Turecká opozícia má potenciál podkopať Erdoğanov režim

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. [EPA-EFE/Andrej Ćukić]

Opozícia v Turecku sa výrazne transformuje. Tradiční Erdoğanovi súperi prestupujú na mieste a na scéne sa objavujú noví hráči, jeho vlastní, bývalí spojenci. Vzhľadom na ďalšiu ekonomickú recesiu sa čoraz častejšie skloňuje aj možnosť predčasných volieb.

Kto v Turecku vystrieda Erdoğana, ak sa ekonomická kríza po pandémii ešte prehĺbi? Sám turecký prezident hľadá v radoch svojich blízkych nástupcu, no zatiaľ neúspešne. Jeho pozíciu bude podkopávať tradičná opozícia: republikáni s novými a stále obľúbenejšími starostami Ankary a Istanbulu, ktorí zatiaľ plnia svoje úlohy, a o čosi menej pro-Kurdská strana HDP, ktorá zjavne prechádza vnútornými turbulenciami, hoci posledné roky získaval podporu u mladých, liberálnych voličov a tureckej inteligencie.

Omnoho väčšie škody ale môžu Erdoğanovi priniesť jeho bývalí spojenci. Vzhľadom na vznik nových strán, ktoré vedú práve títo lídri, môže mať vládna AKP záujem o ich skoré odstavenie. Tri roky do nových volieb by mladým stranám mohli dať priestor na rozvoj a narušenie silnej pozície prezidenta. Tureckí komentátori preto stále častejšie spomínajú možnosť predčasných volieb, ktorým už v minulosti vládna AKP riešila prebiehajúce krízy.

Eurokomisia verí v nový začiatok vo vzťahoch s Ankarou

Turecko plánuje splniť chýbajúce kritériá pre liberalizáciu víz do Európskej únie, no Brusel chce na slobode vidieť prominentných aktivistov a akademikov.

Tradičná opozícia prechádza prerodom

Tradičná opozícia, ktorú už roky tvorí v prvom rade republikánska CHP a pro-kurdská HDP, zatiaľ v boji o „turecký trón“ v prezidentskom paláci nemúti veľa vody. Najsilnejšia opozičná strana CHP, ktorú založil sám otec moderného Turecka, Mustafa Kemal Atatürk, má v ostatnom období navrch. Vo svojich radoch našla niekoľko dôležitých a charizmatických lídrov, ktorí majú potenciál šliapať Erdoğanovi na päty.

Najvýraznejším bol najprv prezidentský kandidát Muharrem İnce, ktorému sa po zmene režimu na prezidentský systém v roku 2018 podarilo očariť milióny Turkov. Hoci prehra vo voľbách s úradujúcim prezidentom nebola výrazná, Turci mu len ťažko odpúšťali rýchle priznanie prehry, ktoré avizoval nepripravenou sms-kou pre celonárodnú televíziu.

Omnoho neoblomnejší sa ukázal byť nový starosta Istanbulu Ekrem İmamoğlu. Po tesnej výhre v minuloročných komunálnych voľbách nad bývalým premiérom vládnej AKP, Binalim Yıldırımom, najprv Najvyšší volebný výbor anuloval výsledky a následne vyhlásil opakovanú voľbu starostu. İmamoğlu ani na chvíľu nezaváhal a svojou optimistickou kampaňou pod značkou „Všetko bude dobré“ sa mu podarilo získať o 800 tisíc hlasov viac, ako jeho protikandidátovi. Práve İmamoğluovo meno sa skloňuje v súvislosti s kandidatúrou na najvyšší post v krajine. Podľa posledného prieskumu z 18. mája by však stále nezískal toľko hlasov, ako súčasný prezident. Agentúra Optimar uvádza, že 34,7 percent voličov by stavila na İmamoğlua a až 44,7 percenta by opäť volilo Erdoğana.

Istanbulský primátor má veľkú podporu medzi obyvateľstvom, no režim nenecháva nič na náhodu. İmamoğlu v nedávnom rozhovore potvrdil, že voči jeho osobe prebieha až 27 rozličných vyšetrovaní, a to najmä z čias, kedy pôsobil na svojom predchádzajúcom pracovisku ako starosta mestskej časti Istanbulu, Beylikdüzü.

Po výhre opozície sa v Istanbule uskutočnia voľby ešte raz

Turecká volebná komisia vyhovela pripomienkam vládnej strany prezidenta Erdoğana a 16 miliónov Istanbulčanov si v júni voľby zopakuje. EÚ považuje rozhodnutie za spolitizované a očakáva, že Turci pri opakovaných voľbách zabezpečia prístup medzinárodných pozorovateľov.

Napriek tomu, že CHP sľubuje, že by pri svojom víťazstve vrátilo krajinu späť k parlamentnému systému, návrat by bol právne komplikovaný a zdĺhavý.

