Príbehy čierneho mesta: Problémy so štrukturálnym rasizmom má aj Európa

Protesty Black Lives Matter v Berlíne. [EFE-EPA/Michele Tantussi]

Väčšina štátov Európskej únie nezhromažďuje informácie o rase, či etnickom pôvode obyvateľov ani v prípade, že sa osoba stretne s diskrimináciou. Počet rasovo motivovaných incidentov však rastie. O špecifických skúsenostiach so štrukturálnym rasizmom černochov, žijúcich v krajinách EÚ, sa rozhodli písať tri reportérky.

Smrť Georga Floyda v americkej Minnesote pod kolenom príslušníka policajného zboru spustila masové protesty nielen v Spojených štátoch. Počas leta sa tisíce podporovateľov hnutia Black Lives Matter (Na černošských životoch záleží) zhromažďovali aj v európskych veľkomestách. Aj napriek vlne pandémie a lockdown-om žiadali demonštranti v Bruseli, Amsterdame, Berlíne, Ríme, Paríži Dubline, či Kodani spravodlivosť pre rasovo motivované incidenty, ktoré sami vo svojich krajinách zažili, či inak zaznamenávali.

Na rozdiel od typického amerického „dovozu“ otrokov z Afriky či Južnej Ameriky sa prisťahovalci z týchto kontinentov začali do Európy dostávať až v 60-tych rokoch. O európskom imperiálnom dedičstve však dodnes existuje buď mylná predstava, alebo sa dokonca objavuje „selektívna amnézia“, napísal britský novinár Gary Younge v článku pre New York Review of Books „Toxická nostalgia“ v mnohých európskych krajinách je podľa výsledkom „nepochopenia tejto histórie“.

V porovnaní s americkými hnutiami za ľudské či občianske práva je európska história protirasistického aktivizmu iba krátka. Napriek množstvu rozsiahlych protestných hnutí do hlavného prúdu neprenikli, a preto nedokázali priniesť trvalé politické zmeny.

Po uverejnení smernice EÚ z roku 2003 o rasovej rovnosti, sa členské štáty zaviazali, že na svojom území vytvoria špecializovaný orgán pre rovnosť a zavedú aj právne predpisy na riešenie diskriminácie v oblasti bývania, či zamestnania. Implementácia je však nejednotná a aktivisti tento prístup, navrhnutý na riešenie individuálnych a nie systémových problémov, roky kritizujú.

Počas pandémie sa útoky voči Rómom v Európe zintenzívnili

Európske centrum pre práva Rómov registruje prípady násilia voči etnickej menšine aj na Slovensku. Pandémia podľa organizácie odhalila mnohé praktiky, na ktoré musí reflektovať aj pripravovaná stratégia EÚ.

Podľa minuloročnej štúdie Európskej agentúry pre ľudské práva sa až 30 percent černochov a černošiek, žijúcich v Únii, za posledných päť rokov stretlo s prejavmi rasizmu. Až päť percent dokonca napadli fyzicky.

Napríklad v Nemecku, kde žije približne milión osôb narodených v Afrike, narástol podľa federálnej antidiskriminačnej agentúry počet hlásených rasistických incidentov omnoho rýchlejšie ako pri akejkoľvek inej forme diskriminácie. Údaje, ktoré by antidiskriminačnej agentúre umožnili zistiť, ako rasizmus ovplyvňuje konkrétne skupiny ľudí, však chýbajú. Nemecko totiž podobne ako väčšina štátov Európskej únie nezhromažďuje informácie o rase a etnickom pôvode. A práve tento priestor sa rozhodli skutočnými príbehmi a citlivým prístupom vyplniť tri reportérky.

Rasizmus v športe je v EÚ prehliadaný

Správa Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) sa zaoberá rasistickými, antisemitskými a antirómskymi prejavmi v amatérskom i profesionálnom športe aj na Slovensku.

Platforma „Príbehy z čierneho mesta“ prináša reportáže o skúsenostiach černochov, ktorí žijú v Európe. Na jej tvorbe spolupracovali novinárky na voľnej nohe z Talianska, Nemecka a Portugalska. Ich cieľ bol jasný: detailne preskúmať špecifické zážitky černochov, žijúcich v rozličných európskych krajinách a popísať systém a kontext štrukturálneho rasizmu, s ktorým sa v živote stretávajú.

