Prečo ľudia veria nezmyslom o koronavíruse

Ilustračný obrázok. [Pixabay.]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Európska noc výskumníkov 2020

Spoločenské vedy ponúkajú niekoľko riešení, ako odolať hoaxom, nepravdám a konšpiráciám Kľúčom k ochrane pred nepodloženými presvedčeniami je kritické a vedecké myslenie.

Očkovanie proti koronavírusu je len nástrojom na očipovanie masy ľudí a najlepším liekom na COVID-19 je vodka s bromhexinom. To sú iba dve z množstva neprávd, ktoré sa v online priestore objavili, odkedy Slovensko zasiahla epidémia koronavírusu.

Ešte na jar sa pritom slovenskí politici chválili disciplinovanosťou a ohľaduplnosťou veľkej väčšiny spoločnosti, vďaka čomu krajina prvú vlnu epidémie zvládla lepšie ako zvyšok zasiahnutej Európy. No uplynulo len niekoľko mesiacov a na druhej pandemickej vlne sa do spoločnosti doplavili aj nové naratívy o ochorení COVID-19 a o vládnych opatreniach proti jeho šíreniu.

Nielen na sociálnych sieťach raketovo vyletel počet ľudí, ktorí buď zľahčujú závažnosť ochorenia, alebo rovno spochybňujú jeho existenciu. A práve preto sú hoaxy v tomto prípade oproti ich predchodcom nebezpečnejšie.

Podľa prieskumu Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií (CEIAS) teórií o umelom, laboratórnom pôvode vírusu, ktorý bol následne vypustený do sveta, verí až tretina Slovákov.

Trendu ignorovania pravdy sa podrobne venujú viaceré médiá, no čoraz väčšiu snahu vyvracať hoaxy vidieť aj vo verejných inštitúciách.

„Dezinformácie šírené v súvislosti s koronavírusom považujeme za nebezpečný nástroj, ktorý má potenciál negatívne až fatálne ovplyvniť životy obyvateľov,“ tvrdí ministerstvo vnútra, ktoré pre nepravdivé informácie ohľadom koronavírusu vytvorilo samostatnú stránku. Proti nepravdivým informáciám ohľadom COVID-19 na Facebooku bojuje aj Polícia SR, či rezort zdravotníctva.

Otázkou, prečo je nezanedbateľná časť verejnosti ochotná a uveriť zjavným nezmyslom a šíriť ich ďalej, sa zaoberá aj čoraz viac vedcov. Niektoré odpovede a zistenia na Európskej noci výskumníkov predstavili vedci z Ústavu experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied. K hoaxom, nezmyslom a nepravdám, pristupujú cez koncept vedecky nepodložených presvedčení.

O čo ide?

Falošné správy a dezinformácie: Terminológia, nástroje a výzvy

Rozširovanie škály nepravdivých a zavádzajúcich informácii v online priestore núti aktívnu spoločnosť hľadať nové druhy nástrojov na obranu. Rovnako rýchlo však narastajú výzvy, ohrozujúce úspech zápasu.

Rôzne formy, rovnaké vlastnosti

Kľúčovým slovom v tomto prístupe je veda. Nepodloženými presvedčeniami sú také presvedčenia, ktoré odporujú vedeckému výskumu. Vznikajú na základe nepodložených, skreslených a vymyslených poznatkov – čiže nie sú overené vedcami.

Ako vysvetľuje doktorand Centra spoločenských a psychologických vied SAV Peter Teličák, existujú dva druhy nepodložených presvedčení: konšpiračné a pseudovedecké. Obidva majú svoje zastúpenie v dezinformáciách súvisiacich s ochorením COVID-19. Typickým príkladom konšpiračného tvrdenia je teória o jeho neprírodnom pôvode, ktorou sa na tunajšej scéne preslávila hlavne česká biologička Soňa Peková.

Pseudovedeckými tvrdeniami sú napríklad rôzne „zaručené“ tipy, ako sa z choroby vyliečiť, alebo jej predísť. Ani tie netreba hľadať ďaleko: asi najznámejším nezmyslom bez akejkoľvek vedeckej opory je odporúčanie lídra Ľudovej strany naše Slovensko (ĽSNS) Mariána Kotlebu, ktorému na koronavírus podľa vlastných slov zabrala kombinácia vodky a lieku Bromhexin.

