Čína je pre Úniu stále komplikovanejším hráčom. Na prekvitajúci obchod sa už nedá spoliehať

Ilustračný obrázok. [Pixabay]

Denne sa medzi Úniou a Čínou vymenia tovary v hodnote jednej miliardy eur. No hoci obchod ostáva v centre pozornosti oboch, ostatné roky sa dobré vzťahy lámu na zásadnejších otázkach férovosti, transparentnosti, ale najmä prístupu k ľudským právam.

Vzťahy Únie a Číny prešli slovami politológov od konštruktívneho partnerstva, cez partnerstvo komplexné, až po dnešok, kedy Únia vníma Čínu ako systémového rivala.

Keďže vzťahy s Čínou neboli pre európske krajiny a Európsku úniu spočiatku prioritou, v novom miléniu Únia len ťažko stavala na pevných základoch. Budovanie dôvery medzi dvoma entitami napreduje len pomaly a chýbajúce bázy a väzby, ale aj štrukturálne problémy, sú viditeľné takmer vo všetkých oblastiach.

Najväčší zlom priniesol koniec Studenej vojny, ktorý obom subjektom dovolil spolupracovať mimo priamy dohľad Moskvy či Washingtonu. Vzťahy so Spojenými štátmi však ostali elementom s najväčším vplyvom.

Po protestoch na námestí Tiananmen v roku 1989 a tvrdému zásahu čínskej vlády, Európa zmrazila politické vzťahy s Pekingom a uvalila embargo na zbrane. Tlak doma aj v zahraničí ovplyvnil komunistické vedenie a už v priebehu niekoľkých rokov sa čínske hospodárstvo otvorilo svetu. Do Číny pribudli odvtedy investície v stovkách miliárd dolárov. Z otvorenia čínskeho trhu najviac z európskych krajín profitovalo Nemecko, ktoré svoju stratégiu voči Číne nastavilo už v roku 1993.

Objem obchodu medzi EÚ a Čínou v minulom roku dosahovala v priemere 1 miliardu eur denne. Únia je dnes čínskym obchodným partnerom číslo jedna a Čína je po Spojených štátoch pre EÚ druhá.

Až po vytvorení tzv. komplexného strategického partnerstva medzi Pekingom a Bruselom v roku 2003 sa dá hovoriť aj o začiatku politického dialógu, ktorý išiel nad rámec obchodu. Medzi EÚ a Čínou došlo k prudkému nárastu politických kontaktov na najvyššej úrovni a k rozširovaniu inštitucionálnych väzieb. Budovanie tohto druhu partnerstva sa však ukazuje byť oveľa ťažšie, ako sa pôvodne očakávalo, o čom svedčí aj tempo stretnutí a dohôd, ktoré od začiatku tohto desaťročia značne zvoľnilo.

Praktickú agendu dvojstranných vzťahov najprv tvorili iba vyhlásenia zo spoločných summitov, ktoré sa organizujú od roku 1998. Až v roku 2013 k nim pribudol spoločný strategický program spolupráce v štyroch oblastiach: mier a bezpečnosť, prosperita, udržateľný rozvoj a medziľudské kontakty, s plánom konkrétnych opatrení do roku 2020.

Stratégia z roku 2016, týkajúca sa Číny, ktorú tvorí Spoločné oznámenie Európskemu parlamentu a Rade z júna 2016 a závery Rady o stratégii EÚ týkajúcej sa Číny z júla toho istého roku, je základným kameňom vzťahov pre EÚ. Posledná stratégia z roku 2019, v ktorej Únia označila Čínu za „systémového rivala“, už odrážala prudkú zmenu v  čínsko-európskych vzťahoch, a to ešte pred samotnou pandémiou, ktorá tieto vzťahy ešte viac zaťažila.

Čínska vláda do roku 2017 nikdy presne nedefinovala svoju stratégiu voči vonkajšiemu svetu. Až pred tromi rokmi vedúca komunistická strana, pod vedením súčasného lídra Xi Jinpinga, predstavila na 19. zjazde strany novú, veľkú stratégiu na najbližšie dekády. V súčasnosti na presadzovanie svojich záujmov využíva najmä platformu so sedemnástimi krajinami Európy vo formáte 17+1.

