Program vlády v migrácii: skúpy na obsah, príležitosti sú najmä vo vnútornej politike. V EÚ sa ešte hľadáme.

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Na snímke zľava podpredsedníčka vlády a ministerka pre investície a regionálny rozvoj SR Veronika Remišová (Za ľudí), minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivan Korčok (SaS) a minister vnútra SR Roman Mikulec (OĽaNO) počas 12. rokovania vlády SR v Bratislave 19. apríla 2020. [TASR/Jaroslav Novák]

Vízia, ktorú vláda ponúka Slovensku a jeho obyvateľom – občanom, občiankam, cudzincom a cudzinkám v migračnej politike – je pomerne skromná. Tvorí ju šesť viet v dvoch kapitolách, „Zaistenie bezpečnosti obyvateľstva“ a „Európska politika“, píše ZUZANA ŠTEVULOVÁ.

Zuzana Števulová je právnička, venuje téme ľudských práv, migrácie a azylu a rovnosti žien. V minulosti bola riaditeľkou občianskeho združenia Liga za ľudské práva. 

Z tak skúpeho rozsahu nie je ľahké vyvodiť závery, no pokúsim sa aspoň načrtnúť, kde vidím príležitosti a čo by mohlo byť lepšie.

Pre Slovensko je typické rámcovanie migrácie vnútornou bezpečnosťou, pokračuje v tom aj PVV. Toto nazeranie však už dávno nezodpovedá slovenskej realite a zbytočne to tvorcov a tvorkyne politík obmedzuje. Slovensko v posledných rokoch zažíva nebývalý nárast cudzincov, ktorí sem prichádzajú najmä za prácou. Ľudia zo Srbska, Ukrajiny a z ďalších štátov mimo EÚ už výrazne prečíslili občanov EÚ žijúcich na Slovensku. Vnútropoliticky je migrácia na Slovensku do veľkej miery otázkou trhu práce, podnikania, čiastočne štúdia, vedy a výskumu a ponuky integračných služieb zo strany samospráv. Inak povedané, jadro toho, čo dnes potrebujeme v migrácii na Slovensku riešiť, výrazne presahuje kompetencie ministerstva vnútra a týka sa (najmä) rezortov práce, sociálnych vecí a rodiny, školstva, hospodárstva ale aj samospráv. Čím komplexnejšie bude nová vláda na tému migrácie nazerať, tým fungujúcejšie a úspešnejšie opatrenie sa jej podarí priniesť.

Nová migračná politika a centralizovaný orgán

PVV v tejto kapitole obsahuje dva prísľuby – prijatie novej Migračnej politiky na roky 2021 – 2025 a posúdenie možnosti centralizovať agendu na jednom mieste.

Prvý záväzok je tak trochu nevyhnutnosťou, pretože aktuálna migračná politika bola prijatá v roku 2011, je časovo ohraničená do roku 2020 a situácii Slovenska a jeho potrebám nezodpovedala už ani pred koronakrízou.

Druhý záväzok – posúdiť možnosť centralizovania agendy na jednom mieste – je navrhnutý opatrne, no veľmi súvisí s tým prvým. Totiž, ak by sme už dnes mali vytvorený centrálny orgán (imigračný a naturalizačný úrad), ktorý by sa na tému pozeral komplexne, tým lepšia migračná politika by mohla vzniknúť.

Vízia migračnej politiky Slovenska na ďalšie roky sa musí venovať otázkam, ktoré sa týkajú viac ako 140 tisíc cudzincov, ktorí tu žijú. Mnohí sú podstatní pre udržanie výroby vo firmách a v továrňach, ale aj pre poskytovanie služieb. Dnes nevieme, ako život cudzincov na Slovensku ovplyvní koronakríza, vieme však predpokladať, že v prípade, ak sa ekonomika vráti do obdobia rastu, budú naďalej potrební, pretože mnohé profesie už nedokážeme pokryť domácimi, vrátane napríklad zdravotníctva či opatrovateľstva. Dôležitá je aj téma voľného pohybu v EÚ a zachovania slobôd, ktoré sú v dôsledku pandémie veľmi obmedzené. Voľný pohyb je symbolom Únie a jeho dlhodobé obmedzenie riskuje, že Únia stratí opodstatnenie.