Treťou výraznou osobnosťou CHP je predseda strany Kemal Kılıçdaroğlu. Vo svojej funkcii ostáva napriek pokračujúcim volebným prehrám, a to už celú dekádu. Jeho najnovšie vyhlásenie o tom, že je pripravený ponúknuť novovytvoreným stranám niekoľko svojich vlastných poslancov na to, aby podľa volebného systému dostali možnosť zúčastniť sa volieb v roku 2023 do parlamentu, potvrdzuje jeho povahu chameleóna.

Kurdi majú problémy

Výrazné zmeny sa dejú aj medzi pro-kurdskou HDP, ktorá podľa mnohých komentátorov stráca svoju silnú demokratickú základňu. Jeden z jej predsedov, Selahattin Demirtaş, je za údajnú protitureckú propagandu a protiturecké aktivity vo väzbe od novembra 2016. Európsky súd pre ľudské práva, Európska únia, ako aj mnohé ďalšie organizácie a osobnosti už celé roky neúspešne volajú po jeho prepustení.

Bez dôležitého a charizmatického lídra však strana tápa. Ako pre EURACTIV.sk uviedla analytička Pelin Ayan Muslu, súčasná politika strany najmä na juhovýchode krajiny, kde žije najsilnejšie jadro voličskej základne HDP, pripomína rodiacu sa AKP zo začiatku milénia. Naratívy sú omnoho nacionalistickejšie a religióznejšie ako v ostatných rokoch, čo môže do budúcna odrádzať najmä liberálnych voličov, ktorí k Demirtaşovi preskočili od republikánov.

Erdoğanovi konkurenti na post prezidenta sú už známi

Tak rýchlo, ako sa stihli oznámiť predčasné voľby v Turecku, museli reagovať aj politické strany. Náhly výber kandidátov naznačuje ale aj ďalší priebeh vývoja kampane a možno aj výsledkov.

O problémoch v strane, ktorej sa v posledných parlamentných voľbách podarilo strhnúť podporu nielen Kurdov z juhovýchodu, ale najmä mladých a vzdelaných voličov zo západnej časti krajiny, hovorí mnoho aj odchod jej významného predstaviteľa Ahmeta Şıka. Rešpektovaný bývalý novinár, ktorého počas čistiek tiež vyše roka držali orgány vo väzbe pre podozrenie z pomoci teroristickým skupinám, vstúpil do strany HDP tesne po svojom prepustení. Začiatkom mája však na vlastnú žiadosť odišiel. Dôvodom rezignácie malo byť „pretrvávajúce dominantné presvedčenie vo vedení strany – s výnimkou našich spolupredsedov – ktoré má ďaleko od demokratických praktík a je tiež v rozpore s hodnotami HDP,“ napísal na sociálnu sieť.

Nepokoje v strane môžu byť ale aj výsledkom – ako sa zdá – úspešnej kampane, ktorú proti HDP vedie už roky vládna AKP a jej nacionalistickí partneri z MHP. Okrem zatýkania straníckych predstaviteľov prišli o svoje posty aj 45 zo 65 starostov z juhovýchodných obcí a miest, ktorí boli členmi pro-kurdskej strany. Európska únia v tejto súvislosti vydala v pondelok (18. mája) ďalšie z rady svojich stanovísk o „znepokojujúcich“ aktivitách vlády. Ani teraz však Brusel aktívnejšie nezakročil. Neutíchajúci nápor štátnych inštitúcii tak zjavne radikalizuje aj tých členov opozičnej strany, ktorí doteraz nastavovali druhé líce a strana sa tak môže do budúcnosti ešte viac oslabovať.

Nová opozícia

Nové strany v tureckej politike nevznikajú často. Ich úspech závisí najmä od lídra, ktorí musí byť známou tvárou. Tak z menej radikálneho nacionalistického krídla vznikla İyi Party (Dobrý strana), ktorá sa pod vedením viditeľnej Meral Akşener odštiepila od MHP v roku 2017 a dnes láka najmä stredopravého voliča.

Europarlament opäť odsúdil porušovanie práv v Turecku. Prečo to má stále zmysel?

Poslanci Európskeho parlamentu na dnešnej schôdzi opäť odsúdili porušovanie ľudských práv v Turecku, v ktorom od roku 2016 platí výnimočný stav.

Ešte 20. júla 2016, päť dní po tom, ako v krajine prebehol pokus o štátny prevrat, pri ktorom zahynulo viac ako 240 osôb, vyhlásil …

V jazere tureckých strodopravých a umiernených konzervatívnych strán však začína byť tesno. Dôvodom sú silné osobnosti, ktoré popularitu získavali v radoch Erdoğanovcov. Prvým je profesor medzinárodných vzťahov, ideológ tureckej zahraničnej politiky druhej dekády nového milénia, bývalý šéf tureckej diplomacie a nakrátko, v roku 2016, aj premiér, Ahmet Davutoğlu. Po nezhodách s prezidentom o zmenách v ústave a režime krajiny Davutoğlu odstúpil a stiahol sa. Až minulý rok v decembri ohlásil vznik vlastnej konzervatívnej Strany budúcnosti (Gelecek Partisi).