Nepodložené tvrdenia majú rôzne podoby, no rovnaké vlastnosti. Tou najzakladanejšou je, že nie sú v súlade s vedeckým poznaním. Ďalej vyvolávajú pocit naliehavosti, úzkosti a iných negatívnych emócií a skrývajú sa za údajné skryté nebezpečenstvo. „Častokrát sa skrývajú za veľmi vznešené vedecké pojmy, ktoré keby sme zvlášť analyzovali, tak zistíme, že je to hlúposť,“ hovorí Teličák.

Obdobia vírusových epidémií sú pre nepodložené tvrdenia živnou pôdou, pretože sú podľa Teličáka kontextuálne veľmi prispôsobivé. Tak ako dnes, aj počas cholery v druhej polovici 19. storočia ľudia spochybňovali epidemiologické opatrenia a pre svoju nespokojnosť dokonca útočili na lekárov. „Čo sa týka formy – napríklad vyvolanie negatívnej emócie – to ostáva, len obsah sa mení. Teraz je to COVID-19, v 19. storočí to bola cholera,“ vysvetľuje.

„Ich prvým rozpoznávacím znakom ale je, že sú zvláštne až bizarné,“ dodáva.

Dôležité emócie

Prečo sú ale aj v 21. storočí ľudia ochotní veriť tvrdeniam, ktoré už na prvý pohľad nedávajú zmysel? Z vedeckého výskumu ako jeden z hlavných faktorov vychádzajú ľudské emócie. Seriózne médiá sa vo svojom spravodajstve snažia nezaujato informovať o udalostiach, kdežto cieľom dezinformácií je vyvolať emóciu – väčšinou negatívnu.

Téma ľudského zdravia je spravidla vždy nabitá emóciami. Po tom, čo vírus dorazil do Európy a médiá zaplavili obrázky preplnených talianskych nemocníc, v spoločnosti prevládal hlavne strach. Slovensko sa ale veľkému počtu obetí koronavírusu vyhlo, a tak spomienky na jar sa u ľudí viažu hlavne s prísnymi hygienickými opatreniami, ktoré mnohých z nich dostali do existenčných problémov. Strach o zdravie vystriedal strach o vlastné ekonomické postavenie. S príchodom druhej vlny mali preto tendenciu závažnosť ochorenia spochybňovať.

Koľko ľudí, toľko mediálnych bublín. Dá sa z nich vystúpiť, ale aj zabarikádovať

Ľudia sa často tešia, že zvládajú robiť niekoľko vecí súčasne. Výskumníci ale potvrdili, že multitasking nie je schopnosť robiť veľa vecí naraz, ale neschopnosť dlhodobo sa sústrediť na jednu vec.

Podľa psychologičky Vladimíry Čavojovej ľudia zľahčujú koronavírus aj preto, aby samých seba ochránili. „Pred vírusom sa ťažko bráni, nemáte úplne pod kontrolou, či ochoriete alebo nie. Pre mnohých ľudí je obranným mechanizmom poprieť, že vírus je nebezpečný“.

Emóciami ovplyvnené myslenie vedie k omylom. Podľa už tradičných vedeckých zistení vieme, že straty ľudia prežívajú viac ako zisky. „Dnes sme svedkami toho, že ľudia, ktorí sa boja o svojich blízkych, volia menej rizikové správanie. Dodržiavajú zásady ako rúško, umývanie rúk a rozostupy,“ hovorí vedkyňa Miroslava Galasová.

Ľudia si ale vplyv emócií na svoje rozhodovanie neuvedomujú a preto sa často nevyhnú takzvaným kognitívnym skresleniam. Ako vysvetľuje vedec Roman Burič, mnohí veria neovereným informáciám aj pre spôsob, akým myslia. Každý človek využíva dva druhy myslenia: rýchle a automatické, ktoré je zároveň aj energeticky nenáročné a myslenie pomalé, ktoré je precíznejšie a stojí viac energie.

„Prvý systém je pre nás pohodlný a tak sa na neho viac spoliehame a vtedy robíme chyby,“ hovorí Burič  s tým, že to vedie k viere v nepodložené presvedčenia.

