Rusko využilo v konflikte s Ukrajinou lekcie z Gruzínska

Zajtra (7. augusta) uplynie desať rokov, od kedy medzi Ruskom a Gruzínskom vypukla vojna kvôli malému separatistickému regiónu Južné Osetsko. Moskva ho neskôr uznala za nezávislý, čím si vyslúžila medzinárodnú kritiku.

Ani po desiatich rokov Rusko neprehodnotilo svoju pozíciu voči susedným štátom, čo nepomohlo ani naštrbeným vzťahom so Západom.

Keď Tbilisi zahájilo proti malému pro-ruskému separatistickému regiónu vojenskú operáciu, Rusko sa rozhodlo poskytnúť Južnému Osetsku vojenskú pomoc. Ruská armáda okamžite prevýšila gruzínske jednotky. Padli dokonca vyhrážky o obsadení hlavného mesta krajiny.

Podpis mierovej zmluvy viedol francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. Rusko svojich vojakov stiahlo, no Moskva separatistické regióny Južné Osetsko a Abcházsko uznala za nezávislé a je v nich naďalej vojensky prítomná.

Počas piatich dní bojov ukázalo Rusko svoju vojenskú silu a ochotu brániť – ak je to potrebné – svoje záujmy v regióne, ktorý považuje za ruskú sféru vplyvu, aj silou.

Prešlo šesť rokov a Rusko anektovalo Krym, polostrov v Čiernom mori, ako odpoveď na prozápadné tendencie a politikov, ktorí prevzali moc na Ukrajine, ďalšej bývalej krajine Sovietskeho zväzu.

Moskva poskytla vojenskú podporu aj pro-ruskému separatistickému povstaniu na východe Ukrajiny, ktorý sa rozrástol do vojenského konfliktu. Zomrelo počas neho viac než 10 tisíc ľudí.

Ruská armáda síce nezasiahla otvorene, no Kyjev a západné štáty obvinili Moskvu z poskytnutia vojenskej a finančnej pomoci rebelom, ktorí založili dve separatistické republiky. Moskva tieto tvrdenia poprela.

Európa a Spojené štáty, ktoré na vojnu medzi Ruskom a Gruzínskom reagovali len veľmi opatrne, konanie Moskvy tentokrát ostro odsúdili a zaviedli ekonomické sankcie.

Moskva sa poučila

Tak v Gruzínsku, ako aj na Ukrajine, bolo cieľom Moskvy zabrániť svojim susedom, aby sa pridali k Severoatlantickej aliancii. Od pádu Sovietskeho zväzu Rusko čoraz viac odsudzuje snahu NATO rozširovať počet členov a svoje hranice.

„V Južnom Osetsku dalo Rusko bývalým sovietskym krajinám lekciu. Ukázalo im, že neexistuje žiadny spôsob, ako by sa mohli vyvíjať iným smerom,“ povedal analytik Konstantin Kalachev.

Moskva chcela „ujasniť, že má čoraz viac prostriedkov a že reakcie Západu na jej konanie nie sú dôležité“.

Expert uviedol, že vojna v Gruzínsku bola „prvým pokusom“, ktorý ovplyvnil budúcu politiku Kremľa. „Ak by neprebehla operácia v Južnom Osetsku, neuskutočnila by sa ani anexia Krymu,“ dodal.

V roku 2008 sa však Rusko rozhodlo nepripojiť dva gruzínske separatistické regióny, ale len uznať ich nezávislosť. Po vojne sa však ocitli pod patronátom Moskvy. Udalosti neprebiehali podľa plánu Kremľa vždy.

Dokonca aj najbližší spojenci Ruska, Bielorusko a Kazachstan, odmietli uznať nezávislosť dvoch gruzínskych regiónov.

Moskva dostala lekciu a poučila sa. Nikdy neuznala nezávislosť separatistických regiónov, povedal Andrej Suzdaltsev, zástupca vedúceho Fakulty svetovej ekonomiky a medzinárodných záležitostí na Moskovskej ekonomickej vysokej škole.

Na druhej strane bolo Rusko schopné využiť rozpoltenosť západných krajín. Medzi štáty, ktoré sa otvorene postavili ruskej agresii, patrili Poľsko a Litva.