A hoci mu ako jednému z menej charizmatických bývalých predstaviteľov AKP zatiaľ agentúry nemerajú veľkú podporu, Davutoğlu má potenciál odobrať strane voličov, podobne, ako ďalší bývalý odídenec,  Ali Babacan.

Bývalý vicepremiér a minister financií, ktorému sa pripisujú mnohé úspechy tureckej ekonomiky, vrátane pomerne pokojného priebehu finančnej krízy v roku 2008, ohlásil vznik svojej strany Deva (Liek) v marci. Paradoxne to bolo v rovnaký deň, kedy Turecko potvrdilo prvý prípad nákazy COVID-19. Osveta o strane aj stranícka kampaň v čase pandémie musia nateraz počkať. No v čase prebiehajúcej ekonomickej krízy, ktorej Turecko čelí už od leta 2018 a ktorá sa s koronavírusom ešte viac prehĺbi, môže jeho ekonomický program obnovy zaujať. A to aj v radoch nerozhodnutých voličov, ktoré sa v ostatných mesiacoch rovnako rozširujú.

Ako pripomína Lucia Tungul z Palackého univerzity, koaliční nacionalisti sa v súčasnosti snažia pomôcť prezidentovi a „skomplikovať možnosť (nových strán) jednak odštartovať kampaň, a jednak sa dostať do parlamentu“. Hoci sa žiadna z nich v preferenciách nepribližuje vládnym stranám, obe strany koalície sa „môžu obávať toho, že im strategické hlasy odoberú práve nové strany“, dodáva Tungul.

Mocenské boje vo vláde

Turecký prezident Erdoğan stále tápa aj pri hľadaní svojho nástupcu, ktorý preberie jeho žezlo pravdepodobne až o niekoľko rokov, no ktorý potrebuje získať porovnateľnú podporu, akej sa teší on sám. Žiadna z dvoch alternatív sa zatiaľ nejaví príliš pozitívne.

Vzhľadom na rodinné zväzky je už dlhšie protežovanou osobnosťou Erdoğanov zať a súčasný minister financií, Berat Albayarak. „Turecký Jered Kushner“, ako ho nazývajú najmä opozičné médiá, ale pre svoju opakovanú arogantnosť a povesť mladíka, ktorý „vyrastal so striebornou lyžičkou v ústach“ zatiaľ veľkú podporu medzi Turkami nenašiel. Navyše, jeho manažment finančnej krízy je z mesiaca na mesiac problematickejší.

Jeho rivalom je minister vnútra Suleyman Soylu, ktorého silná podpora v strane aj medzi obyvateľmi sa prejavila len prednedávnom. Po tom, ako turecké úrady zaslali obyvateľom najväčších tureckých miest sms-ku o prvom víkendovom zákaze vychádzania, v snahe predísť šíreniu koronavírusu, nastala v 32 mestách panika a tisíce obyvateľov sa nahrnulo do ulíc a nočných obchodov. Správy boli totiž doručené asi len tri hodiny pred začiatkom zákazu vychádzania bez toho, aby radikálnemu kroku predchádzala verejná debata, či detailnejšie informácie. Soylu – na Turecko neočakávane – prebral za chybu zodpovednosť. Už o niekoľko hodín zaslal prezidentovi list o svojej rezignácii, kde uznal, že prípravu jeho úrad nezvládol. Trvalo necelý deň, kedy prezident rezignáciu odmietol a Soylu sa za ovácií a podpory ľudí, ktorí ocenili jeho odvahu, vrátil na ministerský post.

Suleyman Soylu, jeden z najstarších členov Erdoğanovej vlády, sa dnes teší takmer dvojnásobne veľkej podpore medzi obyvateľmi ako Albayrak. Prominentný predstaviteľ vládnej strany viedol od roku 2016 boj proti odporcom vlády, ktorá vyvrcholila masovým zatýkaním opozície a novinárov, čím si posilnil aj pozíciu v straníckych štruktúrach, či dokonca medzi koaličnými nacionalistami. Analytici odhadujú, že o ňom bude Turecko ešte veľa počuť.

Turecko nebojuje len s vírusom, ale aj s dezinformáciami

Prepustenie tretiny väzňov, či vyhlásenie úplného zákazu vychádzania dve hodiny pred jeho začiatkom boli doteraz najkontroverznejšími opatreniami Ankary. Turci, ktorí si dnes za vzor berú najmä európsky spôsob boja s vírusom, ale intenzívne pomáhajú v zahraničí.

Turci dnes (20. mája) opäť kvôli nákaze COVID-19 predĺžili výnimočný stav a kríza, ktorá na Turecko čaká, môže byť tentokrát nekompromisná. Medzinárodný menový fond odhaduje zvýšenie nezamestnanosti na 17,4 percent a boj o moc v 80 miliónovom Turecku bude preto ešte komplikovanejší a chladnokrvnejší. Nové aj staronové osobnosti budú pod drobnohľadov politológov, ale aj voličov, keďže majú skutočný potenciál vystriedať na čele krajiny po vyše 18 rokoch samotného Erdoğana.