Jednou z častých chýb je takzvané konfirmačné skreslenie. To znamená, že ľudia skôr vyhľadávajú, interpretujú a hodnotia informácie, ktoré sú v súlade s ich predchádzajúcimi postojmi. V prípade očkovania to napríklad znamená, že ich odporcovia v médiách, či na internete, hľadajú správy, ktoré ich skepsu podporia.

Ďalšou chybou je omyl konjunkcie. Pri ňom ľudia preceňujú udalosti, ktoré sa vyskytujú spolu alebo v rovnakom čase, a preto si osvojujú paranormálne presvedčenia. „Môže sa stať, že sa nám sníva o kamarátovi, ktorého sme dlho nevideli a na druhý deň ho stretneme na ulici. Vtedy máme tendenciu myslieť si, že tieto dve udalosti súvisia,“ popisuje príklad omylu v podobe paranormálneho presvedčenia Burič.

Konšpiračné presvedčenie nastáva vtedy, keď pri vážnych udalostiach, akou je napríklad celosvetová epidémia, ľudia hľadajú rovnako vážne vysvetlenia. Podľa takéhoto uvažovania vírus nevznikol prirodzene v zvieracom hostiteľovi, ale je dielom vedcov, ktorí plnia zadanie farmaceutických firiem.

Aký je recept

Ako sa môže teda spoločnosť voči nepodloženým presvedčeniam brániť?

Viera v dezinformácie sa často spája s nedostatočným vzdelaním. Skúsenosti zo sociálnych sietí ale už dávno ukazujú, že schopnosť narábať s informáciami a overovať ich, nesúvisí iba s dosiahnutým vzdelaním. To potvrdzujú aj vedci.

Dôležitejšiu úlohu podľa nich zohráva schopnosť kriticky myslieť. „Tá sa skladá z ďalších schopností:  ako posudzovať nové informácie, ako hodnotiť argumenty, ako odlišovať fakty od domnienok a podobne,“ hovorí Jakub Lieskovský, ktorý takisto pôsobí v Centre spoločenských a psychologických vied SAV.

Podľa jeho kolegyne Viktórie Sunyik ale slovenské školy kritickému mysleniu veľa pozornosti nevenujú. „Veda sa komunikuje ako fakty, bez zamyslenia, ako vznikajú,“ hovorí.

Vedecké myslenie, inak povedané aj vedecká gramotnosť, je pritom ďalším nevyhnutným predpokladom odolnosti voči nepravdivým informáciám. Samotné vedecké poznatky ju ale negarantujú, dokonca niekedy, naopak, pomáhajú ľuďom obhajovať tvrdenia, ktoré odporujú vedeckému konsenzu.

Rovnako významné je, či ľudia vede dôverujú. SAV v roku 2018 skúmala, aký postoj k vede majú Slováci. Viac ako 32 percent respondentov vtedy uviedlo, že k vedcom a ich práci nemá dôveru a až dve tretiny mali skôr „antivedecké postoje“. „Táto skupina sa skôr prikláňa k dôvere vo svoj vlastný sedliacky rozum,“ dodáva Sunyik.

Schopnosť vedeckého myslenia sa pritom pri výskumoch vedcov ukázala ako významný činiteľ pri ochrane pred nepodloženými presvedčeniami. „Vyššie vedecké myslenie je ochranným faktorom voči antivaxerským postojom a hoaxom ohľadom choroby COVID-19,“ upozorňuje vedkyňa.

Spoločenské vedy na základe získaných poznatkov ponúkajú niekoľko riešení, ako nepodloženým presvedčeniam odolať.

Chybám v úsudkoch má pomôcť predísť pomalšie myslenie, overovanie zdrojov informácií, budovanie schopnosti rozlišovať dôveryhodné zdroje od pochybných, vytváranie správnych návykov v diskusii, či odhaľovanie chyby v argumentoch.

Jednoduchým a účinným nástrojom je aj takzvaný princíp Occamovej britvy. „Ak má jav niekoľko možných vysvetlení, tak najlepšie je pristúpiť k tomu najjednoduchšiemu možnému a nesnažiť sa to vysvetľovať zbytočne zložitým vysvetlením postaveným na vágnych zdrojoch,“ opisuje podstatu princípu Lieskovský.