Jadrovú energetiku v Turecku čaká svetlá budúcnosť

V ostrom kontraste s nemeckou víziou energetiky, plánuje Turecko do roku 2023 vybudovať tri jadrové elektrárne s celkovou kapacitou 15 tisíc MWe. V súčasnosti vyrába asi 80 % elektriny v tepelných elektrárňach. Druhým najvýznamnejším zdrojom sú hydroelektrárne postavené na priehradách.

Prvú jadrovú elektráreň Akkuyu chce Ankara postaviť v južnej provincii Mersin. S výstavbou by sa mohlo začať v roku 2013, prvý reaktor by sa do prevádzky mohol spustiť v roku 2019.

Úrad pre reguláciu trhu s energiou (EPDK) dokončil návrh predpisu, ktorý umožní investíciu do výstavbu a reálny vznik sektora jadrovej energetiky v Turecku.

Predpisy pre prvú elektráreň sú pripravené

V máji 2010 podpísal premiér Recep Tayyip Erdoğan medzivládnu dohodu o výstavbe a prevádzke atómovej elektrárne s ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom. Podobne ako v susednom Bulharsku, má elektráreň postaviť ruská štátna korporácia Rosatom.

Aby mohol Rosatom začať s konštrukciou 4 reaktorov typu VVER-1200 s celkovou kapacitou 1200 MWe (spolu teda 4800 MWe), musí v Turecku zaregistrovať novú spoločnosť s kapitálom 1,44 miliardy tureckých lír (asi €570 mil.) a v najbližších mesiacoch musí spoločnosť zložiť regulačnému úradu EPDK finančnú záruku vo výške 147,2 miliónov lír (€58 mil.).

Už v decembri minulého roku založila ruská strana spoločnosť Akkuyu NGS Elektrik Üretim  A.Ş. (APC), ktorú vo februári 2011 turecký úrad pre jadrovú energiu (TAEK) uznal ako majiteľa podľa zákona o vydávaní povolení pre jadrové inštalácie.

Celkové náklady na výstavbu elektrárne Akkuyu sa odhadujú na 20 miliárd dolárov (€14 mld.). Zatiaľčo od spoločností, ktoré v Turecku budujú tepelné elektrárne (na plyn či uhlie), sa väčšinou vyžaduje, aby ich kapitál dosahoval asi 20 % objemu investície, Ankara od ruskej spoločnosti vyžaduje základný kapitál ani nie vo výške 5 % objemu investície. Podľa riaditeľa EPDK Hasana Köktaşa je dôvodom snaha uľahčiť investovanie do jadrovej energetiky v krajine.

„Vzhľadom na potrebu jadrovej energie v Turecku a veľkosti investície sme pripravili predpis, ktorý uľahčí investíciu,“ uviedol Köktaş. Firma bude najprv musieť získať licenciu na výstavbu atómovej elektrárne a potom bude musieť požiadať úrad o licenciu na výrobu.

Po dokončení by z elektrárne v Akkuyu mohlo pochádzať takmer 9 % elektriny, ktorú Turci spotrebujú. Generálny riaditeľ APC Alexander Superfin uviedol, že v každom zo štyroch blokov elektrárne bude pracovať asi 500 ľudí a celkovo elektráreň poskytne zamestnanie pre takmer 20 tisíc ľudí.

Erdoğan: Všetky investície majú riziká

V súvislosti so šíriacimi sa obavami o bezpečnosť atómových elektrární turecký premiér, ktorý navštívil Moskvu v polovici marca, uviedol, že „niektorí environmentalisti robia všetko pre to, aby sabotovali projekt“ elektrárne v Akkuyu. Dodal, že „akýkoľvek projekt sa môže pokaziť, ale len preto ho nezavrhnete. Inak by sme v našich domácnostiach nemohli používať zemný plyn, ani budovať ropovody naprieč našou krajinou.“

Podľa ministra životného prostredia Veysela Eroğlu je riziko prirodzenou súčasťou života: „Keď šoférujete auto, tiež riskujete.“

Mnohí kritizujú podobné prirovnania a neodborné argumenty z oboch strán spektra a v Turecku im chýba otvorená a odborná diskusia o výhodách a rizikách atómových elektrární.

„V celom svojom živote som nikdy nevidel takú ignoranciu jadrovej energie,“ citoval New York Times profesora Tolgu Yarmana. Uviedol, že podľa slov vlády „jadrové explózie vyznievajú ako pukanie pečených gaštanov“ a prirovnania predstaviteľov vlády nazval „manifestáciou nukleárneho chuligánstva“.