Loď už odplávala

Okrem diplomacie a vojenských záležitostí dospelo Rusko po skončení konfliktu k záveru, že prehralo aj „mediálnu vojnu“ – napriek viacerým úspechom.

Od roku 2008 sa Kremeľ intenzívne usiloval posilniť svoju „mäkkú silu“, a to najmä spustením televíznej siete RT (predtým Russia Today), ktorá mala obhajovať postoje a názory Ruska v zahraničí, a to vo viacerých cudzích jazykoch. Za rovnakým účelom vznikla aj spravodajská agentúra Sputnik.

RT aj Sputnik aktívne informovali o konflikte na Ukrajine a snažili sa zdiskreditovať západný postoj k vojne v Sýrii.

Moskva chcela prostredníctvom konfliktov na Ukrajine a v Gruzínsku posilniť svoje záujmy a sféru vplyvu. Konflikty však viedli hlavne k hlbokému rozporu so západnými krajinami, vysvetlil expert.

„Uznanie Južného Osetska a Abcházska západné krajiny znepokojilo, ale prevládal názor, že táto sa situácia sa už nebude opakovať a Rusku bolo odpustené. To bolo však naposledy,“ povedal politický analytik Alexej Malashenko.

„Vzťahy medzi Ruskom a Západom sa už nemôžu meniť. Táto loď už odplávala,“ dodal.

„Etnické čistky“ v Gruzínsku

Human Rights Watch obviňnuje Moskvu, že dohliada nad „rozsiahlym drancovaním a pálením gruzínskych domov a zabíjaním, bitím, znásilňovaním a ohrozovaním civilistov“ zo strany južných Osetov.

Dato Vanishvili, 84-ročný farmár, je jedným z mála Gruzíncov, ktorí zostali v Južnom Osetsku aj po krvavom konflikte. Väčšina jeho rodiny a priateľov bola nútená utiecť, čo Európska únia označila za „etnické čistky“.

„Pred vojnou tu žilo osemdesiat gruzínskych rodín. Zostal som len ja a môj vnuk,“ povedal. „Oseti povedali môjmu vnukovi, že ak sa pokúsi prekročiť hranicu, chytia ho a odvlečú do väzenia v Rusku.“

Úrady v Tbilisi sa domnievajú, že separatisti zadržali 126 etnických Gruzíncov len počas minulého roka. Vo februári bol jeden zo zadržaných, 35-ročný predajca zeleniny Archil Tatunashvili, na smrť umučený v juhoosetskom väzení. Zmrzačené telo vrátili rodine až po týždňoch diplomatických rokovaní.

„Nesmú stratiť nádej“

Prokurátori Medzinárodného trestného súdu, ktorí začali vojnové zločiny spáchané počas konfliktu vyšetrovať v roku 2016, odhadujú, že až 18 500 etnických Gruzíncov bolo nútených z Južného Osetska odísť.

Napriek odmietavému postoju Moskvy prijalo Valné zhromaždenie OSN desať rezolúcií, v ktorých žiadalo o ich „bezpečný a dôstojný návrat do svojich domovov“.

Aj desať rokov po vojne žijú v osadách po celom Gruzínsku. Za svoju zlú ​​životnú situáciu vinia Rusko. „Rusko vtrhlo do Gruzínska, aby zabránilo nášmu členstvu v Európskej únii a NATO a udržalo si Kaukaz vo svojich pazúroch,“ povedal 54-ročný utečenec Gennady Zaridze. Momentálne žije v meste Tserovani v tábore postavenom pre dvetisíc rodín presídlených z okresu Akhalgori v Južnom Osetsku.

V rozhovore pre AFP gruzínsky prezident Giorgi Margvelashvili uviedol, že neustále nalieha na západných spojencov, aby zatlačili na Kremeľ a „ukončili okupáciu gruzínskej pôdy“.

Nespočetné medzinárodne sprostredkované rozhovory, ktoré sa začali v októbri 2008 vo Švajčiarsku, doteraz priniesli len malý pokrok. Margvelashvili zdôraznil, že Gruzínci „nesmú stratiť nádej“. To je presne to, čo Rusko chce.

„Hovoria nám: Čokoľvek urobíte, o vašom osude sa rozhodne v Moskve. Moja odpoveď znie: My nie sme ten prípad.“