Vláda sľubuje posilniť vlastníctvo európskych tém na jednotlivých ministerstvách

Európska agenda zostáva ministerstvu zahraničia, viac práce s ňou ale budú mať aj jednotliví ministri. O témach summitov EÚ bude slovenská vláda diskutovať dopredu.

O vytvorení jedného centralizovaného orgánu uvažovala už stará migračná politika, no zatiaľ k tomu nedošlo. Namiesto toho je dnes agenda rozdrobená medzi rôzne úrady a rôzne rezorty, ktoré medzi sebou často skôr súťažia o vplyv a časť z nich je úplne mimo kontrolu verejnosti (počuli ste už o Riadiacom výbore pre migráciu a integráciu?). Máme aj úrad, ktorý sa nazýva migračný úrad, ten má ale kompetenciu len v azylovej oblasti a vzhľadom na nízke počty žiadateľov o azyl v ostatných rokoch by jeho činnosť spoľahlivo nahradil azylový odbor, čo by umožnilo presunúť potrebné kapacity inde. Preto treba vládu pochváliť za to, že sa vznikom úradu chce zaoberať, ale treba ju povzbudiť k tomu, aby sa tak stalo čo najskôr, čo výrazne pomôže kvalitnejšej a transparentnejšej tvorbe verejných politík v tejto oblasti a tým aj jej lepšiemu výkonu v prospech krajiny.

Európska reforma

Na úrovni európskej politiky sa v najbližšej dobe očakáva predloženie nového reformného návrhu Komisie – Európskeho paktu o migrácii a azyle, ktorý by mal odblokovať rokovania medzi členskými štátmi o podobe spoločnej azylovej politiky najmä pokiaľ ide o spravodlivé rozdelenie zodpovednosti za posúdenie žiadostí o azyl medzi členské štáty a o dohodnutie solidárneho mechanizmu na vyhľadávanie a záchranu ľudí v Stredozemnom mori.

Aj tu je však PVV chudobné na obsah a to, čo deklaruje pôsobí skôr ako odpísané od predošlej vlády. PVV odmieta povinné relokácie, má záujem na presadzovaní účinných riešení na ochranu vonkajších hraníc a obsahuje zvláštnu formuláciu snahy o solidaritu („Zároveň sme pripravení adresne uplatniť princíp solidarity tam, kde to prinesie udržateľné riešenia problému nelegálnej migrácie, ako napr. v oblasti spoločnej ochrany vonkajšej hranice EÚ.“).

Bez náznaku toho, aké konkrétne riešenia a opatrenia chceme priniesť, tri vety v PVV svedčia skôr o tom, že dnes niet vo vláde osoby, ktorá by mala v tejto oblasti jasnú víziu. A to je veľká škoda, pretože nová slovenská vláda má šancu nezopakovať chyby tej starej. Nezabudnime, že snaha V4 o presadenie svojho pohľadu na relokácie dopadla veľkou právnou prehrou – najskôr prehralo Slovensko a Maďarsko, ktoré žalovali pre relokácie Radu[1] a pred pár týždňami prehralo Česko, Maďarsko a Poľsko súdny spor s Komisiou, ktorá ich žalovala za to, že relokačné rozhodnutia nevykonali[2].

Štáty, ktoré solidaritu v azylovej politike presadzujú, tak dnes majú v rukách argumenty posvätené aj Súdnym dvorom EÚ. Tými sú tie, že relokačné rozhodnutia prijaté v priebehu leta 2015 boli platné, prijaté v súlade s únijným právom a so zásadami solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti. Súdny dvor odmietol argumenty o neúčinnosti a nefunkčnosti mechanizmu, čím de facto potvrdil, že prijatá schéma bola primeraná zamýšľaným cieľom a že išlo o v danom čase správne rozhodnutie. To, čo bolo v rozpore s právom EÚ a základnými hodnotami spoločenstva, vrátane právneho štátu, ktorý Súdny dvor v tejto súvislosti výslovne spomína, bol práve prístup V4 (V3).

