S vodou treba vedieť žiť, nie bojovať. Ako sa Slovensko chráni pred povodňami?

Ilustračný obrázok. [Pixabay]

Slovensko sa v protipovodňových plánoch spolieha predovšetkým na technické opatrenia ako budovanie hrádzí a vodných nádrží. Skúsenosti zo zahraničia ale ukazujú, že na znižovanie rizika záplav existujú aj menej nákladné a k prírode šetrnejšie riešenia – napríklad vytvoriť riekam viac priestoru.

Zmena klímy prinesie zvýšený výskyt extrémnych javov, či už vo forme sucha a nedostatku vody, povodní alebo silných búrok, píše sa vo vládnom Akčnom pláne na riešenie dôsledkov sucha a nedostatku vody  H2Odnota je voda.

Podľa Ministerstva životného prostredia, ktoré plán pripravilo, je preto potrebné pripraviť preventívne opatrenia na vodných tokoch a v ich okolí. Na to, ako sa k manažmentu povodňových rizík stavia Slovensko, si nedávno posvietil Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ). Na konci marca zverejnil správu z kontrolnej akcie, v ktorej tvrdí, že pokiaľ Slovensko na protipovodňové opatrenia nevyčlení viac peňazí, môže mať v budúcnosti ťažko riešiteľné problémy.

Smerovanie určuje Európska únia

„Vzhľadom na prírodné podmienky na Slovensku sú vodné nádrže považované za najefektívnejšie riešenie nielen voči znižovaniu dôsledkov povodní, ale aj pre zachovanie prírodných hodnôt a biologickej rozmanitosti krajiny, prírody pre súčasné a budúce generácie,“ konštatujú kontrolóri na základe Plánu manažmentu povodňových rizík z dieľne envrirorezortu. Vodnými stavbami sa dnes na Slovensku reguluje približne iba 8 percent priemerného ročného odtoku vody, čo je podľa NKÚ nedostatočné množstvo. Tvrdí preto, že je „nevyhnutné zvýšiť možnosti akumulácie vody v nádržiach.“

Súčasne ale kontrolóri v správe vláde odporúčajú, aby sa „aktívne venovala strategickej otázke súvisiacej s možnosťami zadržania vody v prírode“. Inými slovami, aby sa zamerala na preventívne a k prírode šetrnejšie protipovodňové opatrenia. Podpora zelenej infraštruktúry Slovensku vyplýva aj zo smeru, ktorý určuje Európska únia v dvoch strategických dokumentoch: Stratégie EÚ pre biodiverzitu do roku 2020 a Stratégie EÚ na podporu využívania zelenej infraštruktúry.

Podľa Martiny Paulíkovej z iniciatívy Za živé rieky a čistú vodu Európska komisia v strategických dokumentoch reaguje na opakované zlyhanie uplatňovania princípu, ktorého cieľom bolo ovládnuť povodne výstavbou technických stavieb, akými sú ochranné protipovodňové hrádze a priehrady.

Klimatické zmeny na Slovensku ohrozujú pitnú vodu

Globálne otepľovanie prinesie do krajiny pod Tatrami veľké suchá aj mohutné zrážky. Opatrenia proti nedostatku vody boli zatiaľ vyčíslené na 140 miliónov eur, prídu však aj ďalšie náklady.

„Predpokladalo sa, že postavením takýchto stavieb je problém povodní vyriešený a ich údržbe a monitoringu sa už nevenovala dostatočná pozornosť,“ myslí si Paulíková. Ak je však stratégia riadenia povodní založená iba na veľkých protipovodňových stavbách, komunity a politici podľa Paulíkovej uveria, že zraniteľným územiam nehrozí nebezpečenstvo a sú chránené pred storočnou vodou. Keď však potom príde povodeň, škody bývajú paradoxne „oveľa vyššie“, ako keby protipovodňové hrádze postavené neboli vôbec.

