riešenie ochrany whistleblowerov na európskej úrovni. Súčasný návrh Európskej komisie je priamou odpoveďou.

Aj uznesenie, ktoré v apríli 2018 Európsky parlament prijal v súvislosti so Slovenskom a s vraždou Jána Kuciaka, žiadalo od Európskej komisie ochranu pre whistleblowerov, keďže sú často zdrojmi informácií pre novinárov.

Na legislatívnu ochranu whistleblowerov na európskej úrovni sa názory medzi slovenskými poslancami rôznia, čo sa premietlo aj do hlasovania o októbrovej rezolúcii.

Slovenskí europoslanci z Európskej ľudovej strany sa podľa inštrukcie vo frakcii hlasovania zdržali.

Presnejšie vymedzenia

Europoslanec József Nagy (Most-Híd) hovorí, že ochranu oznamovateľov a informátorov podporuje lebo to pomáha odhaľovať zločiny a korupciu.

Európska ľudová strana sa však obáva zneužitia tohto nástroja ak nebude zadefinovaný správne. Do uznesenia EP presadzovala požiadavky, ktoré by garantovali napríklad ochranu dôverných informácií týkajúcich sa národnej bezpečnosti.

„Nakoľko však nám neprešli mnohé pozmeňovacie návrhy, spravodajca skupiny vyhodnotil celý text ako zmätočný a nevyvážený,“ vysvetľuje Nagy prečo sa pri hlasovaní zdržal.

Europoslankyňa Anna Záborská (KDH)  je rada, že sa Komisia v návrhu smernice stotožnila s niektorými návrhmi ľudovcov, ktoré sa tykali informačných kanálov. „Prioritou tak zostáva čo najskoršia náprava, a nie škandalizácia v médiách za každú cenu.“

V hlasovaní o uznesení europarlamentu sa zdržala preto, že neprešli pozmeňujúce návrhy ktorými sa jej skupina snažila sprísniť podmienky, za ktorých by sa oznamovatelia mohli obrátiť priamo na médiá.

„Toto je kľúčový moment, pretože práve tie podmienky sú dôležité.“ Víta preto, že v návrhu smernice sú tieto podmienky definované na dve typy situácií. (viď v texte vyššie)

„Navrhovali sme tiež, aby na ochranu mali nárok len tzv. dôverní oznamovatelia spoločensky škodlivej činnosti, ale nie tí, ktorí konajú anonymne. To je nakoniec aj logické: ako chrániť toho, koho identitu nepoznáme?“ pýta sa Záborská.

Národná úroveň to vyrieši lepšie

Poslanec Branislav Škripek (OĽaNO) tvrdí, že najúčinnejšie vedia ochranu whistleblowerov riešiť členské štáty vo svojej národnej legislatíve a prispôsobiť ju národným špecifikám.

Jeho skupina Európski konzervatívci a reformisti (ECR) celoeurópsku úpravu skôr nepodporuje.

„Inými slovami, to isté riešenie nebude fungovať všade rovnako dobre. Neplatí, že jeden spôsob ochrany whistleblowerov bude fungovať účinne v každej členskej krajine“, vysvetľuje svoj postoj Škripek. „Dnes je na Slovensku nielen problém v samotnom zákone, ktorý by si vyžadoval úpravu. Problém je aj v tom, že podľa prieskumu z konca minulého roka, len každý piaty zamestnanec a zamestnankyňa vedia o tom, že ich zákon chráni v prípade, ak by nahlasovali korupciu či inú nekalú praktiku na pracovisku.“ Dodáva, že žiadna legislatívna úprava nebude postačujúca, kým bude na Slovensku panovať atmosféra beztrestnosti pre vyvolených.

Je podľa neho vhodné ochraňovať informátorov, pre ktorých sú potom často jedinou záchranou novinári a medializácia prípadu.

Sloboda médií musí mať pravidlá

Vladimír Maňka (SMER-SD) si myslí, že návrh Komisie má dobrý cieľ. „Treba však jedným dychom povedať, že len samotné administratívne opatrenia systém v oblasti protispoločenskej činnosti nezmenia. Verejnosť musí byť informovaná o dopadoch, vyšetreniach a trestoch takýchto porušovateľov. Informovanie verejnosti má zásadný prevenčný účinok voči potencionálnym porušovateľom a zvýši to aj dôveru oznamovateľov.“

Na margo možnosti obrátiť sa na médiá hovorí, že „ak oznamovanie protispoločenskej činnosti budú riešiť novinári a nie príslušné orgány, nie je to veľmi dobrá správa pre verejnosť.“

Médiá majú dnes podľa neho silnú moc a stávajú sa akýmsi pilierom ďalšej moci v štáte a spoločnosti. Ich kvalitná a zodpovedná práca môže byť prínosom, na druhej strane treba povedať, že médiá majú svojich vlastníkov, ktorí majú svoje záujmy. „Preto aj sloboda médií musí mať jasné pravidlá.“

Europoslankyni Monike Beňovej (SMER-SD) sa pozdáva komplexnosť návrhu Európskej komisie. „Opakovane som zdôrazňovala, že takýto spoločný európsky rámec, ktorý by navyše obsahoval účinný systém sankcií voči tým, čo sa informátorom snažia brániť hovoriť, je nanajvýš potrebný.“

„V prípade jeho schválenia bude dôležité, aby tieto neprimeraným spôsobom nezvyšovali už aj tak často vysokú mieru administratívnej záťaže či už v súkromných alebo v štátnych firmách.“