Za články na portáli „Príbehy čierneho mesta“ získala trojica jeho tvorcov aj Cenu za rozmanitosť súťaže programu Stars4Media. Ten spravuje zoskupenie mediálnych profesionálov a expertov a prostredníctvom tréningov a cezhraničnej spolupráce podporuje inovácie v mediálnom sektore Európskej únie.

Príbehov je množstvo

O troch generáciách černošiek v Portugalsku píše Paula Cardoso. Čitateľom okrem iných ponúka aj príbeh 65-ročnej Márie, ktorá v roku 1974 pricestovala do Lisabonu z Cape Verde. Ako otrokyňa z portugalskej kolónie sa mohla po lisabonských uliciach prechádzať slobodne len v nedele, medzi piatou a siedmou hodinou večer. Mimo dvoch hodín ju okrem tvrdej práce čakali aj bitky a ďalšie formy zneužívania. Dnes 65-ročná Portugalčanka hovorí, že rasizmus má svoje miesto aj v Lisabone dnešných dní, no situácia sa výrazne zlepšuje: „Za starých čias sme boli černosi [hanlivo]. Len čierni. Neboli sme Čierni [ako sebaurčené denominácie], čo je nádherné. Teraz sme dámy. Vybojovali sme si to, aby nás volali našimi menami,“ hovorí. Len pred niekoľkými rokmi sa jej podarilo absolvovať základné vzdelanie a splnila si sen naučiť sa čítať a písať.

„To, čo nám biela spoločnosť hovorí, v čom nám verí a umožňuje nám, ale aj to, v čom nám neverí, je pre nás bolestne známe,“ píše sestrička Monika Odum. Holanďanka, jedna z prispievateliek portálu, opisuje skúsenosti černošiek z pracovného prostredia a obmedzené možnosti výberu povolania, ktoré majú. Podľa nej černošky obdivujú osobnosti ako Rosa Parks, ktorá bola krajčírkou, Fannie Lou Hamer, bojovníčku za ľudské práva, pôvodne farmárku, Madam C. J. Walker, prvú černošskú milionárku, povolaním kaderníčku, či aktivistku a poetku Mayu Angelou, ktorá pracovala ako prostitútka. Upozorňuje však, že spoločnosť, vrátane černošiek, ich pôvodné povolania dodnes vníma ako „zaostalé, trápne, submisívne alebo vzdelanostne deprivované“. „Nevážime si ich prácu a odmietame uznať realitu ich života,“ píše Odum.

Policajná brutalita a štrukturálny rasizmus sú aj európsky problém

Tisícky ľudí vyšli v Európe do ulíc nie len v reakcii na smrť Georga Floyda a Breonny Taylor v USA, ale aj aby odsúdili policajnú brutalitu a štrukturálny rasizmus, ktorý je problémom aj v Európe.

Dvadsaťročnú Semiru Adamu zadusili počas repatriácie …

Fotoreportér Mohamed Keita pracoval s päťdesiatkou multikultúrnych rodín, ktoré žijú v Taliansku. Popri rozhovor s nimi si uvedomil, že mnoho ľudí z rôznych kultúr alebo so zmiešanou identitou si častokrát nechce vybrať len jednu, vlastnú identitu. „Títo ľudia sa chcú spojiť s rôznymi identitami – a byť vnímaní najmä ako ľudské bytosti,“ prízvukuje Keita. Pri práci s inými kultúrami mladý fotograf odporúča viac počúvať ako hovoriť: „Nesústreďujte sa iba na hľadanie správneho materiálu, ale choďte do hĺbky, kde nájdete skutočné odpovede,“ radí.

O tom, ako vyzerá život černochov v Nemecku, píše Chiponda Chimbelu. „Najviditeľnejšia minoritná skupina“ zažíva podľa autorky rasizmus a diskrimináciu, o ktorých sa vie príliš málo. Nemecká Federálna antidiskriminačná agentúra však v súčasnosti financuje projekt Afrocenzus, ktorý zbiera dáta nielen o skúsenostiach s diskrimináciou, ale aj chýbajúce demografické údaje. „Zatiaľ čo Nemci už uznávajú, že jedným z problémov ich krajiny je aj rasizmus, stále majú výhrady k tomu, aby sa v ich blízkosti objavovali určité skupiny ľudí,“ konštatuje autorka.

„Príbehov z čierneho mesta“ však platforma ponúka omnoho viac: z undergroundovej hudobnej scény, z ďalších umeleckých smerov, zo skúseností migranta z Brazílie z LGBT komunity, z ulíc európskych miest.