„Tento paradox podporuje bohužiaľ aj to, že na údržbu a obnovu protipovodňových stavieb sa vyčleňujú veľmi malé, ak vôbec nejaké zdroje. Túto skúsenosť máme bohužiaľ aj na Slovensku,“ dodáva Paulíková. K rovnakému záveru napokon dospel aj Najvyšší kontrolnú úrad. Slovenský vodohospodársky podnik (SVP), ktorý spadá pod envirorezort a má na starosti manažment ochrany pred povodňami, podľa kontrolórov dostáva od štátu nedostatočnú finančnú podporu. SVP má pritom v správe 294 vodných nádrží, 242 hatí a 4186 kilometrov pozdĺžnych hrádzí, ktoré plnia funkciu protipovodňovej ochrany. Málo peňazí a pokles zamestnancov, ako tvrdia, spôsobuje, že až 28 z nich je dnes pre nedostatočnú údržbu v havarijnom stave.

Envirorezort v reakcii na správu NKÚ pre portál EURACTIV odpísal, že s ňou „plne súhlasí“. Tvrdí ale tiež, že v súčasnosti nie je žiadna vodná stavba v stave, že by z nej hrozilo akékoľvek bezprostredné nebezpečenstvo. Všetky havarijné stavy sa podľa ministerstva priebežne kontrolujú a „v rámci možností“ aj odstraňujú. „Faktom ostáva, že veľký deficit investícií do protipovodňových opatrení z minulých období nie je možné vyriešiť počas troch rokov, ale si vyžaduje dlhodobejšiu pozornosť,“ odpísal hovorca ministerstva Tomáš Ferenčák.

Riziko záplav sa úplne vylúčiť nedá

Ako také zelené opatrenia v skutočnosti vyzerajú? Súhrnný prehľad ponúka katalóg adaptačných opatrení na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy vypracovala Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP). Ide napríklad o odvodňovanie lesných a poľných ciest, výsadbu nedrevinovej zelene, budovanie terás či revitalizáciu mokradí a rašelinísk. Podľa Ľubice Midriakovej Zauškovej zo Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP) existuje množstvo zelených opatrení, ktoré sa ale na Slovensku zatiaľ veľmi nevyužívajú. „Ide od výsadby lesov, cez podporu a usmerňovanie nelesnej drevinovej vegetácie, ako aj nové výsadby v krajine s cieľom vytvoriť kultivovanú, mozaikovitú, stabilnú krajinu,“ vysvetľuje odborníčka zo SAŽP.

Hoci princípom zelenej infraštruktúry je znižovať riziko strát na životoch a majetku podľa Martiny Paulíkovej je tiež o pripustení si toho, že nebezpečenstvo záplav nie je možné vylúčiť. „Prístup tzv. flood management (manažment povodňových rizík, – pozn. red.) predpokladá zvyšovanie protipovodňovej ochrany definovaných území miest, obcí a významných priemyselných a poľnohospodárskych objektov, pričom stupeň ochrany je definovaný na základe zhodnotenia ekonomických i mimoekonomických škôd a nákladov na protipovodňovou ochranu.“

WWF Slovensko: Malé vodné elektrárne sú obnoviteľný zdroj, ale nie zelený

Malé vodné elektrárne nesmú byť v chránených územiach, prehradzovať celý tok a byť spojené s prehlbovaním dna. Ale skôr by som položila otázku, či potrebujeme ďalšie vodné elektrárne, hovorí Martina B. Paulíková z WWF Slovensko.

Európska komisia medzi zelenú infraštruktúru radí napríklad funkčné záplavové oblasti, lesy pozdĺž veľkých riek, ochranné lesy v horských oblastiach, pobrežné valy a pobrežné mokrade.

„Ďalšími opatreniami, ktoré môžu znížiť povodňové riziká, sú všetky opatrenia, ktoré znižujú odtok zrážkovej vody z územia, napr. vsakovacie pásy a infiltračné priekopy na poľnohospodárskej pôde, bioretenčné systémy na odvedenie a vsak vody zo spevnených plôch v urbanizovanom prostredí, ale aj znižovanie zástavby pôdy,“ vymenúva ďalej Paulíková.