Neobvyklú techniku presviedčania si však zvolili tureckí politickí lídri aj po udalostiach v Černobyle, keď strach z rádioaktívneho spádu na pobreží Čierneho mora výrazne zasiahol predaj čaju a orechov. Vtedajší minister priemyslu Cahit Aral v snahe presvedčiť verejnosť o neškodnosti plodín pred televíznymi kamerami popíjal čaj z kontaminovaných lístkov a argumentoval tým, že malé množstvo radiácie je pre človeka dobré. Obdobne vtedajší premiér Turgut Özal uviedol, že rádioaktívny čaj je chutnejší a podľa bývalého prezidenta Kenana Evrena bola radiácia dobrá pre kosti.

Dlhá história projektu

Návrh vybudovať v Turecku, ktoré je závislé na dovoze energetických surovín na výrobu elektrinu, atómovú elektráreň sa objavil už v 70. rokoch 20. storočia, avšak z finančných dôvodov sa nerealizoval. Ďalšiu neistotu do budúcnosti projektu priniesla nehoda v Černobyle v roku 1986. Ďalší pokus o výstavbu prišiel v 90. rokoch, keď v decembri 1996 vláda vyhlásila ponuku na výstavbu elektrárne, avšak po predlžovaní termínu sa pre nezáujem investorov projekt pre výstavbu elektrárne s kapacitou 3000 MWe napokon v júli 2000 zrušil.

V roku 2006 turecká vláda myšlienku jadrovej elektrárne opäť obnovila, v máji 2007 prijal parlament zákon, ktorý sa týkal výstavby, predaja elektriny, nakladania s jadrovým odpadom a vyradenia z prevádzky. Štátna spoločnosť pre obchodovanie s elektrinou garantovala odkúpenie vyrobenej elektriny. V prvých 15 rokoch sa 100 % elektriny z Akkuyu spotrebuje na domácom trhu, potom ju v prípade záujmu bude Turecko môcť predať aj do zahraničia.

Zníženie závislosti na dovoze

Napriek otrasu postavenia jadrovej energetiky v niektorých krajinách Európy i mimo nej v dôsledku udalostí v japonskej elektrárni Fukušima, je Turecko pevne rozhodnuté tento sektor naplno rozvinúť. Krajina čelí rastúcemu dopytu po elektrine, zvyšujúcim sa cenám fosílnych palív a snahe znížiť svoju závislosť na dovoze energií. Podľa tureckého štatistického úradu stúpli celkové náklady na dovoz energií (ropy, plynu, elektriny i uhlia) v prvom polroku 2011 o 41% v porovnaní s rovnaký obdobím v roku 2010.

Turecký minister pre energetiku a prírodné zdroje Taner Yıldız zopakoval pevné rozhodnutie v ústrety jadru aj minulý týždeň, keď Ankaru navštívila švajčiarska ministerka energetiky Doris Leuthard. Švajčiarsko sa rozhodlo zavrieť všetky svoje atómové elektrárne do roku 2034.

„Nukleárna energia je súčasťou znižovania našej závislosti na zahraničných zdrojoch. Snažíme sa znížiť podiel zemného plynu na výrobe elektriny a získať elektrinu z jadrových zdrojov,“ vysvetlil Yıldız na tlačovej konferencii.

Po aprílovej návšteve Ukrajiny, kde si turecký minister pripomenul 25. výročie od výbuchu v Černobyle, uviedol: „Sme proti elektrárňam, ktoré sú viac než 40 rokov staré a majú slabú bezpečnosť – takých je dnes po svete 26. Elektrárne prvej generácie by sa mali zatvoriť. Ale tie tretej generácie, ako budeme stavať v Akkuyu, by mali pokračovať.“ Dodal, že „bezpečnostné opatrenia v jadrových elektrárňach by mali byť prísnejšie, ale výroba jadrovej energie by mala pokračovať. To je vízia Turecka.“

Napriek tomu, že v Turecku zatiaľ žiadna atómová elektráreň nie je a jadrovú energiu používa len na výskumné účely v troch centrách, zapojilo sa do záťažových testov, na ktorých sa dohodli predstavitelia Komisie a regulačných úradov členských krajín EÚ koncom mája 2011.

Ďalšie elektrárne onedlho

Okrem elektrárne Akkuyu rokuje Turecko aj o výstavbe druhej jadrovej elektrárne v provincii Sinop pri pobreží Čierneho mora, a to s japonskou spoločnosťou Toshiba a prevádzkovateľom fukušimskej elektrárne TEPCO. Hoci udalosti v Japonsku vzájomné rokovania dočasne prerušili, koncom júla sa opäť obnovili.

V rozhovore pre agentúru Reuters minister Yıldız priznal, že ak tieto rokovania stroskotajú, o vybudovanie druhej atómovej elektrárne v krajine by mohli mať záujem Čína, Fínsko, Kanada či Francúzsko.

