Rast bez ekonomického rastu? Zelená dohoda stojí aj na spoločenských zmenách

Ilustračný obrázok [Pixabay]

Európska zelená dohoda si vyžaduje nielen technologické, ale aj spoločenské zmeny. Oddeliť ekonomický rast od spotreby zdrojov však nebude v plnej miere možné, uvádza nová správa Európskej agentúry pre životné prostredie (EEA).

Ekonomický rast je dnes úzko spojený s rastom vo výrobe, spotrebe a využívaní zdrojov. Pre moderné štáty je jednou z najvyšších priorít. Legitimita vlád často stojí na schopnosti zabezpečiť čo najviac percent, o ktoré ekonomika porastie.  Po dlhé desaťročia sme ekonomický rast považovali za čisto pozitívnu vec. Uplynulé roky však ukázali aj negatívne stránky – znečistenie, degradácia životného prostredia či následné dôsledky na ľudské zdravie.

Nepriaznivé dôsledky ekonomického rastu a materiálnej spotreby sú čoraz viditeľnejšie. Čoraz jasnejšia je tiež nutnosť zmeny v niektorých spoločenských praktikách. EEA preto minulý rok rozbehla sériu textov s názvom Naratívy pre zmenu (Narratives for change), v ktorých diskutuje o možných smerovaniach európskej spoločnosti.

Vo svojej poslednej správe Rast bez ekonomického rastu agentúra skonštatovala, že ľudská spoločnosť je vo svojom súčasnom stave neudržateľná a musí sa zmeniť. Zároveň predstavuje niektoré z alternatívnych, momentálne okrajových, ekonomických teórií, ktoré môžu Európu nasmerovať k dosiahnutiu ambicióznych cieľov Európskej zelenej dohody.

„Európska únia dosiahla v uplynulých desaťročiach bezprecedentnú úroveň prosperity a životnej úrovne. Jej spoločenské, zdravotné a environmentálne štandardy sú jedny z najvyšších na svete. Udržanie si tejto pozície nemusí závisieť na ekonomickom raste,” píše sa v analýze.

Môže Európska zelená dohoda pomôcť v Európe vytvoriť spoločnosť, v ktorej budú životná úroveň, priemerná dĺžka života a iné nemateriálne parametre rásť, ale spotreba bude klesať?

Ekonomický rast alebo udržateľnosť?

Musí si Európa a zvyšok sveta vybrať medzi ekonomickým rastom a udržateľnosťou? Otázkou oddelenia ekonomického rastu a spotreby zdrojov sa ekonómovia a filozofi zaoberajú už desaťročia. Prapočiatok týchto debát nájdeme ešte v maltuziánskych a neomaltuziánskych úvahách o obmedzenosti zdrojov. Nemecký výskumník Martin Hirschnitz-Garbers z Ekologického inštitútu upozornil v roku 2013 na konferencii o udržateľnosti v Berlíne, že ľudská spotreba v dlhodobej perspektíve prekoná možnosti našej planéty. Za riešenie považuje úplné oddelenie ekonomického rastu od spotreby zdrojov. To znamená zastavenie rastu spotreby energie bez zastavenia rastu ekonomiky.

Hoci je táto myšlienka lákavá a odvtedy sa stala základom politiky OSN aj Európskej únie, niektoré nové výskumy naznačujú, že takéto oddelenie nebude jednoduché. Skupina ekonómov okolo Timothée Parriquého vo svojom texte z roku 2019 píše, že momentálne „neexistujú nijaké empirické dôkazy, ktoré by podporovali možnosť oddelenia ekonomického rastu od tlakov na životné prostredie”. Zároveň dodávajú, že takéto oddelenie nie je pravdepodobné ani v budúcnosti.

K rovnakým záverom dospela aj štúdia Jasona Hickela a Giorgosa Kallisa publikovaná v časopise New Political Economy. Teória zeleného rastu, ktorá tvrdí, že súčasný ekonomický rast a udržateľné využívanie zdrojov je kompatibilné, podľa nich nestojí na nijakých empirických dôkazoch. Na teórii zeleného rastu sú, mimochodom, postavené ciele trvalo udržateľného rozvoja OSN aj klimatické ciele Európskej komisie.

Korelácia medzi spotrebou, rastom HDP a emisiami oxidu uhičitého [Wiedmann]

Svetová spotreba, hrubý domáci produkt (HDP) a emisie skleníkových plynov v uplynulých desaťročiach dramaticky rástli a všetky silno korelujú. „Medzi rokmi 1970 až 2000 bol za zvyšujúcou sa spotrebou najmä populačný rast. Od začiatku nového milénia je to silnejúca stredná trieda,” uvádza analýza. Autori ďalej podčiarkujú, že technologický rozvoj doteraz znamenal skôr nárast spotreby, ako jej pokles.

Pomôže obehová ekonomika?

Ak je pravda, že ekonomický rast nie je možné oddeliť od materiálnej spotreby, je aspoň možné zefektívniť využívania existujúcich zdrojov v našich ekonomikách? Tento princíp je už dnes dobre známy pod pojmom obehová ekonomika. EEA však uvádza, že ani obehová ekonomika nevie zabezpečiť dostatočne radikálnu transformáciu.