Zelené opatrenia majú byť alternatívou alebo doplnkom k štandardnej klasickej sivej infraštruktúre, teda technickým riešeniam, ako budovanie hrádzí a záplavových nádrží, ktoré až tak neberú ohľad na prírodu. Tie na Slovensku zatiaľ stále prevažujú. Existujúce plány manažmentu povodňových rizík podľa Paulíkovej nepočítajú napríklad s obnovami mokradí či pripájaní odpojených ramien, ktoré znižujú riziko povodní.

„V plánoch som ešte neobjavila nejaké konkrétne opatrenia v krajine v lesoch či na poľnohospodárskej pôde, kedy by bolo naplánované, že štát napríklad vykúpi kus lesa, krajiny nad mestom, kde vsakuje voda, aby sa táto nedostala do vodného toku a nespôsobila povodeň,“ približuje výhrady ochranárov Paulíková.

Rieke treba vytvoriť priestor

Lídrom v uplatňovaní zelenej infraštruktúry je Holandsko, ktoré patrí medzi krajiny s najprepracovanejším manažmentom povodňových rizík na svete. Od veľkej povodne z roku 1953, ktorá si vyžiadala viac ako 1 500 obetí, je protipovodňová ochrana prioritou všetkých holandských vlád.

Silné záplavové vlny zasiahli krajinu aj v rokoch 1993 a 1995, kedy bolo evakuovaných 200-tisíc obyvateľov a zahynuli stovky tisíc hospodárskych zvierat. Po týchto udalostiach sa holandská vláda rozhodla úplne prekopať stratégiu ochrany pred povodňami. Takto v roku 2006 vznikol vládny program Room for the River (Priestor pre rieku), z ktorého sa stal globálny model ochrany pred povodňami. „Zistili sme, že budovanie stále väčších a väčších hrádzí nie je pre nás riešenie,“ vysvetľuje riaditeľ programu Ingwer de Boer.

Holandská vláda si uvedomila, že v štáte, kde sa pod úrovňou mora nachádza polovica jeho územia a 8 miliónov obyvateľov, nie je v jej silách povodniam úplne zabrániť. Zvolila preto úplne nový prístup, kedy sa vyhýba budovaniu nových vodných prekážok, ktoré bránia voľnému toku rieky. „Keď sa do krajiny dostáva obrovské množstvo vody, umožňujeme jej, aby sa rozpínala. Nie je to boj proti vode, ale spolužitie s vodou,“ vysvetľuje hlavný princíp programu Chris Zevenbergen, profesor z holandského Inštitútu pre vodné vzdelávanie.

Protipovodňové opatrenia projektu Room for the River. [Holandské ministerstvo infraštruktúry a hospodárenia s vodami]

V Holandsku takto vzniklo 30 osobitných projektov, pričom každý využíva vlastné prírodné riešenia na ochranu pred záplavami. Dohromady 2,3 miliardy eur tak vláda investovala do obnovy prírodných záplavových území, mokradí, hrádzí a odstraňovania poldrov.

Súčasťou programu je aj presídľovanie obyvateľov z rizikových oblastí. Vláda odkupuje poľnohospodársku pôdu a premieňa ju na záplavové územia. Ľuďom, ako tvrdí Willem Jan Goresen z holandského ministerstva infraštruktúry a hospodárenia s vodami, chvíľu trvalo, kým nový prístup prijali. „Základom úspechu projektu však bolo zohľadnenie účasti obcí a miestnych obyvateľov,“ myslí si Gorensen.

Vlajkovou loďou projektu je pobrežné mesto Nijmegen. Mesto malo veľké problémy s reguláciou odtoku vody v ohybe rieky Waal, kde je koryto veľmi úzke. Holandskí projektanti v rámci programu Room for the River v Nijmegene vyhĺbili nový kanál, ktorý poskytuje rieke viac miesta. Hladina vody sa znížila až o 35 centimetrov a súčasne v meste vznikol ostrov, z ktorého sa stala nová mestská štvrť.