Uvažuje sa už aj o tretej jadrovej elektrárni, ktorá by podľa predbežných informácií mohla stáť v európskej časti tureckého územia pri meste İğneada, neďaleko hraníc s Bulharskom.

Krajina zemetrasení

Napriek presviedčaniu o potrebe rozvoja jadrovej energetiky v Turecku, sa aj tu ozývajú argumenty proti výstavbe elektrární. Jedným z hlavných argumentov je to, že až 90 % územia krajiny je ohrozených zemetraseniami.

Medzi hlavné výhody výstavby pri mestečku Akkuyu patrí blízkosť mora, po ktorom možno ľahko dopraviť ťažkú techniku, blízkosť veľkých centier s vysokou spotrebou elektriny (Adana, Mersin, Konya, Antalya), ale tiež nízka hustota obyvateľstva v regióne.

Avšak malé otrasy zeme sú takmer na dennom poriadku. V roku 1998 však okolie Adany postihlo zemetrasenie o sile 6,2 stupňov magnitúdy, pri ktorom zahynulo 145 ľudí. V stanovisku zo 14. marca turecká komora elektrických inžinierov upozornila, že elektráreň má byť postavená len 25 km od aktívneho zlomu.

Podľa profesora Mustafu Erdika z inštitútu pre výskum zemetrasení Kandilli by umiestnenie jadrovej elektrárne vzhľadom na jej dizajn odolný voči zemetraseniam nemal byť problémom. Avšak potvrdil, že vzhľadom na to, že posledný výskum v tejto oblasti sa konal v roku 1987, je potrebné aktivitu zlomu Ecemiş opäť prehodnotiť.

Ďalšie plánované elektrárne sa zase nachádzajú v blízkosti severného anatolského tektonického zlomu, pri ktorom vznikajú zemetrasenia aj o sile 7 stupňov. V auguste 1999 si jedno z nich o sile 7,4 stupňa vyžiadalo asi 17.500 mŕtvych a takmer 24 tisíc zranených.

Tektonické zlomy okolo Anatólskej dosky (Wikipedia)

Hlasy proti jadru by v referende neprešli

Hovorkyňa organizácie Mersin proti nukleárnej energii Sabahat Aslan počas jedného z protestov v máji 2011 zdôraznila, že „Turecko nebude ďalším Japonskom“.

Takisto v susednom Grécku a v gréckej časti Cypru vyvolávajú plány Ankary obavy, a to medzi obyvateľmi i politikmi. Atény sa dokonca sťažovali aj v Bruseli. Turecký minister to však považuje za prehnané, keďže napríklad elektráreň v Akkuyu bude 900 km od Grécka, kdežto niektoré elektrárne v krajinách EÚ sú len 500 – 600 km od Grécka. Vláda tiež zdôrazňuje, že plánované reaktory budú vďaka použitiu najnovších technológií schopné odolať silným zemetraseniam.

Napriek tomu riaditeľstvo pre meteorologické služby vo svojej nedávnej správe s názvom „Životné prostredie a vodné elektrárne na priehradách ako zdroj čistej energie“ kritizovalo využitie jadra ako potenciálneho zdroja energie, s odôvodnením že je rizikový, vyžaduje veľké počiatočné investície a problémy sú aj pri preprave a skladovaní rádioaktívneho odpadu a paliva.

Opozičné strany po udalostiach vo Fukušime uvažovali aj nad vyhlásením referenda, avšak vzhľadom na vysokú popularitu vládnej strany AKP , ktorú potvrdili aj júnové parlamentné voľby, by pravdepodobne dopadlo v prospech jadra.

Podľa vedúceho katedry vzťahov EÚ na univerzite Bahçeşehir v Istanbule Cengiz Aktara „Turci v súčasnosti objavujú konzumnú spoločnosť, tak ako Európania pred 30 alebo 40 rokmi“ a ak bude vláda klásť dôraz práve na tento aspekt, ktorý s výrobou elektriny z jadra súvisí, v prípadnom referende by ich ľudia podporili. V rozhovore pre New York Times, však dodal, že urputná obhajoba jadra vládou a časté zľahčovanie rizík vyvoláva otázku prečo je to pre nich tak dôležité.

Dôvodom môžu byť veľké plány tureckej vlády, ktoré chce dosiahnuť do roku 2023, kedy bude republika oslavovať 100. výročie vzniku. Cieľom je aby sa Turecko dostalo medzi top 10 najvýznamnejších ekonomík sveta, ale tiež vybudovať ďalší prieplav, ktorý by spájal Čierne a Marmarské more.

„Turecko si pre 100. výročie republiky v roku 2023 stanovilo veľké hospodárske ciele,“ uviedol v rozhovore pre štátnu televíziu TRT minister pre energetiku Yıldız. „Tieto ciele nemôžeme dosiahnuť len s obnoviteľnými zdrojmi energie.“