Investície

Čínske investície v krajinách EÚ rástli od začiatku nového milénia, aj keď oveľa pomalšie, ako v niektorých rozvojových krajinách, bohatých na minerály, napríklad v Afrike, Ázii a Južnej Amerike. Spočiatku bol pre Číňanov najatraktívnejší Londýn, Berlín a Rím, no podmienky v západných častiach Únie boli čoraz náročnejšie a konkurencia vyššia. Najmä platforma 16 + 1, ktorej založenie Čína iniciovala v roku 2012, sa pre Peking stala vstupnou bránou na európsky trh. Jej cieľom je prepojiť grécky prístav Pireus a západoeurópske trhy naprieč západným Balkánom.

Okrem dopravy a budovania širšej infraštruktúry sa ázijská veľmoc angažuje napríklad v susedstve Únie aj v ďalších strategických odvetviach, ako je energetika. Peking požičiava potrebné financie na výstavbu nových uhoľných elektrární, či inú modernizáciu. Čínske pološtátne a štátne firmy tak v regióne získavajú nezanedbateľný vplyv v kľúčových priemyselných odvetviach.

Hoci Európska únia uznáva, že Čínske investície prispeli k rastu mnohých hospodárstiev, či už na Balkáne alebo vo východnom susedstve EÚ, podľa Bruselu nie sú ich benefity jednoznačné. EÚ tvrdí, že spôsob, akým Peking investuje a nakupuje napríklad v Európe, či v Afrike, často zanedbáva sociálno-ekonomickú a finančnú udržateľnosť, pričom „môžu viesť k vysokej miere zadlženosti a transferu kontroly nad strategickými aktívami a zdrojmi“. Vo svojich stratégiách preto Číne navrhuje zlepšiť transparentnosť a udržateľnosť dlhov.

Prístup na trh

Problematický prístup na čínsky trh je jednou z tém diskusii v posledných rokoch.  Výzvou majú byť neprehľadné procesy obstarávania a dominancia obrovských čínskych štátnych spoločností, ale najmä subvencie, ktoré komunistická strana firmám poskytuje. V niektorých oblastiach dokonca uplatňuje antidumpingová clá, napríklad pri až 27 čínskych výrobkoch z ocele a železa.

Brusel prízvukuje aj problémy v prístupe k projektom výstavby infraštruktúry v rámci čínskej iniciatívy Novej hodvábnej cesty (Belt and Road Initiative, BRI). Podľa európskych firiem takmer celé financovanie projektov pochádza od čínskych bánk a spoločností, čo je v rozpore s predstavou medzinárodnej iniciatívy, ako ju propaguje čínska vláda. Tá pritom označuje projekt na vybudovanie infraštruktúry na všetkých kontinentoch za rozvojovú schému, ktorá je otvorená pre všetky krajiny.

Peking protekcionizmus pre vlastné firmy odmieta, respektíve ho považuje za porovnateľne veľký, aký poskytuje európskym firmám štátna či európska podpora.

Ľudské práva

Obavy Európanov ohľadne zhoršujúcej sa situácie v oblasti ľudských práv a obmedzenia základných slobôd sa v súčasnosti týkajú najmä zaobchádzania s etnickými menšinami v Sin-ťiangu a Tibete, s aktivistami v oblasti ochrany ľudských práv, či s čínskymi občanmi, ktorí „zmizli“ po tom, ako sa kriticky vyjadrili o štátnych opatreniach napríklad pri riešení koronakrízy.

Najviditeľnejšia je v súčasnosti problematika okolo moslimskej turkickej menšiny Ujgurov, ktorú v Číne tvorí viac ako 12 miliónov obyvateľov. Ešte údaje z roku 2015 hovorili o tom, že v „reedukačných“ a pracovných táboroch v Sin-ťiangu koncentrovala čínska vláda vyše milióna z nich. Podľa investigatívnych správ sa odvtedy počet kempov stále rozširuje. Najhlasnejší kritici hovoria o kultúrnej genocíde a médiá informujú o ničení kultúrnych a náboženských pamiatok menšiny, katalogizácii jej DNA pre ich ľahšiu identifikáciu, či dokonca o sterilizácii ujgurských žien.