Koncept obehovej ekonomiky hovorí, že materiálne zdroje vieme opätovne využívať, čím znížime dopady na životné prostredie. Potenciál však podľa autorov analýzy nie je taký vysoký, ako si niektorí predstavujú. V roku 2019 podľa údajov Eurostatu európska dvadsaťsedmička recyklovala približne 12 percent všetkých zdrojov. Podiel sa od roku 2004 zvýšil o viac ako tri percentuálne body. Hoci existuje potenciál pre výrazné zvýšenie tohto podielu, 100-percentné využívanie zdrojov pravdepodobne nikdy nedosiahneme. Niektoré totiž jednoducho nie je možné recyklovať v dôsledku ich fyzikálnych vlastností. Iné, ako napríklad konštrukčné materiály, sa teoreticky recyklovať dajú, v praxi je však recyklácia iba veľmi obmedzená.

Zásadná transformácia

Štúdia uznáva, že niektorý európskym krajinám sa podarilo v uplynulých desaťročiach znížiť úroveň znečistenia aj emisie, pričom ich ekonomiky rástli. Medzi nimi je napríklad aj Slovensko, ktoré od roku 1990 znížilo emisie skleníkových plynov o 41 percent. Slovenská ekonomika pritom od roku 1993 rástla v priemere o 3,8 percenta, vyplýva z údajov Svetovej banky.

Tieto výsledky sú, bezpochyby, pozitívne. Sú však výsledkom štrukturálnych zmien v ekonomike, ktoré zahŕňali zvyšovanie energetickej efektivity a odliv niektorých energeticky intenzívnych odvetví do tretích krajín.

„Absolútne zníženie environmentálnych tlakov si bude vyžadovať zásadnú transformáciu na iný typ ekonomiky a spoločnosti, nie len zvyšovania efektívnosti v rámci zavedených systémov výroby a spotreby,” varuje EEA.

V ekonómii dnes existujú viaceré, zatiaľ okrajové školy, ktoré sa zaoberajú problematikou ekonomického rastu. Prvou, ktorú analýza spomína je nerast (degrowth). Nerast vychádza z environmentalizmu, antikonzumerizmu a antikapitalizmu. Aktivisti a myslitelia, ktorí sa do tejto školy zaraďujú, zdôrazňujú nutnosť znížiť mieru výroby aj spotreby a nahradiť cieľ ekonomického rastu inými prioritami.

Klimatické reformy naberú v roku 2021 na obrátkach

Revízia systému obchodovania s emisiami, uhlíkové clo, priemyselná stratégia a nové klimatické ciele do roku 2030. Aké bude klimatická agenda v roku 2021?

Ďalšou z teórií je takzvaný post-growth, ktorý uznáva benefity ekonomického rastu a snaží sa pracovať s fungujúcimi prvkami existujúceho systému. Ekonomický rast však podľa tejto teórie môže pokračovať iba do určitej úrovne a nie je nekonečný. Po dosiahnutí tejto úrovni bude spoločnosť musieť ekonomický rast od životnej úrovne oddeliť.

Zelený rast je založený na ekomodernistických myšlienkach. Nádeje vkladá najmä do rozvoja vedy a technológií udržateľnosti. Cieli na zachovanie ekonomického rastu a rozvoja pri rozumnom využívaní zdrojov, na ktorých tento rast závisí.

Poslednou teóriou je takzvaná ekonómia šišky (doughnut economy). Ekonómia šišky podobne ako zelený rast uznáva, že spoločnosť potrebuje pre svoj rozvoj prírodné zdroje. Zároveň však počíta s ich obmedzenosťou. Istú hranicu teda spoločnosť nesmie prekročiť. Keď ju dosiahne, musí sa zmeniť smerom k udržateľnejšej budúcnosti.

Plán B

Správa EEA napokon konštatuje, že európske dedičstvo je omnoho bohatšie než len konzum. Základnými hodnotami Európskej únie sú ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, rovnosť a právny štát. “Tieto hodnoty nemožno zredukovať len na rast HDP”.

“Ak existujú hranice ekonomického rastu a našej súčasnej trajektórie, plánom B ako dosiahnuť udržateľnosť je inovovať životný štýl, komunity a spoločnosť tak, aby konzumovali menej a boli naďalej atraktívne pre všetkých, nielen pre ľudí s environmentálnymi, spirituálnymi alebo ideologickými záujmami,” píšu autori.

Plán B bude podľa nich extrémne náročný. Ekonomický rast v súčasnosti prispieva k rastu životnej úrovne, vzdelanosti a dĺžky života. Vďaka ekonomickému rastu sa podiel ľudí žijúcich v extrémnej chudobe znížil o 36 percent od roku 1990. Ako však píše Thomas Piketty, ekonomický rast nedokázal znížiť nerovnosť v jednotlivých krajinách ani medzi nimi. Úroveň rovnosti v Európe je vysoká, aj tu však klesá, hoci pomalšie ako v iných častiach sveta.

„Plán B nesmie nechať nikoho pozadu, najmä nie najzraniteľnejšie časti spoločnosti,” píšu autori.

Podpredseda Európskej komisie pre Zelenú dohodu Frans Timmermans ešte minulý rok zdôraznil naliehavú potrebu hlbokej transformácie, ktorú ešte podčiarkuje koronavírusová pandémia.

Správa napokon dodáva, že Zelená dohoda sa musí implementovať s cieľom inšpirovať ľudí a komunity k inovácií spôsobu života, ktorý bude mať nízky alebo žiadny dopad na životné prostredie, pričom bude naďalej viesť k spoločenskému a individuálnemu rastu.