Turecký prezident bude pri vojne na Ukrajine kalkulovať

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan na stretnutí s ukrajinským prezidentom Volodymirom Zelenskyjm v Kyjeve, vo februári 2020. [EPA-EFE/Sergey Dolzhenko]

Recepa Tayyipa Erdoğana čakajú o rok prelomové voľby, ktoré rozhodnú o jeho budúcnosti. Po minuloročnom prepade líry o 44 percent hľadá záchrannú sieť. Záruky víťazstva a podporu môže nájsť aj v zahraničí. Preto by vojnu na Ukrajine mohol využiť vo svoj osobný prospech a strane, ktorú podporí, predostrieť aj vlastné požiadavky.

Turecko stojí od 24. februára, kedy Moskva spustila inváziu na Ukrajinu, za Kyjevom. Minimálne na politickej úrovni a vo vyhláseniach. V prvom rade podporilo rezolúciu OSN, ktorá odsúdila agresiu Moskvy.

Agresiu tiež oficiálne označuje za vojnu, vďaka čomu mohlo uplatniť článok Dohody z Montreaux o demilitarizácii Čierneho mora v čase konfliktu. Ankara týmto spôsobom obmedzila presun vojenských lodí cez úžiny Bospor a Dardanely, ktoré spravuje. Už dnes vieme, že to zabránilo presunu minimálne štyroch ruských vojenských lodí, hoci sa obmedzenie týka všetkých vojenských plavidiel. (Rovnakú taktiku zvolili Turci aj počas 2. svetovej vojny, kedy bránili prejazdu nemeckým, talianskym, či ruským lodiam.)

Na druhej strane je Turecko poslednou krajinou zo Severoatlantickej aliancie, ktorá voči Rusku zatiaľ neuplatňuje sankcie. Pre ruské lietadlá neuzavrelo ani vzdušný priestor. Navyše, linka medzi Bielym palácom tureckého prezidenta a Kremľom ostáva horúca. Na ktorej strane vlastne Turecko vo vojne stojí?

Nelineárny rusko-turecký vzťah

Turecko má s Ruskom búrlivý vzťah, hoci sa z pohľadu západu môže zdať, že k nemu častokrát inklinuje. Známe zbraňové systémy S-400, ktoré si v roku 2017 Turci u Rusov objednali, rozvírili vášne najmä medzi partnermi v NATO. No keďže neboli dodnes sprevádzkované, analytici ich považujú skôr za veľmi drahú techniku vydierania, ktorou môže Ankara tlačiť na svojich partnerov v Aliancii.

Rusko-tureckému obchodu sa navyše darí. Minulý rok zaznamenal rekordnú úroveň (34,7 miliardy dolárov) a veľké plány (100 miliárd dolárov ročne) boli na stole. Rusi predstavujú pre Turecko druhého najvýznamnejšieho importéra a desiateho najdôležitejšieho exportéra.

Krajina je závislá od dodávok ruských obilnín, ropy, ale najmä zemného plynu, ktorý pokrýva viac ako polovicu požiadaviek tureckého trhu. Turci realizujú viac ako tretinu svojich stavebných projektov v Rusku. Rusi budujú strategicky významnú jadrovú elektráreň v meste Büyükeceli, v provincii Mersin, ktorá by mala pokrývať až desatinu tureckého dopytu po elektrine.

Nemenej dôležitý je pre Turecko turizmus. Z 24,7 milióna turistov, ktorí po pandemických obmedzeniach v minulom roku opäť navštívili Turecko, bolo až 4,7 milióna Rusov. Hospodárska prepojenosť je teda zjavná.

Turecko kupuje od Ruska ďalší protilietadlový raketový systém S-400

Ankara už podľa ruských zdrojov podpísala zmluvu s ruskou štátnou vývoznou firmou Rosoboronexport.

Rusko-turecký vzťah však nie je taký lineárny. Spomeňme si len na ostatné roky. Turci boli veľmi hlasnými kritikmi anexie Krymu, keďže bojovali aj za záujmy Krymských Tatárov, ku ktorým má Ankara veľmi blízko. V roku 2015 Turci zostrelili ruskú stíhačku, čo vyústilo v obrovské bilaterálne napätie. V roku 2016 bol v Ankare zavraždený ruský veľvyslanec. A v roku 2020 – o čosi menej mediálne známa udalosť – Rusi (pravdepodobne nedopatrením) zbombardovali turecký konvoj, pričom zahynulo až 34 tureckých vojakov.

