Opozíciou k švédskemu a fínskemu členstvu v NATO sleduje Erdoğan viacero vlastných cieľov

Protest Kurdov v Štokholme po začiatku tureckej ofenzívy v Sýrii v októbri 2019. [EPA-EFE/Sweden out/Fredrik Sandberg]

Turecký prezident tvrdí, že severské krajiny podporujú organizácie, ktoré Ankara považuje za teroristické, vrátane kurdských separatistov a ľudí okolo Fetullaha Gülena. Ideologicky je pre neho navyše švédska feministická zahraničná politika priamo provokáciou. Podmienkami na prehodnotenie jeho veta môže byť zrušenie švédskeho embarga na dodávky zbraní, ale aj zmena postoja amerického kongresu, ktorý blokuje predaj stíhačiek F-35.

Po tom, ako sa chorvátsky prezident nechal počuť, že bude proti členstvu Švédska a Fínska v NATO dovtedy, kým si Západ neuvedomí dôležitosť reformy volebného zákona v Bosne, prichádza s vlastnými podmienkami aj Turecko. Rozširovanie Aliancie ako zásadná medzinárodná téma tak dáva priestor na to, aby vo svetle celosvetového záujmu svoju politickú agendu prezentovali rôzni lídri.

Recep Tayyip Erdoğan minulý týždeň povedal, že členstvo Fínska a Švédska v Severoatlantickej aliancii, ktorej je Turecko členom už 70 rokov, nepodporí. Podľa neho, a teda aj tureckej vlády, sú krajiny „prístavom pre teroristov“ a navyše voči Turecku uplatňujú sankcie. Ideologicky je ale pre tureckého prezidenta problematická aj feministická zahraničná politika Štokholmu.

Chorvátsky prezident chce vetovať vstup Švédska a Fínska do NATO

Chorvátsky prezident Zoran Milanović sa nechal počuť, že v prípade, že bude svoju krajinu na summite NATO v Madride reprezentovať on, za prijatie dvojice do Aliancie nezahlasuje. Dôvodom je zdanlivo nesúvisiaci problém – volebný zákon v Bosne.

„Teroristi“ vo Švédsku a Fínsku

Fínsko, ale najmä Švédsko, sú krajinami so silnou kurdskou menšinou, ktorá stále aktívnejšie podporuje odboj proti tureckým ofenzívam v Sýrii a tvrdej domácej politike proti Kurdom. Najmä Švédsko sa skutočne stalo domovskou krajinou pre predstaviteľov a sympatizantov separatistickej Strany pracujúcich (PKK), ktorá pôsobí v Turecku, a aj jej sýrskej odnože (podľa Turecka), Jednotiek ľudovej obrany (YPG). Práve jednotky YPG tvorili zásadnú súčasť Sýrskych demokratických síl (SDF) združujúcich najmä kurdsko-arabských bojovníkov proti teroristom z Islamského štátu. Tie v čase občianskej vojny v Sýrii, ale najmä bojov proti ISIS, vo veľkom (finančne aj zbraňami) podporovali viaceré západné krajiny NATO vrátane Spojených štátov, ale taktiež Švédsko a Fínsko.

Turci vnímajú PKK a YPG ako teroristické skupiny, ktoré z východu a juhu, respektíve aj priamo v Turecku, ohrozujú ich teritoriálnu celistvosť. V rámci Aliancie sa už viackrát pokúšali svojim partnerom vysvetliť, prečo je pre nich zaradenie týchto skupín na zoznam teroristických organizácií zásadné. Naposledy v decembri 2019 blokovala Ankara z rovnakého dôvodu rozšírenie Východného krídla NATO v Pobaltí.

Vy nás nepodporíte v Sýrii, my vás v Pobaltí: Turecko pokračuje v blokáde plánov Aliancie

Ani po stretnutí lídrov na londýnskom summite Ankara neustúpila zo svojej požiadavky. Turecko bude blokovať zámer Aliancie posilniť obranu vo Východnom krídle dovtedy, kým nedostane taký návrh, ktorý by bol  v súlade s ich pohľadom na kurdské milície v Sýrii.

Druhou organizáciou, na ktorú pri zmienke o teroristoch prezident Erdoğan odkazuje, je FETÖ. Takto turecká vláda označuje podporovateľov okolo islamského imáma Fetullaha Gülena. S ním kedysi intenzívne spolupracovala aj vládna strana prezidenta AKP, no od roku 2015 sa ich cesty zásadne rozišli. Z pokusu o prevrat, ktorý v Turecku prebehlo v júli 2016, obvinila Ankara práve Gülenovcov.

Podporovatelia a prívrženci imáma, ktorý žije v americkom exile, sa po neúspešnom pokuse o prevrat sústredili vo veľkom množstve v Nemecku, Holandsku, ale najmä vo Švédsku. V Štokholme naďalej pôsobia inštitúty, ktoré majú viditeľné prepojenie na kontroverzného Gülena, no Turkom ich Švédi odmietajú vydať.