Teritória

Na rozdiel od Washingtonu, Brusel v začiatkoch bilaterálnych vzťahov s Čínou nemal zásadný problém s Taiwanom a striktne nasledoval politiku „jednej Číny“. Peking považuje ostrov za svoje vlastné územie a odmieta jeho právo na členstvo v medzinárodných organizáciách. Obidve strany majú od čínskej občianskej vojny v štyridsiatych rokoch minulého storočia vlastnú vládu.

V máji tohto roka viac ako sto európskych a národných poslancov vyzvalo ministrov zdravotníctva EÚ, aby lobovali za účasť Taiwanu na zhromaždení Svetovej zdravotníckej organizácie a podelilo sa o skúsenosti s bojom proti koronavírusu. Členstvo Tchaj-pej v WHO je v dôsledku zložitých vzťahov s Čínou blokované. 

Eskalujúci charakter má aj otázka autonómneho Hongkongu, ktorý je v správe Číny od roku 1997. Sľúbená autonómia mala umožniť demokratickú vládu i zákony. Obyvateľom tzv. Špeciálneho administratívneho regiónu Čínskej ľudovej republiky však stále vládne Pekingom vybraný líder a mnohé zákony ostávajú nadradené. Masové protesty proti tomuto usporiadaniu začali 9. júna 2019 po tom, ako miestna vláda prišla s návrhom, aby hongkonské súdy mohli vydávať ľudí podozrivých z trestných činov do pevninskej Číny. Ani dva milióny demonštrantov najprv vládu, v ktorej má pro-čínska frakcia väčšinu, nepresvedčili a v prerokúvaní chcela pokračovať. Exekutíva napokon ustúpila a návrh nariadenia v septembri stiahla. Protesty ale neustali a postupne sa zmenili na širšie, prodemokratické hnutie, pričom zrážky medzi demonštrantami a políciou majú však čoraz násilnejší charakter.

V osobitnej administratívnej oblasti Číny mala Únia naposledy výhrady k zavádzaniu zákona o národnej bezpečnosti. Ten zakazuje aktivity, smerujúce k odtrhnutiu Hongkongu od Číny, podvratnú činnosť zameranú voči centrálnej vláde, zasahovanie zahraničia do miestnej politiky a terorizmus. Schválený zákon zároveň stojí nad hongkonskými zákonmi. Podľa Bruselu legislatíva nie je v súlade s medzinárodnými záväzkami krajiny a takáto politika môže ohroziť poloautonómny štatút územia a postavenie Hongkongu ako globálneho finančného centra.

Podobne, ako v prípade rozličných tém, ktoré súvisia s ľudskými právami a ktoré EÚ roky kritizuje, považuje Peking záležitosti v Taiwane či Hongkongu za domáce politické otázky a kritiku odmieta.

Klimatická kríza

Čína je partnerom EÚ v rámci Parížskej dohody, na čom oba subjekty stavajú. Podľa EÚ sa však musí Peking zaviazať k ambicióznejším domácim opatreniam na zníženie skleníkových emisií a čo najskôr si stanoviť cieľ klimatickej neutrality. Táto požiadavka znela aj počas posledného online summitu EÚ a Číny v júni.

Pokiaľ ide o jednu z hlavných príčin klimatických zmien – emisie uhlíka zo spaľovania fosílnych palív – Čína je najväčším znečisťovateľom na svete, aj vzhľadom na svoju populáciu, či štruktúru priemyslu. Zároveň je ale najväčším investorom v oblasti obnoviteľnej energie.

Kybernetická bezpečnosť

Najmä v ostatných rokoch je v centre sporov medzi EÚ a Čínou aj kybernetická bezpečnosť. Počty kybernetických útokov, za ktorými vidia členské štáty EÚ najmä Čínu, postupne rastie. Naposledy, 22. júna 2020, v čase prebiehajúcej pandémie, kritizovala predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen Čínu za to, že údajne spoluorganizuje kybernetické útoky na európske nemocnice a zdravotnícke zariadenia.