Ešte problematickejšie boli vojenské konflikty ostatných rokov. Ankara a Moskva stáli na opačných koncoch konfliktov pri vojne v Líbyi, Náhornom Karabachu, ale aj v Sýrii.

Pre tieto, ale aj mnohé ďalšie dôvody, nemožno hovoriť o dvoch blízkych partneroch, ktorí by za každú cenu a vždy ťahali za jeden povraz. Partnerstvo z rozumu, či politickej vypočítavosti je preto výstižnejším pomenovaním rusko-tureckej spolupráce.

Spolupráca s Ukrajinou

S Ukrajinou síce nemá Turecko takú rozsiahlu ekonomickú spoluprácu ako s Ruskom, no napriek tomu nie je zanedbateľná. Ukrajina pre Turkov predstavuje 20. najdôležitejšieho exportéra a 13. najvýznamnejšieho importéra. Turecko je aj pre Ukrajincov dôležitou dovolenkovou destináciou a minulý rok ho navštívilo až 2,1 milióna z nich.

Omnoho viditeľnejšia, najmä v ostatných dňoch, je vojenská spolupráca. Turci totiž ešte v roku 2019 uzavreli s Kyjevom dohodu o nákupe bezpilotných dronov Bayraktar TB2. Známe z konfliktov v Sýrii, Líbyi, či Náhorného Karabachu, Baraktary sa stali dôležitou pridanou hodnotou ukrajinskej armády aj v bojoch proti ruskému agresorovi.

Drony sa dokonca stali tak populárne, že sociálne siete zareagovali a vo veľkom zdieľali ukrajinskú pieseň, oslavujúcu ich silu. Turecká súkromná spoločnosť, ktorá ich vyrába, si novú popularitu užíva. (Zaujímavosťou je, že ide o firmu zaťa prezidenta Erdoğana, Selçuka Bayraktara.) No vzhľadom na blízkosť firmy k prezidentovi, aj ich symbolickú prevahu, môže ich viditeľnosť prekážať najmä Moskve.

Ak mala turecká opozícia niekedy šancu poraziť Erdoğana, tak je to teraz

Ako sa roztrieštenej tureckej opozícii podarilo spojiť? Pomohla pozitívna agenda, jasný „nepriateľ“, aj odchod blízkych spolupracovníkov prezidenta.

Erdoğan navštívil Kyjev ešte začiatkom februára, kedy sa podľa oficiálnych informácii snažil pomôcť k deeskalácii napätia medzi Kyjevom a Moskvou. O „mierových riešeniach“ hovoril aj po invázii Ruska, 24. februára. Navrhoval dokonca, aby sa Turecko stalo miestom, kde sa o miery bude rokovať. Svoju pozíciu uprostred zatiaľ prakticky využíva, no otázne je, dokedy to bude možné.

Pri hodnotení toho, prečo Ankara zastáva voči ruskej agresii na Ukrajine pomerne vlažný postoj, je treba mať na pamäti aj vnútropolitické dianie v Turecku. Prezident Erdoğan je totiž počas svojho mandátu, ale aj pred ním, v úlohe premiéra, známy tým, že svoje zahraničnopolitické názory zásadne formuje v kontexte toho, ako mu nahrávajú na domácej politickej scéne.

Na ktorú stranu sa teda Turecko pri Ukrajine postaví, môže vo veľkej miere záležať aj od toho, z ktorej strany získa pre seba výraznejšiu podporu jeho prezident. Na budúci rok, v júni, sa totiž v Turecku očakávajú prelomové parlamentné a najmä prezidentské voľby. A v časoch, kedy sa turecká mena prepadla na rekordné minimum (len v roku 2021 stratila 44 percent svojej hodnoty), inflácia vyletela na 54,4, percenta a jej dopady sa už odrážajú na všetkých cenách tovarov, služieb, aj ďalších komodít, sa formuje aj silná opozícia. Turecký prezident preto bude hľadať spôsob, ako politicky využiť aj situáciu na Ukrajine.

Ak mu to zaručí úspech a domácu podporu, prikloní sa na populárnejšiu stranu. Ak to bude Západ – ako by sa na prvý pohľad dalo očakávať vzhľadom na domáce nálady – od spojencov v NATO, ale aj od EÚ bude pravdepodobne niečo očakávať. Oba bloky by sa na to mali pripraviť.