Agentúra Anadolu informovala, že Ankara v ostatných piatich rokoch Helsinkám aj Štokholmu zaslala až 33 žiadostí o vydanie konkrétnych osôb napojených na pro-kurdské či pro-gülenovské hnutia. Žiadna sa však vo Švédsku či Fínsku nestretla s pochopením.

Vplyv feministickej zahraničnej politiky

Erdoğan a jeho ľudia však majú špeciálne pri Švédsku aj ďalší, tentokrát ideologický problém. Zameranie švédskej zahraničnej politiky na ľudské práva, rodovú rovnosť a rozmanitosť, a to pod hlavičkou oficiálne presadzovanej „feministickej zahraničnej politiky“, pôsobí ako červené súkno voči politickej kultúre tureckej vlády. V nej totiž naopak – aj podľa Švédov – dominujú silne hierarchické, silové a patriarchálne princípy.

Uplatňovaním feministickej zahraničnej politiky odôvodňoval Štokholm aj zákaz vývozu zbraní do Turecka. Ten platí od roku 2019 a súvisel najmä s tým, že podľa Švédov Ankara využívala tieto zbrane na ofenzívu voči kurdskej menšine a Kurdom žijúcim na severe Sýrie.

Ankara má pripravovať ďalšiu operáciu v Sýrii. Od NATO podporu čakať nemôže

Nová operácia môže podľa zdrojov začať už čoskoro. Vyžadovala by si však zelenú z Moskvy a Washingtonu. Opozícia varuje, že v čase, keď Erdoğan stráca podporu, môže ísť o kalkul. Finančné prostriedky na ďalšie vojenské aktivity sa ale Ankare míňajú.

Podľa tureckého prezidenta sa nemôže súčasťou Severoatlantickej aliancie stať krajina, ktorá uplatňuje sankcie voči inému členovi NATO. Švédi by však neboli v Aliancii jediní, ktorí Turkom zbrane nechcú poskytovať.

Aj najsilnejší člen NATO, Spojené štáty, totiž už niekoľko rokov blokujú nákup tureckých stíhačiek F-35 a ďalších amerických obranných systémov. Dôvodom však bol nákup ruského protiraketového systému S-400, ktorú napriek miliardovým investíciám Turci dodnes nespojazdnili. Viacerí analytici teraz upozorňujú, že tureckou požiadavkou na zrušenie svojho odporu voči fínskemu a švédskemu členstvu v NATO môže byť práve povolenie na dodávku zbraní a systémov do Turecka.

Dnes (18. mája) sa na diskusii o konkrétnych požiadavkách stretnú aj turecký a americký minister obrany. Anthony Blinken sa už nechal počuť, že v Aliancii očakáva jednoznačné a kladné stanovisko za prijatie dvoch severských krajín do branného bloku.

Či turecký prezident skutočne očakáva ústupky od partnerov v NATO, zmenu politiky Švédska a Fínska či postoj voči „teroristom“ a dodávkam zbraní, nie je jasné. Napokon sa môže uspokojiť aj s tým, že témy, ktoré nastolí, sa dostanú aspoň do centra medzinárodných a bezpečnostných diskusií. To hrá do karát aj jeho domácim zámerom. Turecké obyvateľstvo totiž ešte stále rado počúva, ako ho vláda chráni voči separatistom. Erdoğanova popularita napríklad pri každej z operácii voči sýrskym Kurdom (ako Štít Eufratu, Olivová ratolesť a Prameň mieru) prežívala obrodu.

Doma ale čelí Erdoğan stále zásadnejším hospodárskym problémom, obrovskej inflácii, prepade meny, narastajúcej nezamestnanosti, vysokým cenám energií či bežných potravín. V ostatných mesiacoch rovnako rastie aj jeho opozícia, ktorá sa spája a ponúka konkrétne riešenia.

Kým sa dnes (18. mája) oficiálne odovzdané prihlášky Švédska a Fínska do NATO dostanú na schvaľovanie do každej z 30 členských krajín Aliancie, v Turecku bude prebiehať obrovská predvolebná kampaň. Najneskôr v júni budúceho roka musia totiž v krajine prebehnúť parlamentné, ale najmä prezidentské voľby (od roku 2018 je totiž Turecko prezidentskou republikou). A v tom čase už západné „potľapkanie po pleci” a nekonkrétne ústupky zo strany NATO Erdoğanovi nemusia stačiť. Hľadať bude záruky.

Ak mala turecká opozícia niekedy šancu poraziť Erdoğana, tak je to teraz

Ako sa roztrieštenej tureckej opozícii podarilo spojiť? Pomohla pozitívna agenda, jasný „nepriateľ“, aj odchod blízkych spolupracovníkov prezidenta.

Článok vznikol v spolupráci s