Aj v tejto súvislosti, no zároveň v kontexte prebiehajúcej obchodnej vojny medzi Washingtonom a Pekingom, ostáva aktuálna aj téma okolo spoločnosti Huawei. Spojené štáty považujú čínsky technologický gigant, ktorý je zároveň lídrom na trhu s 5G sieťami, za potenciálnu hrozbu pre kybernetickú bezpečnosť a obávajú sa, že by firma uľahčila kybernetickú špionáž čínskou vládou, s ktorou má údajne blízke vzťahy.

Podľa spoločnosti, Huawei v súčasnosti zamestnáva vyše 13 tisíc osôb, prevádzkuje dve regionálne centrá a 23 výskumných stredísk v 12 krajinách EÚ.

Slovensko-čínske vzťahy stavajú na menších úspechoch a základoch, ktoré nastavila československá diplomacia. Československo bolo jednou z prvých krajín sveta, ktorá ešte v roku 1949 diplomaticky uznala nový čínsky komunistický režim. Za čias „socializmu“ tak mali k sebe krajiny blízko. Rok 1989 však znamenal definitívny zlom – tak ako v prípade vzťahov s ostatnými európskymi krajinami – keď čínska komunistická strana potlačila spoločenské protesty a udržala si moc v krajine, kým v Československu došlo k politickému prevratu.

Chladné obdobie 90-tych rokov mala prelomiť až návšteva slovenského prezidenta Rudolfa Schustera v Číne v roku 2003. O šesť rokov neskôr opätoval návštevu aj Peking a do Bratislavy pricestoval vtedajší prezident Hu Jinta. Práve tieto naoko zdvorilostné stretnutia otvorili cesto k bilaterálnej spolupráci.

Podľa čínskych predstaviteľov sú najdôležitejšou obchodnou platformou so Slovenskom iniciatíva Novej hodvábnej cesty, ako aj mechanizmus spolupráce 17+1, ktoré „poskytli veľmi dobrú platformu na rozšírenie súčinnosti a vzájomné porozumenie medzi dvoma stranami“.

Hoci pretrvávajúci naratív na Slovensku hovorí o dôležitosti veľkých čínskych investícii, faktom je, že od vstupu do zoskupenia 16+1 (neskôr 17+1) sa u nás nerealizovali žiadne z nich. Ešte v roku 2017 odštartoval veľký, perspektívny projekt vlakového spojenia medzi čínskym Dalianom a Bratislavou. No kým plány počítali s frekvenciou príchodov dvakrát týždenne, veľmi skoro sa ukázalo, že je to nerentabilný projekt, a preto veľmi skoro aj skončil.

V rovnakom období schválila slovenská vláda aj Koncepciu rozvoja hospodárskych vzťahov medzi Slovenskou republikou a Čínskou ľudovou republikou na roky 2017 – 2020, ktorá okrem plánov formulovala aj konkrétne ciele. Slovensko sa tak podľa Stredoeurópskeho inštitútu pre ázijské štúdiá stalo „jedinou krajinou vo V4, ktorá má prijatý strategický dokument o rozvoji vzťahov s Čínou“. Podľa expertov je však stratégia „prijatá len na papieri a v realite nie je implementovaná“. 

Očakáva sa, že nová slovenská vláda pripraví nový, realistickejší dokument, ktorý bude odrážať najmä dohodnuté princípy a postupy z európskej úrovne.

6. mája 1975: Po rozhovoroch čínskeho ministra zahraničných vecí Qiaoa Guanhuaho s podpredsedom Európskeho hospodárskeho spoločenstva Christopherom Soamesom boli oficiálne nadviazané diplomatické vzťahy medzi Čínou a EHS.

2. mája 1978: Európske hospodárske spoločenstvo a Čína podpisujú obchodnú dohodu a vytvárajú spoločný výbor (Joint Committee).