Vyššie hrádze sa donekonečna stavať nedajú

Na Slovensku podobný prístup k manažmentu povodňových rizík zatiaľ chýba, čo potvrdzuje aj Martina Paulíková. Technické opatrenia sa robia hlavne priamo na vodných tokoch a sústreďujú sa na miesta, kde už povodeň narobila škody. Podľa Paulíkovej ale problém treba riešiť v mieste odkiaľ priteká voda, pretože inak „riešime iba následky“, pričom „vyššie hrádze, väčšie priehrady, robustnejšie zábrany sa nedajú stavať donekonečna“.

Dodáva, že prírode blízke opatrenia majú okrem ochrany pred záplavami prínos aj v podobe takzvaných ekosystémových služieb. Rieka, ktorej sa v krajine vytvorí viac priestoru, môže sýtiť podzemné vody, vytvára miesto pre nové druhy organizmov a môže slúžiť aj na rekreáciu. „To by samozrejme mohli aj nádrže, ale pri neporovnateľne vyšší nákladoch,“ doplňuje Paulíková.

Expertka SAŽP Ľubica Midriaková Zaušková ale pripomína, že všetky opatrenia treba posudzovať individuálne podľa špecifických prírodných podmienok dotknutej oblasti. Kým na veľkých riekach sú veľké nádrže – ako napríklad Liptovská Mara – opodstatnené, v prípade bystrinných tokov majú význam vodozádržné a sedimentačné nádrže s rybovodmi. Pri výbere protizáplavových riešení treba podľa nej brať do úvahy potenciál využitia krajiny, či jej obmedzenú vodozádržnú kapacitu. „Ak sa toto nerešpektuje, riziko povodne je veľmi pravdepodobné“.

Proti povodniam v malom

Prístup, ktorý Holandsko uplatňuje na veľkých povodiach, v menšom merítku využívajú v niektoré slovenské obce. Jednou z nich je aj Nižná Polianka v okrese Bardejov. Tú v uplynulej dekáde striedavo zasahovali obdobia sucha so silnými záplavami, ktoré miestnym spôsobili veľké škody.

V spolupráci s okolitými obcami sa preto Nižná Polianka zapojila do projektu Ondava pre život, ktorého zámerom je zadržať vodu v krajine a napomáhať obnove malého vodného cyklu v povodí rieky Ondava.

Ľudia z projektu najprv vypracovali stratégiu adaptačných opatrení, ktoré následne uviedli do praxe. Doposiaľ takto vzniklo viac ako 500 vodozádržných opatrení šetrných k životnému prostrediu. „Išlo o jednoduché stavby, pozostávajúce z prírodných materiálov: drevo, kameň, ľudská práca. Pri realizácii opatrení sme sa inšpirovali skúsenosťami našich predkov, pretože všetky typy opatrení tu už existovali a my sme ich aplikovali do súčasnej doby, vysvetľuje pre EURACTIV.sk starosta obce Ján Cundra.

Drevené prechádzky, spevňovanie brehov a obnova meandrov, odstraňovanie bariér v tokoch budovanie vsakovacích jám, jamkovanie lesných ciest a bazénov, ktoré súčasne slúžia aj ako liahniská živočíchov.

Ako vysvetľuje Ján Cundra, opatrenia nemajú len zabraňovať vzniku prívalových vôd, ale v čase suchých období aj podržať vodu v regióne čo najdlhšie. To sa v Nižnej Polianke podľa neho podarilo. „Musím vysloviť pozitívny výsledok, nakoľko lejaky preverili aj našu obec a práve zrealizované opatrenia pomohli k zadržaniu zrážkovej vody a spomaleniu jej prietoku,“ hovorí Cundra a pripomína aj sociálny rozmer aktivít, nakoľko ponúkli prácu 150 ľuďom zo sociálne znevýhodneného prostredia.