No napriek tomu nemusíme panikáriť a báť sa nových rozhodnutí o povinných relokáciách, týmto smerom Únia nejde. Z vývoja okolo vzniku európskeho paktu o migrácii a azyle sú zrejmé viaceré veci. V prvom rade, členské štáty budú trvať na povinnom mechanizme prerozdelenia žiadateľov o azyl, čo je zjavný signál pre južné štáty a snaha získať si súhlas Talianska a Španielska, pre ktoré by pôvodný návrh paktu, ktorý takmer všetku záťaž nechával na nich (cez povinné konanie na hraniciach) ale bez jasného prísľubu následného prerozdelenia, nebol prijateľný.

Poľsko, Maďarsko a Česká republika porušili ignoráciou relokácií európske právo

Argumentácia nefunkčnosťou mechanizmu, či nepodložené obavy o vnútornú bezpečnosť na súde neuspela. Rozhodnutím nepostupovať v súlade s dočasným mechanizmom premiestnenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu, si krajiny nesplnili povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.

To sa po rokovaniach zjavne vyrovnalo v prospech odľahčenia najviac zasiahnutých krajín, no vôľa sa našla aj pre požiadavky V4. Ako píše Politico, členské štáty v odôvodnených prípadoch umožnia výnimky v podobe iných prejavov solidarity. V4, alebo tá jej časť, ktorá sa nakoniec bude chcieť dohodnúť, tak zrejme bude musieť opustiť rétoriku odmietania akéhokoľvek povinného mechanizmu prerozdelenia (keďže nejaký mechanizmus bude musieť vzniknúť) a na oplátku dostane možnosť na náhradné prejavy solidarity, ktoré presvedčia aj južné štáty o tom, že to s pomocou myslí vážne. Výnimky budú trvať pokým budú platiť ich dôvody (tie už nebudú môcť byť založené na preventívnej ochrane vnútornej bezpečnosti, čo Súdny dvor Maďarsku, Česku a Poľsku zmietol zo stola), ale nie večne a preto sa bude treba zmieriť s tým, že niekoho niekedy nakoniec prijmeme.

Slovensko tak – poučené z neúspešného právneho ťaženia a vo výhode v porovnaní s Maďarskom a Poľskom, ktoré sa rozhodli vydať cestou pošliapania právneho štátu (a nikto od nich už nič pozitívne nečaká), má príležitosť vymaniť sa z tohto zhubného krúžku a premyslieť si, čo presvedčivé ponúkne (na úvahy o kaliňákovskej flexibilnej solidarite by mala zabudnúť). To by mohlo byť pre novú vládu oveľa ľahšie, keďže v tejto téme nemá žiaden track-record a má mandát na to, aby sa širokým oblúkom vyhla všetkému, čo obhajovala a predstavovala bývalá vláda. Ak teda dnes PVV v tomto smere konkrétne nie je, nová migračná politika by to mala napraviť.

A to nás vracia na začiatok PVV k centrálnemu úradu. V ideálnom svete by bolo najlepšie, ak by vláda posudzovala naozaj rýchlo a vytvorila centrálny úrad, ktorý by pripravil a predložil vizionársku migračnú politiku pre ďalšie roky a navrhol politickej reprezentácii východiská a opatrenia pre rokovania o Európskom pakte o migrácii a azyle.

 

[1] Rozsudkom zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada (C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631), Súdny dvor zamietol tieto žaloby o neplatnosť smerujúce proti rozhodnutiu 2015/1601, čím potvrdil zákonnosť uvedeného rozhodnutia

[2] Rozsukom z 2. apríla 2020, v spojených veciach C‑715/17, C‑718/17 a C‑719/17 Súdny dvor skonštatoval, že Česko, Maďarsko a Poľsko si nesplnili povinnosti vyplývajúce z povinných relokácií