1979: Európsky parlament vytvára svoju prvú delegáciu pre vzťahy s Čínou. Delegácia sa zameriava na bilaterálne vzťahy, vrátane zahraničnej politiky a regionálnej a globálnej bezpečnosti, obchodu a investícií, sociálnych vecí, zmeny klímy, životného prostredia a ľudských práv.

1983: Čína a EÚ odštartovali svoj prvý program spolupráce v oblasti vedy a techniky.

Máj 1985: Vzniká dohoda o obchodnej a hospodárskej spolupráci medzi Čínou a Európskym hospodárskym spoločenstvom, ktorá sa stala právnym a inštitucionálnym základom vzťahov medzi EHS/EÚ a Čínou na takmer dve dekády.

5. októbra 1988: Európska komisia otvára v Pekingu svoje prvé zastúpenie.

15. júla 1995: Európska komisia publikuje svoj prvý politický dokument o Číne. Prvým cieľom Únie je „začleniť Čínu do takého medzinárodného poriadku, ktorý podporuje aj EÚ“.

2. apríla 1998: EÚ a Čína organizujú prvý spoločný summit v Londýne.

1998: Vzniká Dohoda o vedecko-technickej spolupráci medzi EÚ a Čínou, ktorá bola obnovená v roku 2004. V súčasnosti tento druh spolupráce zastrešuje program Horizon 2020

15. októbra 2003: Čína vydáva prvý politický dokument o prístupe k vzťahom s EÚ. O 11 rokov neskôr nasledoval druhý, omnoho strategickejší dokument.

2003: Vzniká tzv. komplexné strategické partnerstvo medzi EÚ a Čínou.

2004: Čína vyhlasuje rok 2004 za rok Európy, organizuje niekoľko dôležitých stretnutí na najvyššej úrovni a posilňuje aj spoluprácu s EÚ: pridáva sa ku globálnemu satelitnému navigačnému systému EÚ Gallileo a objavujú sa mnohé projekty transferu európskych technológií do Číny v oblastiach letectva, energetiky a automobilov.

2012: Vzniká platforma 16+1, k platformy spolupráce Číny a 16 krajín strednej a východnej Európy. Po prístupe Grécka je dnes iniciatíva známa ako 17+1.

2013: EÚ prijíma tzv. Strategický program spolupráce EÚ – Čína do roku 2020.

2013: Peking začína so stavebnými prácami na projekte Novej hodvábnej cesty. Vo viac ako 60 krajinách chce vybudovať sieť pozemných a námorných spojení medzi juhovýchodnou Áziou, Strednou Áziou, Blízkym východom, Európou a Afrikou.

8. mája 2015: Čínska Štátny rada prijíma strategický dokument po názvom Vyrobené v Číne 2025, plán modernizácie výrobných kapacít čínskeho priemyslu na technologicky náročnejšie sily.

16. októbra 2018: Námorné sily Európskej únie a námorníctvo Čínskej ľudovej oslobodzovacej jednotky po prvýkrát usporiadali spoločné vojenské cvičenie, a to na základni v Džibuti.

16. marca 2019: Európska komisia predstavuje strategický dokument o budúcich vzťahoch s Čínou, ktorý by mal nahradiť strategický program z roku 2013.

18. decembra 2019: Sacharovovu cenu za slobodu myslenia, ktorú od roku 1988 každoročne udeľuje Európsky parlament jednotlivcom a organizáciám, ktorí bojujú za ľudské práva a slobody, získal Ilham Tohti, väznený ujgurský ľudskoprávny aktivista.

22. júna 2020: Zatiaľ posledný, 22. summit medzi EÚ a Čínou sa organizuje pre pandémiu online.

Európska komisia: Spoločné oznámenie Európskemu parlamentu a Rade – Prvky pre novú stratégiu EÚ týkajúcu sa Číny  z 22. júna 2016. [EN]

Rada EÚ: Závery Dialógu EÚ a Číny o ľudských právach z 25. júna 2013. [EN]

Rada EÚ: Závery Rady o stratégii EÚ týkajúcej sa Číny z 18. júla 2016. [EN]

EURACTIV Slovensko: Spravodajské a analytické texty o Číne. [SK]