Poľsko, Maďarsko a Česká republika porušili ignoráciou relokácií európske právo

Poľský premiér Mateusz Morawiecki pred vlajkami Maďarska, Českej republiky, Poľska. [EPA-EFE/Martin Divisek]

Argumentácia nefunkčnosťou mechanizmu, či nepodložené obavy o vnútornú bezpečnosť na súde neuspeli. Rozhodnutím nepostupovať v súlade s dočasným mechanizmom premiestnenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu, si krajiny nesplnili povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.

Súdny dvor EÚ definitívne rozhodol, že Maďarsko, Poľsko a Česká republika porušili európske právo, keď sa odmietli podieľať na dočasnej schéme prerozdeľovania utečencov. Na Slovensku ich poznáme pod označením „povinné kvóty“.

„Tieto členské štáty sa nemôžu odvolávať na ich zodpovednosť v oblasti udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti, ani na údajnú nefunkčnosť mechanizmu premiestnenia na to, aby sa vyhli vykonávaniu tohto mechanizmu,“ konštatuje v rozsudku súd.

Na údajnú nefunkčnosť kvót sa dlhé roky odvolávalo aj Slovensko. V rámci dočasných dobrovoľných kvót prijalo aspoň symbolický počet 16 žien a detí a ďalšie počty avizovala, čím sa vyhlo žalobe Európskej komisie.

Trojica štátov si tým, že neavizovala primeraný počet žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí môžu byť premiestnení na ich územie, a ani nevykonala samotné premiestnenia, nesplnila povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.

Schému povinného prerozdeľovania zadefinovalo rozhodnutie Rady ministrov vnútra prijaté kvalifikovanou väčšinou a hovorilo o povinnom premiestnení 120 tisíc žiadateľov o medzinárodnú ochranu z Grécka a Talianska do ostatných členských štátov Únie.

Advokátka na margo utečeneckých kvót: Ignorovať pravidlá, ktoré sa nám nehodia, je nebezpečné

Žaloba na Maďarsko, Českú republiku a Poľsko je podľa generálnej advokátky Súdneho dvora EÚ oprávnená. Ich jednostranné ignorovanie európskych pravidiel je “prvým krokom k rozvratu”.

Súdny dvor ďalej konštatoval, že Poľsko a Česká republika si nesplnili ani povinnosti vyplývajúce zo skoršieho rozhodnutia, ktoré Rada prijala ohľadne dobrovoľného premiestnenia 40 tisíc žiadateľov o medzinárodnú ochranu z Grécka a Talianska do ostatných členských štátov Únie. Maďarsko sa k tomuto dobrovoľnému záväzku neprihlásilo.

Poľsko v decembri 2015 uviedlo, že na jeho územie možno urýchlene premiestniť sto osôb. Nepristúpilo však k tomuto premiestneniu a neprijalo ani ďalší záväzok premiestnenia. Maďarsko nikdy neuviedlo počet osôb, ktoré môžu byť premiestnené na jeho územie a nepristúpilo k žiadnemu premiestneniu. Česká republika vo februári a máji 2016 uviedla, že na jej územie možno premiestniť 50 osôb. Dvanásť osôb z Grécka bolo skutočne premiestnených, Česká republika však už potom neprijala žiadny ďalší záväzok premiestnenia.

Argument bezpečnosťou

Súdny dvor odmietol tvrdenie dotknutých troch členských štátov, že žaloba je bezpredmetná, pretože v roku 2017 uplynula doby uplatniteľnosti oboch rozhodnutí o premiestnení utečencov.

Poľsko a Maďarsko tiež tvrdili, že mali právo neuplatňovať rozhodnutia o premiestnení z titulu práva na udržanie verejného poriadku a zabezpečovanie vnútornej bezpečnosti.

Súdny dvor argumentoval, že vzhľadom na to že toto právo je definované ako výnimka zo všeobecných pravidiel práva Únie, treba ho vykladať reštriktívne. Preto podľa súdu členským štátom nepriznáva právomoc odchýliť sa od únijného práva jednoduchým odkazom na záujmy udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti. Naopak, majú povinnosť preukázať potrebu využiť  túto výnimku.

Členské štáty mohli a mali pri relokáciách brať do úvahy národnú bezpečnosť a verejný poriadok, dokonca pri tom majú širokú miere voľnej úvahy, no ide o vyhodnocovanie konkrétnych žiadateľov o medzinárodnú ochranu a toho, či existujú opodstatnené dôvody považovať utečenca, ktorý sa má premiestniť, za hrozbu pre národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok na ich území.

Na to, aby sa krajiny mohli dovolávať týchto dôvodov, museli by sa opierať o preskúmanie každého jednotlivého prípadu a „opierať o zhodujúce sa, objektívne a presné skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že predmetný žiadateľ predstavuje skutočnú alebo potenciálnu hrozbu.“

Utečenecké kvóty majú úspešnosť nad 90 %

Slovensko ako jeden z hlavných argumentov o nefunkčnosti kvót používa ich údajnú nízku efektivitu.

K argumentu nefunkčnosťou mechanizmu súd hovorí, že  „nemožno pripustiť, aby sa členský štát na to, aby sa vyhol akejkoľvek povinnosti premiestnenia, ktorá mu vyplýva z uvedených aktov, mohol opierať o svoje jednostranné posúdenie údajnej nedostatočnej účinnosti, či dokonca nefunkčnosti mechanizmu premiestnenia stanoveného v týchto aktoch, pretože v opačnom prípade by mohlo dôjsť k ohrozeniu cieľa solidarity, ktorý je vlastný rozhodnutiam o premiestnení, ako aj k porušeniu záväznej povahy týchto aktov“.